Sedemdesátka načatá Mahlerem a Mozartem

  1. 1
  2. 2
Mať vytvorené podmienky na to, aby ste mohli naplniť umelecký program a dlhodobú víziu, je nesmierne dôležité. Slovenskej filharmónii sa to darí stabilizovať. Do svojej sedemdesiatej sezóny vstupujú s novými očakávaniami a s novým dramaturgom.
Slovenská filharmónia, James Judd, 26. 10. 2018 (foto Jan F. Lukas)

Ivan Marton odchádza zo svojho postu a so cťou splnil daný záväzok, ktorým ho poveril generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský. Po sebe zanechal ucelenú, vyrovnanú dramaturgiu s niekoľko ročným plánom dopredu. Žezlo prezval Juraj Bubnáš a o kondíciu orchestra sa už druhý rok stará jeho šéfdirigent James Judd. Na koncerte s predzvesťou dušičkovej atmosféry naštudoval dve významné diela.

Tvorba Wolfganga Amadea Mozarta je v Slovenskej filharmónii pomerne frekventovane prítomná. Jej obľuba pretrváva stáročia a publikum ju chce počuť aj naďalej. Filharmonici tentoraz siahli po Mozartovom Koncerte pre klavír a orchester č. 23 A dur, ktorý dokomponoval pred prípravou opery Figaro. Salzburský rodák sa s vervou púšťal do komponovania koncertov, v ktorých prepojil svoje skladateľské a interpretačné umenie. Zabezpečovali mu aj finančnú istotu, keďže tam, kde sa zjavil ako interpret, mal plné sály. Primäl ho k tomu nielen nákladný život vo Viedne, ale tento hudobný žáner mal aj veľmi rád. Ku každému hraniu pristupoval osobitne a koncerty obrusoval častou improvizáciou.

Slovenská filharmónia, James Judd, Elizabeth Leonskaja 26. 10. 2018 (foto Jan F. Lukas)

Zaužívanú dobovú prax nehrať sólové party napevno podľa partitúry, prevzal svojho času jazzový klavirista Chick Corea, ktorý nahral improvizácie na Mozartove diela, medzi inými aj spomínaný koncert, na album The Mozart Sessions. Mozart skomponoval elegantnú a hlbokú hudbu v dialógu sólistu s orchestrom, ktorému roztvoril dvierka nových zvukových možností. Túto podstatu sa snažili naplniť aj Filharmonici už začiatočnou expozíciou v prvej časti Allegro, na ktorú sa napojil sólistický klavírny part v podaní ruskej pianistky Elisabeth Leonskajovej. Charakterizovala ju stručnosť, výstižnosť a primerané oddelené frázovanie. Nasledovala ju druhá expozícia, kde sólistka nahradila statický orchestrálny pohyb. Kontrastujúce nálady sú v tomto diele riešené elegantnosťou až bujarosťou a zaznamenané v chromatických melodických behoch. James Judd zvolil mierne tempo, nikam sa neponáhľal, do popredia zvýraznil jemné dynamické odtiene a pripravil orchester na druhú časť Adagio. Tá je nádherným plynutím hudby do priestoru v symfonickom objatí. Orchester sa vtedy ešte zahrieval. Bolo viditeľné, že sa šetrí na mahlerovský titanizmus, hoci Mozartovu plynulosť nepodcenil. Medzitým publikum mohlo počuť úskoky klavíra vo väčších intervalových rozmedziach, spájané kadenciami a zvukovo priezračný súzvuk flauty a klarinetu. Bohatšie modulovanie sa vyskytlo v záverečnom Allegro assai a cez skúsenú, rutinérsku hru orchestrálneho telesa Judd vyzdvihol Mozartov lyrizmus a zmysel pre melódiu. Ruská interpretka je zase známa tým, že ku každej interpretácii zo svojho repertoáru pristupuje nanovo. Mozart sa v jej podaní leskol v odtieňoch stokrát nepočutého. Aj tí, čo ho dôverne poznajú, nachádzali skryté pôvaby. Svoj robustný tón predviedla až v prídavku, do ktorého sa naplno položila a išlo o jeden z najsilnejších okamžikov večera.

Elizabeth Leonskaja, Slovenská filharmónia, James Judd, 26. 10. 2018 (foto Jan F. Lukas)

Prestávka už po necelej polhodine a rýchlo pridávané stoličky dávali tušiť návrat Mahlerovej Symfónie č. 7 e mol, ktorá zaznela v Redute po dvadsiatich dvoch rokov. Je dovŕšením skladateľových pražských návštev. Do Prahy chodieval ako dirigent aj ako skladateľ. V roku 1908 tam naplánoval svetovú premiéru symfónie, s ktorou uzatváral kongresovú výstavu. Svojou prítomnosťou stmelil českú a nemeckú inteligenciu z kultúrnych kruhov. Ešte počas skúšok s Českou filharmóniou opravoval partitúru a vpisoval do nej nové tóny. Vyjadril tým nielen svoju komplikovanú povahu, ale hlavne panujúcu neistotu a nespokojnosť s vlastným vývojom. Príznačné pre neho bolo neustále vylepšovanie a pridávanie nových myšlienok, ktorým poskytoval adekvátny priestor. Preto neustále zväčšoval orchestre interpretujúce jeho hudbu. Pri komponovaní sa skladateľovi vracali obrazy z jihlavských lesov, kde prežil podstatnú časť svojej mladosti a impresie tamojšej ľudovej kultúry. Dnes by sme to možno nazvali soundtrackom, vtedy to boli spomienky. Dobovej kritike sa zdali hudobne roztrieštené a je fakt, že päť častí nie je jednoliato nadväzujúcou epikou, ale zovretou v jej úvodnej a záverečnej časti. Symfónia nepatrí k Mahlerovej najdlhšej (tou je tretia), no rozhodne patrí k tej najrobustnejšej a predovšetkým uvoľňuje tonalitu aj pre ďalšiu generáciu skladateľov. Podarilo sa to vďaka netradičnej kombinácii symfonického zvuku s dôrazom na rôzne perkusie a strunové nástroje ako mandolína, gitara a harfy, ktoré zdvojil. Rovnako zdvojil sláčikovú a dychovú sekciu. Prvá časť Langsam sa začína tenorovým rohom. Dychy sa osamostatnili pri sólovej trúbke zaznamenanej v hraničných horných registroch vyjadrujúcich skladateľovu agóniu znásobenú sláčikovými výpadmi. Neskôr prevzali tému husle s violončelami v chromatických sekvenciách, pričom tempo udržiavali trubkové fanfáry.

Elizabeth Leonskaja, Slovenská filharmónia, James Judd, 26. 10. 2018 (foto Jan F. Lukas)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2