Se slzou v hlase. Beniamino Gigli a jeho epigonové

Grandi Tenori
So slzou v hlase. Beniamino Gigli a jeho epigóni

Poďme pekne po poriadku. Beniamino Gigli bol „benjamínkom“ i doslovne – bol najmladším zo šiestich detí schudobnelého obuvníka v Recanati. Prvé stretnutie s hudbou – a s umením vôbec – mu sprostredkoval miestny dóm svätého Flaviána zo začiatku 13. storočia so znamenitými pamiatkami a s krásnym kazetovým stropom z roku 1620. Beniamino sa stal členom detského zboru pri recanatskom chráme, ktorý viedol organista Quirino Lazzarini. Ako člen malej scholy cantorum sa zoznámil so skladbami starých majstrov, ale tiež s dielom najznámejšieho skladateľa cirkevnej hudby vo vtedajšom Taliansku Lorenza Perosiho, kňaza a akademika, ktorý od roku 1898 zastával prestížny úrad riaditeľa zboru Sixtínskej kaplnky. Po rokoch, keď už bol Gigli chýrnym umelcom, mal to šťastie osobne sa stretnúť s týmto nasledovníkom Palestrinu, ktorý bol známy prísnym a samotárskym spôsobom života. Perosi prijal Gigliho vo svojom byte ako jedinú návštevu po rokoch osobnej „klauzúry“. Okrem hudby pápežského polyfonika Gigli prechovával osobitnú úctu k Verdiho Requiem. Toto dielo spieval veľmi rád, vystúpil aj na slávnostnom uvedení tejto „opery pre kostol“ v januári 1927 pri príležitosti 25. výročia Verdiho smrti.

Gigliho sen o speve bol počas neľahkých rokov jednotvárnej práce v lekárni v Recanati vzdialenejší než horizont nad miestnym vŕškom Colle dell’Infinito. Tento „Vrch nekonečnosti“ je pomenovaný po jednej z poém z pera slávneho básnika talianskeho ottocenta a recanatského rodáka Giacoma Leopardiho (je smutné, že zemetrasenie v októbri 2016 neušetrilo ani toto miesto a vyhliadku z návršia, ktorú ročne navštívia tisíce turistov z celého Talianska, museli uzavrieť kvôli poškodeniu muriva). Čakanie na úspech sa zdalo nekonečné. Svetielkom nádeje bolo presídlenie do Ríma, kde Gigliho brat Catervo študoval sochárstvo. Zaujímavosťou je, že onen Catervo Gigli bol jedným z umelcov, ktorí participovali na ambicióznom projekte vlasteneckého pamätníka Viktora Emanuela II. v srdci Ríma – áno, ide o tú monumentálnu hromadu mramoru, ktorú Rimania so štipkou sarkazmu radi prezývajú scrivania alebo macchina da scrivere – písací stroj. Kým Catervo kráčal za vábením sochárskej múzy, na Beniamina čakala prvá príležitosť ukázať svoj hudobný talent pred slávnou osobnosťou. Predspievanie u tenorovej legendy Alessandra Bonciho dopadlo nad očakávania. Spevák odporučil mladému adeptovi lyrického umenia, nech rozvíja svoje dispozície u dobrého pedagóga. Gigli sa po krátkom školení u menej známych súkromných učiteľov prihlásil na povestnú Accademiu di Santa Cecilia, kde budúcu hviezdu Metropolitnej opery prijali i napriek jej neznalosti obligátnej klavírnej hry. Beniamino totiž ovládal iba hru na nástroj, ktorý v členoch poroty nevzbudzoval práve pozitívne pocity – na saxofón. Tento nástroj si osvojil ešte v Recanati ako člen domáceho orchestríka Silvana Batelliho. Paradoxne práve saxofón mu podľa jeho vlastných slov sprostredkoval prvé dotyky s opernou hudbou. Melódie zostavené do rôznych potpourri vyhrávali recanatskí hudobníci na uliciach. Tu možno vystopovať Gigliho lásku k talianskym piesňam, ktoré neskôr s obľubou nahrával na gramofónové platne.

Na tomto mieste by som rada upozornila na omyl, ktorý sa medzi milovníkmi hudby často traduje. Skladby Santa Lucia, Torna a Surriento alebo Marechiare, ktoré sú ozdobou ľahšieho repertoáru všetkých tenoristov mediteránneho razenia, nie sú ľudové piesne. S folklórom nemajú nič spoločné – ich sladkobôľna melodika väčšmi korešponduje s kaviarenským prostredím pod neapolským nebom. Vznikli v tieni Vezuvu ako komponované piesne a salónne romance (prípad Tostiho) a šírili sa ako módna vlna z rozhlasových prijímačov a strieborného plátna (stačí si spomenúť na popevky Cesare Andreu Bixia v rytme foxtrotu, z ktorých Mamma, Parlami d’amore, Vivere a La mia canzone al vento žijú dodnes).

Ak si však myslíme, že Caruso a Gigli boli prví velikáni, ktorí tieto piesne priniesli svetu na „zašumených“ gramofónových platniach, sme na omyle. Canzonettu O Sole Mio neapolského mandolinistu Eduarda di Capua zaznamenal Giuseppe Anselmi už v roku 1907, teda necelých deväť rokov pred Carusovou slávnou nahrávkou z februára 1916. Pokiaľ ide o operný repertoár, taliansky tenor naturalizovaný v Amerike, Ferruccio Giannini, nahrával fragmenty z rôznych opier, najmä verdiovský repertoár, na staniolové valčeky fonografu ešte v rokoch 1896 a 1899. Pre zaujímavosť uvádzame, že v prípade Gianniniho nahrávky z Trubadúra pravdepodobne ide o prvú snímku tenorového vysokého c na záznamovom médiu – nie je to však slávna Manricova stretta, ale melódia tenorového partu Ah! Che la morte ognora zo scény so zborom Miserere, ktorú Giannini nahral na sklonku 19. storočia. Zachovala sa tiež Gianniniho interpretácia Denzovej veselej piesne o lanovke na Vezuv Funiculì, Funiculà. Nahral ju celkom šesťkrát – prvé verzie pochádzajú z roku 1896 a 1899, ďalšie datujeme do rokov 1903 a 1904 (pieseň vznikla v roku 1880). Gigli nahral túto skladbičku v rokoch 1924 a 1949.