Šanci vám poskytnou jen jednou. Roman Novitzky do třetice pro Baletní panorama

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

S operou som sa stretol v operno-baletnej inscenácii Orfeus a Eurydika v choreografii Christiana Spucka, v ktorej sme ako baletný súbor účinkovali. Bola to veľmi úspešná, zaujímavo urobená produkcia, ktorá sa pravidelne vracia do repertoáru. S manželkou radi navštevujeme výstavy, galérie a podobné miesta, keď si dokážeme ukradnúť trošku voľného času a energie z nášho nabitého pracovného programu. A keď sa mi naskytne čas a príležitosť, rád zájdem podporiť stuttgartskú opernú scénu. (smiech)

So súborom ste už precestovali hodne krajín. Kde sa vám najviac páčilo?

To je veľmi ťažké povedať, niekde sa mi môže veľmi páčiť a miesto ma jednoducho očarí, no nechcel by som tam žiť dlhodobo. Už som videl toľko nádherných a očarujúcich miest! Svojím spôsobom sa mi páči takmer všade, kde práve som. Pretože vždy sa dá nájsť niečo zaujímavé, krásne. A aj keď to nie je práve krásne (čo je takmer vždy subjektívny pohľad), je to iné a aj to je zaujímavé vidieť, zažiť. Aspoň pre mňa. Všetky krajiny, ktoré som videl, mali svoje osobité čaro, svoju krásu a atmosféru. Očaruje ma tá jedinečnosť, kultúrna rozdielnosť krajín. Rád spoznávam nové veci. To je pre mňa na tom to nádherné, vnímať a vidieť tie rozdiely a zmeny. Keďže veľmi rád fotím, je to zaujímavé pre mňa aj z tohto fotografického aspektu, inšpiruje ma to. Napríklad keď sme boli na turné so súborom v Ománe, v hlavnom meste Muscat. To bol pre mňa úplne jedinečný zážitok – pocitový aj obrazový. No napríklad bývať a žiť by som tam nechcel. (smiech)

A kde teda to je pre vás lepšie? (smiech)

Musím priznať, že rád navštevujem a spoznávam exotické krajiny, je to totiž úplne niečo odlišné od toho, na čo sme zvyknutí tu v Európe. A to ma určitým spôsobom fascinuje. No nádheru a jedinečnosť nachádzam napríklad aj na Slovensku – Vysoké Tatry, Slovenský raj… Máme veľa nádherných a čarovných miest.

Vaša manželka tiež tancuje. Riešite aj doma balet, či prácu nechávate v divadle?

Myslím, že v umeleckom svete sa to tak ani úplne nedá – zabuchnúť dvere divadla a nechať to všetko tam. Samozrejme, niekedy je dobré a zdravé jednoducho vypnúť a nemyslieť na tanec aspoň chvíľku. No veľakrát rozoberáme veci a rozprávame o nich aj doma. Mám pocit, že je to tak fajn, vieme sa pochopiť, rozumieme daným problémom, vieme si pomôcť a podporiť sa navzájom. Alebo keď študujeme nové roly, berieme si to so sebou z divadla, premýšľame nahlas, inšpirujeme sa. Tanec je prítomný s nami, je to súčasť nášho života a neberieme to ako záťaž, väčšinou. (smiech) Bavíme sa o tanci a našej práci prirodzene. No nie stále! Vieme si samozrejme nájsť aj iné témy. (smiech)

Keď ste žili doma v Bratislave, mali ste dve zvieratá. Máte niečo aj v Stuttgarte? (smiech)

Mám veľmi pozitívny vzťah k zvieratám, no nemáme s manželkou žiadne domáce zviera. Aj sme rozmýšľali nad psom, no potom sme si uvedomili, že kvôli nášmu náročnému pracovnému času by bol väčšinou doma sám a to by bolo trápenie. Veľakrát jazdíme na turné. Ani by sme si ho neužili. Takže kvôli nedostatku času a energie sme to nechali tak, respektíve odložili na neskôr, po tanečnej kariére. (smiech) Keď budeme mať dom, záhradu a deti pobehujúce okolo. (smiech)

Ďakujem za rozhovor!

Roman Novitzky s manželkou v Prahe (foto archiv Romana Novitzkého)
Roman Novitzky s manželkou v Prahe (foto archiv Romana Novitzkého)

***

 

Aktuality
Cez týždeň prišla smutná správa o úmrtí veľkej primabaleríny Yvette Chauviré. „Umierajúca labuť zomrela,“ tak referovali mnohé svetové denníky. Vo veku deväťdesiat deväť rokov zomrela v stredu vo svojom dome v Paríži. Do súboru sa dostala už ako trinásťročná. Jej kariéra je nielen v počiatkoch spojená s obdobím kontroverzného šéfa Sergeja Lifara v čele baletu parížskej opery. Lifar pre ňu postavil osemnásťminútové sólo Istar, v ktorom žiarila už ako étoile v hierarchii súboru. Jeho experimentálne diela dominovali repertoáru, tak ako romantická Giselle, ktorá sa stala Chauviré majstrovskou kreáciou. „Nie je to reálne šialenstvo,“ hovorievala. „Ona je ponorená do oceánu bizarných pocitov.“ Po druhej svetovej vojne, keď musel Lifar odísť z čela súboru, dokonca s ním odišla do jeho nového súboru Nouveau Ballet de Monte-Carlo. Tancovala v svetovej premiére jeho Suite en Blanc či Les Mirages, kde tancovala alegorickú postavu tieňa. Vzápätí si ju obľúbil mladý Roland Petit. Lojalita umelkyne k mentorovi Lifarovi bola povestná a nechýbali jej oslnivé škandálne situácie, aké v tej dobe balet dokázal vzbudzovať. Nikdy však nikto nemohol spochybniť nesmiernu technickú virtuozitu, lyrickosť, vrúcnosť a zamatové adagia primabaleríny.

Umelci milovali jej vysoký charakter a kolegialitu. Keď v roku 1961 Nurejev utiekol v Paríži na západ, o čom som prednedávnom písal (prvý diel seriálu „Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva tu), Chauviré mu ponúkla pomocnú ruku a chcela s ním tancovať a presadiť ho na scénu Palais Garnier. Francúzska vláda to však z politických dôvodov zakázala a sklonila sa pred protestmi Sovietskeho zväzu. A tak primabalerína tancovala s Nurejevom mimo oficiálnu francúzsku scénu a dokonca aj v Londýne, kým neprenechala svoje miesto Margot Fontyen. Nurejev však miloval obdive. A na slávnostnom gala v New Yorku v roku 1988 Fontyen aj Chauviré vyviedol pred oponu, aby im publikum vzdalo hold. „Odišla balerína a symbol francúzskej kultúry,“ napísali New York Times. A majú v mnohom pravdu.

***

V slovenských Košiciach mal v piatok 21. októbra premiéru balet Charlie Chaplin Ondreja Šotha, ktorý na Slovensku zostal jediným kontinuálne pracujúcim tvorcom, napriek mnohým nástrahám, ktoré mu život a žiarlivosť kolegov pripravili.

Ondrej Šoth (foto Joseph Marčinský)
Ondrej Šoth (foto Joseph Marčinský)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na