Sbohem, sny o slávě. Tito Schipa a Ferruccio Tagliavini

Slovami kontratenoristu Andreasa Scholla, dramatično nie je len sila, ale v prvom rade emócie. Schipov hlas nám pripomína skôr Giottove fresky skrz-naskrz preniknuté rezíduami byzantského mysticizmu než Michelangelove herkulovské capodopere. Keď sme už pri byzantskej spiritualite, komparácia Schipovho hlasu s duchovnou atmosférou východného kresťanstva nie je žiadnym krasorečnením. Ako je to možné?

Pod menom Tito Schipa sa skrýva muž menom Raffaele Attilio Amedeo Schipa, rodák z Lecce z talianskej Apúlie, ktorý sa narodil v roku 1888 do rodiny talianskych Albáncov. Toto starobylé etnikum, v taliančine a italo-albánskom jazyku nazývané Arbëreshë (Arberešovia), vyznáva byzantskú podobu kresťanstva a stráži si svoje starobylé tradície ako oko v hlave. Ich tradičné piesne (këngat) a chrámové spevy s isonom vzbudzujú pozornosť etnomuzikológov (problematike hudobných tradícií talianskych Albáncov sa venuje napríklad známy albánsky skladateľ a hudobný vedec Ardian Ahmedaja). Na úvod si povedzme niečo viac o koreňoch kultúry, do ktorej budúci hviezdny tenor projektoval svoju identitu.

Prímorské oblasti južného Talianska boli už od čias antiky obývané gréckou populáciou. Rimania ich nazývali Magna Grecia – Veľké Grécko, Μεγάλη Ἑλλάς. Pamätníkmi helénskej civilizácie na juhu talianskej „čižmy“ sú archeologické pamiatky (napríklad grécke chrámy v meste Paestum v Kampánii) a toponymá (pre zaujímavosť, aj názov mesta Neapol je rýdzo grécky – Nea polis, v gréckej transliterácii Νεάπολις, čo znamená nové mesto). V kresťanskej ére boli títo Gréci vyznávačmi byzantskej formy pravoslávia, patrili pod omofor konštantínopolského ortodoxného patriarchu a pestovali v Itálii byzantský spôsob spevu (je možné, že orientálne byzantské chorály prenikli do iných oblastí Itálie, predovšetkým do Milána a hispánskej časti Európy, práve južnými cestami, cez toto „Veľké Grécko“).

Po invázii Lombarďanov a Normanov strácali juhotalianski Gréci kultúrnu dominanciu a prijímali novolatinskú – taliansku – identitu. Časť z nich odolala italinizácii a prežila do dnešných dní v podobe svojráznej komunity Griko (grécky Γκρίκο), pre ktorú je charakteristická potaliančená forma novogréčtiny a východný kresťanský rítus. Rady byzantských kresťanov v Taliansku posilnila albánska migrácia – následok rozpínavosti Osmanského impéria a dohody albánskeho národného hrdinu Skanderbega s neapolským kráľom v 15. storočí. A tu sa dostávame k rodovým koreňom Tita Schipu. Schipovi rodičia Luigi a Antonia Vallone boli Arberešovia, potomkovia niekdajších albánskych exulantov, ktorí mali kultúrne blízko ku gréckemu obyvateľstvu (po grécky sa im hovorilo ‘aλβανοί). Zaujímavosťou je, že nejde o národ totožný s obyvateľmi dnešného Albánska, talianski Albánci sú podľa mienky niektorých historikov priamymi nasledovníkmi takzvaných Arvanitov – albánsky hovoriacej minority z gréckeho Peloponézu.

Nech je to akokoľvek, faktom zostáva, že italo-albánske a italo-grécke etnické skupiny v súčasnom Taliansku spája byzantský étos – príslušnosť ku gréckokatolíckej, prípadne gréckej ortodoxnej cirkvi. Mladý Raffaele Schipa nasával atmosféru chrámu a vôňu kadidla už od detstva – príchod katolíckeho biskupa Gennara Trama zapôsobil na jeho mysticizmom očarenú dušu natoľko, že sa rozhodol pre kňazskú dráhu a vstúpil do seminára (táto životná etapa budúceho tenora istotne inšpirovala k tomu, aby neskôr psychologicky prehĺbil postavu des Grieuxa v Massenetovej Manon, veď svoju slávnu áriu Ah! fuyez, douce image spieva v kňazskom seminári v Saint-Sulpice /!/). Biskup Trama má na svedomí Schipovo umelecké meno Tito (v miestnom dialekte Titu), ktoré znamená maličký. Malý hlas, veľké emócie.

Cesta z múrov seminára na výslnie operných scén viedla – ako inak – obkľukou. Duchovne orientovaný tenorista sa nechá prehovoriť učiteľom spevu Alcestom Gerundom, aby sa okrem cirkevného časoslova začítal aj do operných libriet. Hudba je blízka jeho srdcu – v seminári študoval kompozíciu a miestny učiteľ Giovanni Albani (priezvisko vo význame Albánec je v tomto prípade nomen omen) mu prorokoval sľubnú spevácku dráhu. Titove ďalšie kroky vedú do metropoly opery, do Milána, kde pokračoval vo vokálnych štúdiách u Emilia Piccoliho. Takmer hotový tenorista stál na javisku v starobylom piemontskom Vercelli 4. februára 1909 v lyrickej partii Alfreda v Traviate. Schipov výkon zosobňoval všetko možné okrem úspechu. Na ten si temperamentný albánsky Talian musel počkať do roku 1914, kedy sa po menších príležitostiach v opernej spoločnosti Giuseppe Borboniho predstavil neapolskému publiku v úlohe pre neho netypickej, ako Cavaradossi v Pucciniho Tosce. Nie je bez zaujímavosti, že za dirigentským pultom stál Leopoldo Mugnone, zaslúžilý maestro, ktorý kedysi spolupracoval s Verdim a Mascagnim a dirigoval tiež povestnú rímsku premiéru Toscy prerušenú kvôli domnelému bombovému útoku. Našťastie, neapolská Tosca s Titom Schipom mala na javisku „bombu“ úplne odlišného charakteru – fantastického tenora. Tak ako mnohí talianski tenori svojej doby, aj Tito Schipa sa čoskoro vydal na tovaryšskú vandrovku do Španielska a Spojených štátov.