Sbohem, sny o slávě. Tito Schipa a Ferruccio Tagliavini

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
Melanchólia, neha a mimoriadna vášeň. Malinconia, tenerezza, passione straordinaria. To je len zopár prívlastkov, ktorými možno charakterizovať delikátnu vokálnu poetiku tenora z talianskeho Lecce s orientálnymi koreňmi a búrlivým životným príbehom. Vášeň, o ktorej hovoríme, však nemá nič spoločné s citovým pretlakom Caniovej veľkej árie Vesti la giubba, ktorá bola Carusovým glanz numerom, no náš hrdina ju nikdy nespieval. Neuniklo to ani samotnému Carusovi, ktorý bol enfant terrible svetovej opernej scény a na adresu jeho vokálnej subtility nezabudol utrúsiť pár kritických poznámok. Je štipľavá glosa horúceho Neapolčana o slabom a príliš svetlom hlasovom volumene tohto umelca pravdivá, alebo je nosením dreva do lesa? Kritici mu vyčítali malý diapazón (o povestnom vysokom C mohol v druhej polovici kariéry iba snívať), publikum však privádzal do extázy elegickými kantilénami z notoricky známych neapolských a hispánskych hitov a gustióznym mezzavoce ako pre fajnšmekrov. Aristokratický tenore di grazia, ktorý lavíroval medzi šťastím a prekliatím. Prosím, zoznámte sa – Tito Schipa.
Slávik z Lecce Tito Schipa (foto archív autorky)

Slovami kontratenoristu Andreasa Scholla, dramatično nie je len sila, ale v prvom rade emócie. Schipov hlas nám pripomína skôr Giottove fresky skrz-naskrz preniknuté rezíduami byzantského mysticizmu než Michelangelove herkulovské capodopere. Keď sme už pri byzantskej spiritualite, komparácia Schipovho hlasu s duchovnou atmosférou východného kresťanstva nie je žiadnym krasorečnením. Ako je to možné?

Pod menom Tito Schipa sa skrýva muž menom Raffaele Attilio Amedeo Schipa, rodák z Lecce z talianskej Apúlie, ktorý sa narodil v roku 1888 do rodiny talianskych Albáncov. Toto starobylé etnikum, v taliančine a italo-albánskom jazyku nazývané Arbëreshë (Arberešovia), vyznáva byzantskú podobu kresťanstva a stráži si svoje starobylé tradície ako oko v hlave. Ich tradičné piesne (këngat) a chrámové spevy s isonom vzbudzujú pozornosť etnomuzikológov (problematike hudobných tradícií talianskych Albáncov sa venuje napríklad známy albánsky skladateľ a hudobný vedec Ardian Ahmedaja). Na úvod si povedzme niečo viac o koreňoch kultúry, do ktorej budúci hviezdny tenor projektoval svoju identitu.

Prímorské oblasti južného Talianska boli už od čias antiky obývané gréckou populáciou. Rimania ich nazývali Magna Grecia – Veľké Grécko, Μεγάλη Ἑλλάς. Pamätníkmi helénskej civilizácie na juhu talianskej „čižmy“ sú archeologické pamiatky (napríklad grécke chrámy v meste Paestum v Kampánii) a toponymá (pre zaujímavosť, aj názov mesta Neapol je rýdzo grécky – Nea polis, v gréckej transliterácii Νεάπολις, čo znamená nové mesto). V kresťanskej ére boli títo Gréci vyznávačmi byzantskej formy pravoslávia, patrili pod omofor konštantínopolského ortodoxného patriarchu a pestovali v Itálii byzantský spôsob spevu (je možné, že orientálne byzantské chorály prenikli do iných oblastí Itálie, predovšetkým do Milána a hispánskej časti Európy, práve južnými cestami, cez toto „Veľké Grécko“).

Po invázii Lombarďanov a Normanov strácali juhotalianski Gréci kultúrnu dominanciu a prijímali novolatinskú – taliansku – identitu. Časť z nich odolala italinizácii a prežila do dnešných dní v podobe svojráznej komunity Griko (grécky Γκρίκο), pre ktorú je charakteristická potaliančená forma novogréčtiny a východný kresťanský rítus. Rady byzantských kresťanov v Taliansku posilnila albánska migrácia – následok rozpínavosti Osmanského impéria a dohody albánskeho národného hrdinu Skanderbega s neapolským kráľom v 15. storočí. A tu sa dostávame k rodovým koreňom Tita Schipu. Schipovi rodičia Luigi a Antonia Vallone boli Arberešovia, potomkovia niekdajších albánskych exulantov, ktorí mali kultúrne blízko ku gréckemu obyvateľstvu (po grécky sa im hovorilo ‚aλβανοί). Zaujímavosťou je, že nejde o národ totožný s obyvateľmi dnešného Albánska, talianski Albánci sú podľa mienky niektorých historikov priamymi nasledovníkmi takzvaných Arvanitov – albánsky hovoriacej minority z gréckeho Peloponézu.

Nech je to akokoľvek, faktom zostáva, že italo-albánske a italo-grécke etnické skupiny v súčasnom Taliansku spája byzantský étos – príslušnosť ku gréckokatolíckej, prípadne gréckej ortodoxnej cirkvi. Mladý Raffaele Schipa nasával atmosféru chrámu a vôňu kadidla už od detstva – príchod katolíckeho biskupa Gennara Trama zapôsobil na jeho mysticizmom očarenú dušu natoľko, že sa rozhodol pre kňazskú dráhu a vstúpil do seminára (táto životná etapa budúceho tenora istotne inšpirovala k tomu, aby neskôr psychologicky prehĺbil postavu des Grieuxa v Massenetovej Manon, veď svoju slávnu áriu Ah! fuyez, douce image spieva v kňazskom seminári v Saint-Sulpice /!/). Biskup Trama má na svedomí Schipovo umelecké meno Tito (v miestnom dialekte Titu), ktoré znamená maličký. Malý hlas, veľké emócie.

Cesta z múrov seminára na výslnie operných scén viedla – ako inak – obkľukou. Duchovne orientovaný tenorista sa nechá prehovoriť učiteľom spevu Alcestom Gerundom, aby sa okrem cirkevného časoslova začítal aj do operných libriet. Hudba je blízka jeho srdcu – v seminári študoval kompozíciu a miestny učiteľ Giovanni Albani (priezvisko vo význame Albánec je v tomto prípade nomen omen) mu prorokoval sľubnú spevácku dráhu. Titove ďalšie kroky vedú do metropoly opery, do Milána, kde pokračoval vo vokálnych štúdiách u Emilia Piccoliho. Takmer hotový tenorista stál na javisku v starobylom piemontskom Vercelli 4. februára 1909 v lyrickej partii Alfreda v Traviate. Schipov výkon zosobňoval všetko možné okrem úspechu. Na ten si temperamentný albánsky Talian musel počkať do roku 1914, kedy sa po menších príležitostiach v opernej spoločnosti Giuseppe Borboniho predstavil neapolskému publiku v úlohe pre neho netypickej, ako Cavaradossi v Pucciniho Tosce. Nie je bez zaujímavosti, že za dirigentským pultom stál Leopoldo Mugnone, zaslúžilý maestro, ktorý kedysi spolupracoval s Verdim a Mascagnim a dirigoval tiež povestnú rímsku premiéru Toscy prerušenú kvôli domnelému bombovému útoku. Našťastie, neapolská Tosca s Titom Schipom mala na javisku „bombu“ úplne odlišného charakteru – fantastického tenora. Tak ako mnohí talianski tenori svojej doby, aj Tito Schipa sa čoskoro vydal na tovaryšskú vandrovku do Španielska a Spojených štátov.

Tito Schipa na počiatku medzinárodnej kariéry – fotografia pochádza zo Schipovho prvého vystúpenia v Argentíne v roku 1914 ( foto archív autorky)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář