Salcburský festival 2012 v plném běhu, denně s hvězdami i dramaturgickými počiny

Kde inde prezentovať to najhodnotnejšie, čím súčasné operné, koncertné a divadelné umenie disponuje? Kde inde do časového rámca šiestich týždňov zhromaždiť dvadsiatku najprominentnejších dirigentov (od Abbada a Barenboima, cez Gattiho a Gergieva, Harnoncourta a Jansonsa, Mehtu a Mutiho, po Rattlea a Welsera-Mösta), viac než desať špičkových svetových orchestrov, desiatky najvyhľadávanejších vokálnych a inštrumentálnych sólistov či komorných zoskupení? Kde inde ponúknuť špecifické dramaturgické projekty, miešať tradíciu s experimentom? Kde inde, ak nie na Salzburskom festivale. Tohto roku deväťdesiatdvaročnom.

A vedenom novým intendantom. Alexander Pereira, 64-ročný Viedenčan a mimoriadne úspešný šéf zürišskej opery (viedol ju dve desaťročia), prišiel s novými impulzmi, nadväzujúc však predovšetkým na slávne dejiny festivalu. Na novú funkciu sa pripravoval tri roky. V trojčlennom direktóriu, vedenom dlhoročnou prezidentkou Helgou Rabl-Stadlerovou, má intendant druhú pozíciu, treťou je šéf činohernej sekcie, ktorým sa stal režisér a herec Sven-Eric Bechtolf, Pereirov favorit a blízky spolupracovník z zürišských čias.K prvým viditeľným znakom Pereirovej koncepcie je rozšírenie festivalu o týždňový duchovný prológ „Ouverture spirituelle“. Sériu koncertov otvorilo už 20.júla Haydnovo Stvorenie. Vôľou nového šéfa je priniesť čo najviac premiérových, originálnych produkcií (minimalizovať tzv. obnovenia) a k dosiahnutiu cieľa – vďaka novozískanému sponzorovi – priložil 5 miliónov eur navyše! Za dramaturgickú prioritu svojho úvodného ročníka sám považuje návrat k pôvodnej verzii Ariadny na Naxe od  Richarda Straussa, ale aj odstránenie pucciniovskej bariéry (vo festivalovej histórii nájdeme len Toscu a Turandot) historicky prvým salzburským naštudovaním Bohémy, ale aj uvedenie Mozartovej Čarovnej flauty na historických nástrojoch (pod taktovkou Nikolausa Harnoncourta), či jej dejové pokračovanie v diele Labyrint z pera Petra von Wintera. V aktuálnej ponuke nechýba 20.storočie (Zimmermannovi Vojaci), barok (Händelov Július Caesar a koncertný Tamerlano), populárna Bizetova Carmen (s Magdalénou Koženou a Jonasom Kaufmannom), či Mozartovo dielo mladosti Il re pastore.

Za dva dni strávené na Salzburskom festivale sa dá stihnúť len ochutnávka minimálnej vzorky z prebohatého menu. Dá sa však troška „nasiaknuť“ jedinečnou atmosférou Mozartovho mesta, dá sa spozorovať priam davová psychóza pred komplexom festivalových domov tesne pred premiérou Bohémy s najobletovanejšou hviezdou Annou Netrebko, keď desiatky televíznych štábov a stovky zvedavcov s fotoaparátmi naháňajú z taxíkov vystupujúce celebrity. Vďaka tomu, že „moje“ predstavenie Mozartovej opery Il re pastore začalo o pol hodiny neskôr, bol som aj pri tom.

***

O deň skôr som navštívil prvú reprízu Straussovej Ariadny na Naxe. Pôvodná verzia, ktorá presne pred sto rokmi v Stuttgarte totálne prepadla, sa pri príležitosti jubilea a z pocty „otcom festivalu“ Richardovi Straussovi, Hugovi von Hofmannsthalovi a Maxovi Reinhardtovi dostala opäť k slovu. Jedinečnosť Salzburgu, spájajúceho múzy rôznych druhov, umožnila postaviť tím spevákov, činohercov, tanečníkov a hudobníkov, ktorý tento „Gesamtkunstwerk“ vzkriesil aspoň jednorázovo. Inscenácia je síce koprodukciou s Viedenskou štátnou operou, no tam ju v nadchádzajúcej sezóne prenesú bez činohernej polovice. Ako sa vyjadril jej šéf Franz Welser-Möst, ktorý bude decembrovú premiéru dirigovať, operný dom si takýto luxus (potrebných je 7 činohercov) z prevádzkových dôvodov nemôže dovoliť. Salzburské naštudovanie pripravil režisér Sven-Eric Bechtolf na scéne a v kostýmoch Rolfa a Marianne Glittenbergovcov, o choreografiu sa postaral Heinz Spoerli. Hudobné naštudovanie, kde okrem samotnej „opery“, bolo potrebné nájsť náležitú zvukovú podobu aj pre scénickú hudbu činohernej časti, mal na starosti na čele Viedenských filharmonikov Daniel Harding. Bechtolf bol nielen režisérom tejto Ariadny, ale tiež autorom ďalšej verzie. Dielo sa totiž nehrá ako kópia prepadnutého stuttgartského modelu, ale k rovine Hofmannsthalovej úpravy Molièrovho Meštiaka šľachticom pribudla ďalšia poloha, vzťah tvorcu libreta k čerstvo ovdovenej grófke Ottonie. Vznikla takmer štvorhodinová inscenácia, ktorej prvá časť, nazvaná Meštiak šľachticom, má dva obrazy (prvý v paláci pána Jourdaina, druhý na ním usporiadanej večeri), samotná Ariadna na Naxe sa hrá v kuse po prestávke. Odlišností od dnes poznanej podoby (Richard Strauss po debakli dielo prerobil a nanovo, s prekomponovanou „predohrou“ a jedinou činohernou postavou, uviedol  vo Viedni roku 1916) je viac a netýkajú sa len prvej polovice. Napríklad Zerbinettina krkolomná Grossmächtige Prinzessin má ešte širšiu plochu, viac háklivých tónov, viac koloratúr. Do monológu Ariadny Es gibt ein Reich znejú výkriky nespokojného Jourdaina, prísediaceho v radoch „divadla v divadle“.

Podstatnou zmenou je v Bechtolfovej úprave deväťdesiatminútová prvá časť. Vystupuje v nej okrem molièrovského monsieura Jourdaina, o ktorom sa v bežne známej Ariadne len hovorí ako o „bohatom pánovi“, okrem Haushofmeistra (Majordóma) a Skladateľa (rýdzo činoherná rola), aj sám Hofmansthal a grófka Ottonie (dvojpostava s Dorine, ktorej meno však nájdeme v Tartuffovi), ako aj ďalšie figúry. Väčšie spevácke vstupy má tu aj trio Najada, Dryada a Echo. Mihnú sa tiež hlavné postavy z opery. Celkovo pôsobí táto časť síce trocha rozvláčne, no možno v nej zreteľne vystopovať špecifiká autormi zamýšľanej poetiky, ironizujúce podtexty, plánované prelínanie štýlov a foriem či baletné sekvencie. To všetko podmaľúvané Straussovými hudobnými „ilustráciami“ v barokizujúcom duchu. Veľmi vtipným momentom bolo tanečné číslo s kuchárom, vyskakujúcim  spod pokrievky časti jedálenskej súpravy. Bechtolf mal všetko dôkladne premyslené a v druhej časti sa zmysel jednotlivých charakterov a vzťahov napĺňal. Napríklad grófka Ottonie, ktorá bola zrejme predobrazom Ariadny, sa počas záverečného happy endu opery (duet Ariadny a Bacchusa) definitívne ľúbostne zblíži s Hofmannsthalom.

Vizuálna stránka inscenácie nenesie žiadne náznaky experimentov. Je účelovo prispôsobená  epoche života  tvorcov diela, do ktorej sú zasadené molièrovské výjavy v ich dobovom rúchu. Na javisku Haus für Mozart (bývalý Malý festivalový dom – s diváckou kapacitou 1580 miest) postavil Glittenberg elegantný svetlý salón s výhľadom do zámockého parku (fototapeta) a spoza veľkých okien zavše vykúka herecká spoločnosť. V opernej polovici sa javisko mení na štýlové divadlo v divadle. Niekoľko diváckych radov, v pozadí výhľad do parku, honosný luster a v popredí, na „reálnej“ scéne, zvalené klavíry. V oživovaní deja Bechtolf popri veľkej dávke originálnosti použil aj niektoré konvenčné znaky (hra dáždnikov, komedianti na kolobežkách), no záver s paralelnými bozkami Ariadny a Baccha, resp. Hofmannsthala a Ottonie boli zmysluplnou bodkou za dlhým večerom. A dôkazom, ako v natoľko členitom pláne a multižánrovom teréne môže všetko do seba zapadať.

V činohernom obsadení sa do svojich rolí s plnou vervou pustili najmä mnohostranný komik Cornelius Obonya (vnuk Pauly Wessely a Attilu Hörbigera) ako Jourdain, Michael Rotschopf v úlohe Hofmannsthala, Regina Fritsch (Ottonie/Dorine), Peter Matič (Haushofmeiter) a Thomas Frank ako Skladateľ. Titulnú rolu Ariadny stvárnila Emily Magee, plný dramatický soprán, s veľkým citom pre straussovské oblúky a dynamické nuansy. Zerbinettou bola známa Rumunka Elena Mosuc, ktorej koloratúrny soprán má veľký rozsah i schopnosť obsiahnuť ozdobnosť partu. Ak ju však chtiac-nechtiac porovnávame s Editou Gruberovou v jej najlepších rokoch, tak predsa len kúsok výrazovej rafinovanosti tam chýbal. So zvedavosťou sa očakával prvý Bacchus v kariére Jonasa Kaufmanna, navyše prichádzajúci po krátkej zdravotnej pauze umelca. Aj keď v prvých tónoch Circe, Circe znel z pozadia javiska trocha stiahnuto (stále to nie je hrdinný tenor typu Jessa Thomasa či Jamesa Kinga), len čo sa dostal do popredia scény presvedčil o výbornej hlasovej kondícii. Je to part minutážou síce pomerne krátky, no zakotvený v nepríjemne vysokej polohe, s ktorou si Kaufmann technicky poradil, dokázal svoj tmavý tón viesť výrazovo a dynamicky diferencovane a v každej polohe vyvážene. Navyše, jeho zjav a kostým tigrej kože dopĺňal ilúziu o vysnívanom božskom hrdinovi. Dámska trojica (Eva Liebau – Najade, Marie-Claude Chappuis – Dryade, Eleonora Burato – Echo) a pánska štvorica (Gabriel Bermúdez – Harlekin, Michael Laurenz – Scaramuccio, Tobias Kehrer – Truffaldin, Martin Mitterrutzner – Brighella) podala solídne výkony. Podobne možno hovoriť o dirigentovi Danielovi Hardingovi, ktorý tlmočil Straussovu hudbu korektne, no bez mimoriadneho fluida, či pridanej hodnoty, ktorú by formát Salzburgu azda mohol priniesť ako bonus.

***

Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval operu, či presnejšie „serenádu“ Il re pastore, keď mal devätnásť rokov. Bola to, ako v tom čase zvyčajne, objednávka a zhudobnenie libreta Pietra Metastasia trvalo mladému skladateľovi s desiatkou opier na svojom konte zhruba šesť týždňov. Kráľ pastierom rieši epizódu zo života Alexandra Veľkého (Macedónskeho), je to milá, príjemne sa počúvajúca kompozícia, ponúkajúca príležitosť piatim sólistom (tri soprány a dva tenori), kde najmä dva koloratúrne soprány nájdu priestor pre demonštrovanie vokálno-technickej virtuozity. Partitúra zaujala dirigenta Williama Christieho ešte na začiatku jeho kariéry, keď zhliadol v Bostone isté študentské predstavenie. V minulom roku prijal ponuku operného divadla v Zürichu k naštudovaniu diela, v ktorom našiel sviežosť, slnečnú svetelnosť prvého i tajomné zahmlenie druhého dejstva. Ako vychytený znalec starej hudby odhalil jej transparentné vokálne línie, ale aj agilnosť koloratúr a v orchestrácii veľkú dávku virtuozity. Skrátka, považoval ho za dielo vypovedajúce o geniálnom talente Mozarta.
Do Salzburgu sa z Zürichu (väzba Pereiru na svoje bývalé pôsobisko je v tomto ročníku mimoriadne zjavná) nepremiestnila celá inscenácia, ale nešlo ani o vyslovene koncertné uvedenie. Kulisy ostali doma, no sólisti vystupovali v kostýmoch (navrhol ich Luigi Perego) a akcie rozohrávali pred orchestrom i okolo neho. Načrtli tak celkom presne profily stvárňovaných postáv i väzby medzi nimi. Inštrumentalisti, členovia zürišskej opery, hrajúci pod názvom Orchestra La Scintilla (v preklade „iskra“) vyčarili pod Christieho taktovkou skutočne iskrivý zvuk. Vo všetkých sekciách vyrovnané teleso hralo oduševnene, s veľkým výrazovým zápalom a neomylným inštinktom pre mozartovský sloh.
Ak v sólistickom obsadení Ariadny na Naxe sa záujem vo zvýšenej miere sústredil na aktuálnu formu Jonasa Kaufmanna, tak v tomto prípade sa s ešte väčším napätím očakávalo vystúpenie Rolanda Villazóna. V Mozartovi našiel novú parketu pre svoje postkrízové obdobie. Príjemne prekvapila predovšetkým jeho schopnosť vyspievať ozdobné úseky svojich árií. Dychová technika teda funguje, zmysel pre štýl je zjavný, ako znejú Villazonove výšky to part Alessandra neodhalil. Isté náznaky zúženia tónu však boli preukázateľné. Najväčší úspech u publika z trojice ženských predstaviteliek mala česká sopranistka Martina Janková ako Aminta. V nohavicovom kostýme pastiera a preoblečeného dediča kráľovského trónu vytvorila veľmi milú, emocionálne bohatú figúru, do ktorej vložila svoj mäkký, plastický a na dynamické nuansy bohatý hlas. V presnosti a virtuozite koloratúr si „zasúťažila“ s Taliankou Evou Mei (Elisa), pričom obe vyšli z technicky náročného duetu víťazne. Jankovej materiál je však vrúcnejší a sýtejší jež Meiovej, hoci práve ona má v repertoári aj dramatickejšie postavy. Tretím sopránom večera bola Rakúšanka Sandra Trattnigg (Tamiri), priebojnejší a tmavší hlas so spoľahlivou technikou. Druhú tenorovú rolu Agenora stvárnil s kovovo jasným hlasom Benjamin Bernheim. Druhé z dvojice predstavení sa stretlo s veľmi pozitívnym ohlasom v tentokrát nie celkom zaplnenom festivalovom dome.

Salzburger Festspiele 2012
Richard Strauss:
Ariadne auf Naxos
(společně s Molièrovou hrou Le bourgeois gentilhomme v přepracování Hugo von Hofmannsthala – verze pro Salzburger Festspiele 2012 Sven-Eric Bechtolf)
Dirigent: Daniel Harding
Režie: Sven-Eric Bechtolf
Scéna: Rolf Glittenberg
Kostýmy: Marianne Glittenberg
Choreografie: Heinz Spoerli
Dramaturgie: Ronny Dietrich
Světla: Jürgen Hoffmann
Wiener Philharmoniker
(koprodukce s Wiener Staatsoper)
Premiéra 29. července 2012 Haus für Mozart Salcburk
(psáno z reprízy 31.7.2012)

Primadonna/Ariadne  – Emily Magee
Zerbinetta – Elena Moșuc
Tenor/Bacchus – Jonas Kaufmann
Najade/Eine Schäferin – Eva Liebau
Dryade/Ein Schäfer – Marie-Claude Chappuis
Echo/Eine Sängerin – Eleonora Buratto
Harlekin – Gabriel Bermúdez
Scaramuccio – Michael Laurenz
Truffaldin – Tobias Kehrer
Brighella – Martin Mitterrutzner
Der Haushofmeister – Peter Matić
M. Jourdain – Cornelius Obonya
Der Komponist – Thomas Frank
Hofmannsthal – Michael Rotschopf
Ottonie/Dorine – Regina Fritsch
Nikoline – Stefanie Dvorak
Lackey  – Johannes Lange
Tänzer – Arsen Mehrabyan, Artur Babajanyan, Boris Myasnkov, Flavio Salamanka, Hasan Topcuoglu, Oleksandr Kirichenko, Sergiy Kirichenko, Tigran Mikayelyan

***

Wolfgang Amadeus Mozart:
Il re pastore
(koncertní provedení)
Dirigent: William Christie
Kostýmy: Luigi Perego
Orchestra La Scintilla der Oper Zürich
Haus für Mozart
(koprodukce s Oper Zürich)
Poprvé 30. července 2012 Haus für Mozart Salcburk
(psáno z provedení 1.8.2012)

Alessandro – Rolando Villazón
Aminta – Martina Janková
Elisa – Eva Mei
Tamiri – Sandra Trattnigg
Agenore – Benjamin Bernheim

www.salzburgerfestspiele.at

Foto Ariadne auf Naxos – Salzburger Festspiele-Ruth Walz
Foto Il re pastore – Salzburger Festspiele-Silvia Lelli