Salcburk: Gawain, Falstaff a Lucio Silla

Úvodná časť operných Salzburger Festspiele 2013 – postapokalyptický Gawain, hlboko ľudský Falstaff, spevácke hody v Lucio Silla 

19. júla otvorilo Haydnovo oratórium Die Schöpfung (Stvorenie) šesťtýždňový maratón Salzburských slávností 2013, ktorý potrvá do 1. septembra. Návštevníkom ponúkne viac než dvesto operných, činoherných i koncertných zážitkov.

Tohtoročná operná dramaturgia stojí na troch pilieroch – popri neodmysliteľnom Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi (Lucio Silla, Cosi fan tutte, Únos zo Serailu) sú to Giuseppe Verdi (Falstaff, Don Carlos, koncertné uvedenia Nabucca a Giovanny d´Arco) a Richard Wagner (Majstri speváci norimberskí, koncertný Rienzi). Aj zvyšné tituly operného programu majú aspoň vzdialený súvis s dvestoročnými jubilantmi: hudobná dramaturgia Birtwistleovej opery Gawain sa v mýtickej látke i v kompozičnej technike netají wagnerovskými východiskami, Braunfelsova Jeanne d´Arc z roku 1943 má zase námetovú súvzťažnosť s Verdiho zriedka hranou operou.

Po vlaňajšej úspešnej inscenácii Zimmermannovej opery Die Soldaten sa vedenie festivalu v prípade opusu súčasného anglického skladateľa Harrisona Birtwistlea (1934) Gawain opäť obrátilo na dirigenta Inga Metzmachera a režiséra Alvisa Hermanisa. Ani Zimmermannova partitúra nepatrí k interpretačne a recepčne jednoduchým opusom. Hudobne pestré, výrazovo dramatické hudobno-divadelné crescendo odvíjajúce sa na ploche sto minút však bolo strhujúce. Birtwistleov Gawain je – s ohľadom na takmer dvojnásobnú dĺžku, abstraktný jazyk libreta, dramaturgiu založenú na princípe kruhu, kde sa scény viacnásobne opakujú, aj na zvukovo pomerne monotónne plynúci hudobný tok – na vnímanie ešte náročnejší. Genéza zrodu diela nebola jednoduchá, Birtwistle ho od svetovej premiéry v londýnskej Covent Garden (1991) dvakrát prepracoval. Na plagát salzburského festivalu sa dostalo viac-menej neplánovane: ako „záskok“ za objednanú operu Györgya Kurtága, ktorú maďarský skladateľ nestihol včas dokončiť. „Partitúra Gawain je vystavaná na jednej jednoduchej melodickej línii, ktorá je neustále transformovaná a obohacovaná o nový materiál, ako v nekončiacom labyrinte“, objasňuje svoju kompozičnú metódu skladateľ. S licenciou subjektívneho názoru priznávam, že na mňa Birtwistleovo dielo pôsobilo prekomplikovane, rozvláčne a v konečnom dôsledku únavne.

V librete Davida Harsenta (1942) pokračuje artušovská legenda: sláva okrúhleho stola zapadla, kráľ Artuš je slepý a nevládny, no ďalej vládne despotickou rukou. V stave totálnej dezilúzie sa objaví Zelený rytier hľadajúci hrdinu, ktorý by mal odvahu pripraviť ho o hlavu, potom sa mu o rok postaviť zoči-voči a prijať rovnaký údel. Oným rytierom, ktorý Zelenému rytierovi zotne hlavu, je Artušov synovec Gawain. Tesne pred uplynutím roka prichádza na hrad Bertilaka de Hautdesert, kde býva barón so svojou Lady (Jennifer Johnston s krásnym dramatickým mezzosopránom) a čarodejnicou Morgan le Fay (Laura Aikin so svietivým vysokým sopránom). Bertilak vyzýva hosťa k hre: sľubuje mu trofej z každého lovu ako výmenu za to, čo v ten deň ukoristí Gawain. Dvomi úlovkami rytiera sú bozky Bertilakovej ženy, ktorá sa ho pokúša zviesť, tým tretím zázračný opasok, ktorý mu zaručuje neporaziteľnosť. Gawain odovzdá bozky Bertilakovi, opasok si však nechá. Vďaka tejto lži sa mu podarí uniknúť smrtiacej rane Zeleného rytiera. Na Artušov dvor sa vracia s neradostným poznaním ľudského sebectva a zrady.

Pesimistickosť Birtwistleovej/Harsentovej vízie ešte umocňuje pochmúrna, bezútešná inscenácia Alvisa Hermanisa (režiséra a scénického výtvarníka v jednej osobe). Hermanis zasadil príbeh do krajiny po globálnej katastrofe, kde kresťanstvo v boji s primitívnymi prírodnými silami ťahá za kratší koniec. Náter civilizácie je preč, víťazí právo silnejšieho – až za hranice najzákladnejších ľudských pravidiel (napríklad „neskonzumuješ blížneho svojho“). Hermanisova koncepcia, odkazujúca na katastrofické postapokalyptické sci-fi filmy, rozdeľuje javisko na dve časti. Prvú, s ošarpanými stenami, plechovými sudmi s ohňom a projektovanými obrazmi povodní či horiacich tovární, obývajú zúbožení bezdomovci – smutný pozostatok civilizácie. V druhej časti, ktorej dominuje vrakovisko áut potiahnutých rašiacou zeleňou, víťazia sily prebúdzajúcej sa prírody. Jej symbolom je Zelený rytier – strašidelná postava obrastená trávou na obrovskej skulptúre koňa. Asi neprekvapí, že predstaviteľ Zeleného rytiera a Bertilaka de Hautdesert je ten istý spevák (v tomto prípade charizmatický basbarytonista John Tomlinson).  Rytier Gawain (zvučným materiálom vybavený britský barytonista Christopher Maltman sa zachraňuje pomocou lži. Bertilak mu odpúšťa, keďže konal zo strachu o holý život. Týmto skutkom sa však Gawain pripravuje o dôstojnosť a sebaúctu. Po návrate na Artušov zámok odmieta pocty, bráni sa označeniu „hrdina“. Slabochov však svet, kde platí právo silnejšieho, nepotrebuje. Gawain sa stáva potravou zdivočelých druhov.

Hodnotenie autorky recenzie: 60%
***

Zhodou okolností som o hodinu po tejto „morde“ pre oko i ucho sedela v hľadisku Haus für Mozart na premiére Verdiho Falstaffa v hudobnom naštudovaní Zubina Mehtu a réžii Damiana Michieletta. Láskavá, súcitná, jemne nostalgická inscenácia fungovala ako balzam na dušu. Verdiho operný epilóg v koncepcii mladého Taliana nie je komédiou o potrestanom nafúkancovi a podvodníkovi (ako ho operná prax neraz sploštene prezentuje), ale chápavou tragikomickou štúdiou ľudských malostí a slabostí. Ešte pred rozozvučaním prvých tónov nás projekcia vovedie na kruhový objazd pred Casa Verdi v dnešnom Miláne. Po zdvihnutí opony sa ocitáme v príjemnom penzióne pre vyslúžilé primadony a operných veteránov (ktorý v roku 1899 založil samotný Giuseppe Verdi), kde milé ošetrovateľky opatrujú staručkých klientov. V salóne, z ktorého vidíme do jedálne s obedujúcimi dôchodcami, kraľuje veľký muž v ležérnom domácom oblečení. Starnúci komediant, niekdajší predstaviteľ Falstaffa, nad albumom fotografií rozjíma o zašlej divadelnej sláve. Ostatní protagonisti opery sú jeho spomienkami na javiskových kolegov. Preto podľa princípu divadla v divadle môžu porušovať logiku hracieho priestoru, preto nevadí, že na scénu nastupujú alebo ju opúšťajú cez veľké okná, prípadne sa vynárajú spod zeme. Preto sú oblečení v historických kostýmoch, zatiaľ čo Falstaff a klienti penziónu nosia moderný šat. Súčasnosť sa prekrýva so spomienkami, realita so snom. Úžasným rozmerom Michielettovej inscenácie je, že ideový zámer neprezradí hneď v prvej chvíli na plné ústa, ale tajomstvo svojej koncepcie nechá divákov rozkrývať postupne, doprajúc im nádherný pocit pochopenia a stotožnenia sa s inscenačným zámerom. Nie je to prvýkrát, čo ma mladý talentovaný Talian nadchol originalitou myšlienky a komplexnosťou jej javiskového naplnenia – koprodukčná viedensko-kodanská inscenácia Pucciniho Triptychu v jeho réžii patrí k tomu najlepšiemu, s čím som sa na operných javiskách stretla. Z Michielettových inscenácií vyžaruje zvláštny typ pokory, sú moderné napriek dokonalej úcte k dielu (alebo práve preto?).

Prvým motívom Michielettovej salzburskej inscenácie je ľudská túžba po uznaní. Počas árie L´Onore! Ladri! sa na plátne zjaví projekcia Falstaffa v alžbetínskom kostýme zahrnutého potleskom a kyticami – náš starnúci hrdina stojí pred ňou s roztúžene zasnívaným pohľadom. Ako smutný paradox vyznie finále druhého dejstva, kedy odhaleného zvodcu nezaplavia kvety, ale voda z vedier jeho protivníkov, tu pretavená do spŕšky ligotavých modrých flitrov. Ďalším ideovým pilierom režijnej koncepcie je právo na lásku, ktoré s pokročilým vekom neumiera: S nástupom mladého páru Nannetta/Fenton sa zjavujú ich staručké alter egá; podozrievavý manžel Ford prichádza za Falstaffom prezlečený za starca na invalidnom vozíku (žiarlivosť často „korení“ život v zariadeniach pre seniorov); Falstaffovi sa sníva sen, v ktorom ho oblažujú hneď štyri mladučké ošetrovateľky. Záverečný ansámbel Tutto nel mondo è burla – onen Verdiho úškľabok nad uplynulým životom – spievajú účinkujúci na proscéniu, zatiaľ čo sa na oponu projektuje dojemný výjav: Starý Falstaff spí na pohovke, pri ňom fľaša vína. K spáčovi sa schádzajú jeho spolubývajúci a spolubývajúce. Bývalé divy sa roztomilo pohoršujú nad povaľujúcim sa kolegom, kolegovia sa chápavo usmievajú. Opona sa zdvihne a všetci spoločne vojdú do salónu: celý svet je fraška a my sme figúrky, ktoré v nej hrajú.

Múdra a citlivá Michielettova réžia je len jedným z dôvodov úspechu salzburského Falstaffa. Nemenej podstatnú zásluhu na ňom má dokonale štýlové, náladovo bohaté naštudovanie Zubina Mehtu a Viedenských filharmonikov. Mehta je majstrom kontrastu a hudobného napätia – v jeho analytickom, a predsa spontánne a bezprostredne pôsobiacom poňatí sa nádherne prelína tragický i komický nerv Verdiho partitúry. V desaťčlennom sólistickom ansámbli, ktorému dominovali talianski umelci, sa vynímali najmä dva mužské výkony: Barytonista Ambrogio Maestri je optimálnym predstaviteľom titulného hrdinu nielen kvôli fyzickým a hereckým dispozíciám (vysoká korpulentná postava, schopnosť tragikomického výrazu), ale predovšetkým vďaka impozantnému materiálu, spôsobilému obsiahnuť široké farebné, tempové, dynamické a výrazové nuansy. Jeho vokálne nemenej dôstojným protivníkom bol Ford Massima Cavallettiho, obdarený krásne sfarbeným, mäkko krytým barytónom, profitujúcim z dokonalej dychovej opory. Mexický tenorista Javier Camarena (Fenton) disponuje pekným lirico-spinto tenorom s kovovou vysokou polohou, isté rezervy má v hladkej plynulosti frázy. Mužskú časť obsadenia uzatvára trojica vydarených charakterových figúrok – Luca Casalin (Cajus), Gianluca Sorrentino (Bardolfo) a Davide Fersini (Pistola). Spomedzi žien najsilnejšie zarezonovala rodená komediantka Elisabeth Kulman (Mrs. Quickly), rakúska mezzosopranistka s tmavým timbrom vo všetkých polohách kompaktného a zvučného hlasu. Devízou sopránu Fiorenze Cedolins (Alica Ford) je kultivovaná technika a krásne mezzavoce. Pomerne tmavý lyrický soprán Talianky Eleonory Buratto (Nannetta) je farebne výrazný, škoda, že ho čiastočne devalvuje citeľné vibráto.

Hodnotenie autorky recenzie: 90%
***
Falstaff bol teda potešením pre oko i ucho, intelekt i srdce. No najväčšie hudobné hody z trojice predstavení, ktoré som v rámci tohtoročného Salzburského festivalu zažila, naservíroval Lucio Silla. Inscenácia Marshalla Pynkoskeho, režiséra špecializujúceho sa na barokovú a ranoklasicistickú operu, bez okolkov priznala primát hudobnej zložke. Vizuálna zložka produkcie koncipovanej ako rekonštrukcia starej opery seria s baletnými scénami stavia na realisticky kašírovaných kulisách a historických kostýmoch, herecká práca bez hlbšej psychologizácie čerpá z arzenálu dramatických afektov a veľkých divadelných gest. Ak na zmienku o režijnom výklade postačí v tomto prípade pár riadkov, vokálna a orchestrálna zložka vydajú na ódu. Hudobné naštudovanie Marca Minkowského, stojaceho na čele špecializovaného ansámblu Les Musicians du Louvre Grenoble, ktorý založil a vedie od roku 1982, chvíľami až vyrážalo dych dokonalou čistotou a brilantnosťou hry. Už svieža, dynamicky pestrá, bez samoúčelného exhibicionizmu odohraná overtúra, v ktorej sa nestratila jediná notička a nezapotrošila žiadna ozdoba, dala na známosť, že nás čaká takmer štvorhodinový ohňostroj štýlovej interpretácie. Prísľub z predohry sa naplnil – máločo tak lahodí uchu, ako perfektne ovládnutý zvuk historických hudobných nástrojov v koncepcii skúseného dirigenta. Záverečné ovácie publika však nepatrili len Minkowského orchestru, ale rovnako kvintetu interpretov, ktorí si počas predstavenia užili aj dlhé potlesky na otvorenej scéne. Ten najväčší patril Rolandovi Villazónovi v titulnej postave. Temperamentný Mexičan neprešiel vážnou vokálnou krízou celkom bez ujmy na kráse vzácneho materiálu. Dnes je jeho tenor o čosi menej slnečný a jasný, stratil bezstarostnosť márnotratne sa rozdávajúcej mladosti. Pôsobí ho však technicky isto a pevne, bez prehreškov voči mozartovskému štýlu ho osviežuje príznačný umelcov temperament a vokálna spontaneita. Výborné boli aj dámy: obdivuhodne muzikálna dvadsaťšesťročná Francúzska Marianne Crebassa v postave senátora Cecilia (Sillovho soka v láske i politike) s príjemným mezzosopránom, Lotyška Inga Kalna (Lucio Cinna) s jasným dramatickým sopránom, ktorý síce neoplýva výnimočnou krásou timbru, ale zato technickou a štýlovou perfekciou, i rakúska sopranistka Eva Liebau ako Sillova sestra Celia – nežná svetlá koloratúra, ktorá sa však vo vokálne disponovanom ansámbli objemovo trošku strácala. Najlepšie na koniec – ruská sopranistka Oľga Pereťaťko v postave objektu Sillovej náruživej lásky Giunie. Majiteľka vrúcneho okrúhleho sopránu ovláda svoj nástroj s neohroziteľnou technickou perfekciou, no disciplína jej neuberá na prirodzenosti a interpretačnej spontánnosti. Koloratúry spieva akoby mimochodom, s privretými ústami, v stúpajúcom rade tónov je najvyšší tým najpevnejším a najfarebnejším. Part Giunie preveril farebnú kompaktnosť Pereťaťkovej pomerne tmavého materiálu v maximálnom rozsahu, od znelých hĺbok, cez šťavnaté stredy až po svietivé výšky. Prijatie Lucia Sillu, prevzatého z tohtoročných Salzburger Mozartwoche, bolo na druhom zo štyroch letných festivalových predstavení skvelé. O to prekvapujúcejšie pôsobilo pomerne veľké množstvo prázdnych sedadiel v hľadisku. Po sotva z troch štvrtín naplnenej Felsenreitschule na prvej repríze modernej opery Gawain sa tak vypredanou sálou mohol v úvodnej fáze opernej časti Salzburger Festspiele 2013 pochváliť len Falstaff. Za deväť rokov, počas ktorých navštevujem prominentný festival, dosiaľ nezažitá

Hodnotenie autorky recenzie: 80%

Harrison Birtwistle:
Gawain

Libreto: David Harsent
Dirigent: Ingo Metzmacher
Réžia a scéna: Alvis Hermanis
Kostýmy: Eva Dessecker
Svetla a video: Gleb Filshtinsky
Multimedia design studio “Raketamedia”, Moskau, Produktion des Videomaterials
Zbormajster: Alois Glassner
Salzburger Bachchor
ORF Radio-Symphonieorchester Wien
Premiéra 26. 7. 2013 Felsenreitschule Salcburk
(písané z reprízy 29. 7. 2013)

Gawain – Christopher Maltman
The Green Knight/Bertilak de Hautdesert – John Tomlinson
Morgan le Fay – Laura Aikin
Lady de Hautdesert – Jennifer Johnston
King Arthur – Jeffrey Lloyd-Roberts
Guinevere – Gun-Brit Barkmin
Bishop Baldwin – Andrew Watts
A Fool – Brian Galliford
Agravain – Ivan Ludlow
Ywain – Alexander Sprague
***

Giuseppe Verdi:
Falstaff
Dirigent: Zubin Mehta
Réžia: Damiano Michieletto
Scéna: Paolo Fantin, Bühne
Scéna: Carla Teti
Svetla, video: Alessandro Carletti
Zbormajster: Walter Zeh
Philharmonia Chor Wien
Wiener Philharmoniker
Premiéra 29. 7. 2013 Haus für Mozart Salcburk

Sir John Falstaff – Ambrogio Maestri
Mrs. Alice Ford – Fiorenza Cedolins
Ford – Massimo Cavalletti
Nannetta – Eleonora Buratto
Mrs. Quickly – Elisabeth Kulman
Mrs. Meg Page – Stephanie Houtzeel
Fenton – Javier Camarena
Dott. Cajus – Luca Casalin
Bardolfo – Gianluca Sorrentino
Pistola – Davide Fersini
***

Wolfgang Amadeus Mozart:
Lucio Silla
Dirigent: Marc Minkowski
Réžia: Marshall Pynkoski
Scéna a kostýmy: Antoine Fontaine
Svetla: Hervé Gary
Choreografie: Jeannette Zingg
Zbormajster: Alois Glassner
Salzburger Bachchor
Les Musiciens du Louvre, Grenoble
(koprodukcia Stiftung Mozarteum Salzburg / Musikfest Bremen / Salzburger Mozartwoche 2013)
Premiéra 27. 7. 2013 Haus für Mozart Salcburk
(písané z reprízy 30. 7. 2013)

Lucio Silla – Rolando Villazón
Giunia – Olga Peretyatko
Cecilio – Marianne Crebassa
Lucio Cinna – Inga Kalna
Celia – Eva Liebau
Continuo Cembalo – Francesco Corti

www.salzburgerfestspiele.at

Foto Ruth Walz, Silvia Lelli, Matthias Baus

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Birtwistle: Gawain (Salzburger Festspiele 2013 )

[yasr_visitor_votes postid="65819" size="small"]

Vaše hodnocení - Verdi: Falstaff (Salzburger Festspiele 2013)

[yasr_visitor_votes postid="65822" size="small"]

Vaše hodnocení - Mozart: Lucio Silla (Salzburger Festspiele 2013)

[yasr_visitor_votes postid="65823" size="small"]

Mohlo by vás zajímat