Sergei Polunin v Bratislavě. Žádný hollywoodský hrdina

  1. 1
  2. 2
Svetoznámy tanečník Sergei Polunin po Prahe vystúpil aj na doskách SND s dvomi krátkymi choreografiami, medzi ktorými sa premietal film Dancer. Napriek až do astronomických výšok siahajúcim cenám boli sály počas oboch premietacích večerov takmer plne obsadené. Druhá choreografia, ktorú Polunin odtancoval bola práve tá, čo je spracovaná v krátkom video formáte „Take Me To Church“ a stala sa virálnou (na YouTube stránkach má viac než 21miliónov pozretí). Film Dancer zahral na emócie zrejme každému divákovi. Jeho tvorcovia dokázali v príbehu zachytiť niekoľko rovín a z Polunina spravili hrdinu, trpiteľa, rebela a čistú dušu bojujúcu za slobodu vlastného bytia zároveň.
Sergei Polunin (zdroj SND / foto © Peter Brenkus)

„V čom vidíte rozdiel medzi klasickým baletom a súčasným tancom?“ opýtala som sa ho na tlačovke, ktorá bola v doobedných hodinách v deň prvého predstavenia. „Klasický tanec učí drezúre a disciplíne, súčasný tanec mi dáva viacej slobody.“ Polunin nie je na prvý pohľad žiadny egocentrický holywoodsky hrdina. Ide z neho pokora a ako v tanci, tak aj pri odpovediach novinárom a v diskusii po filme aj divákom, sa vyjadruje veľmi priamo, zrozumiteľne a krátko, keďže má talent vycítiť a vyjadriť esenciu vecí.

Sergei Polunin v Bratislave (zdroj SND / foto © Peter Brenkus)

Sloboda je pre umelca alfa a omega, a tí, čo sa pohybujú na vrchole, sa napriek tomu, ako veľmi ju potrebujú, stávajú otrokmi svojho vlastného tela (ktoré je nástrojom nielen tanečníkov, ale aj spevákov a hudobníkov) a povolania, čo od nich vyžaduje stále špičkový výkon.

Prvá sa po filme prihlásila do diskusie pani a namiesto otázky vyslovila svoje želanie (či radu) v zmylse, že umelec by mal naďalej tancovať. Virálne video bolo totiž akousi labuťou piesňou tanečníka, ktorou sa chcel rozlúčiť s tancom, čo práve vďaka jeho úspechu presvedčilo Polunina nevešať tanec na klinec. Ono je to krásna rada,  keď sa na vec pozeráte zvonku a niekto je namiesto vás bojovníkom, reálne prežíva psychický tlak, fyzickú bolesť a strach zo zlyhania, nad ktorým nemá absolútnu moc. Vy sa potom s tým chcete tak zľahka identifikovať a vyslovujete svoje priania, ako by mala rozprávka pokračovať. Pre reálne fungujúcich umelcov je bohužiaľ táto rozprávka často horor, na čo sa vo filme veľakrát poukázalo, no ťažko sa chápe niečo, čo človek sám neprežije.

Sergei Polunin – tlačová konferencia v Bratislave (zdroj SND / foto © Peter Brenkus)

Neviem, ako ďaleko dokáže Polunin zájsť s myšlienkou zmeny systému v balete, no už fakt, že na to začal upozorňovať, je veľmi dôležitým momentom. Pre balet ani hudbu sa väčšinou nerozhodnete ako dospelí ľudia. Sám Polunin hovorí vo filme: „Balet som si nevybral, bolo to rozhodnutie mojej matky.“ Moment, kedy profesionálni umelci začínajú s hudobnou či baletnou drezúrou, je zväčša v predškolskom veku. Ak začnete neskôr, tak to bude pravdepodobne na pár výnimiek len vaším hobby. Toto rozhodnutie mnohí rodičia zakladajú na vlastných nenaplnených snoch, ilúziách o umeleckom svete alebo dúfaniach, že ak to decko baví teraz, vydrží mu to až do profesnej smrti (ktorá je v balete zhruba okolo tridsiatky).

Vo filme sa umelec na matku hnevá a zároveň ju miluje, svoje povolanie chvíľu nenávidí, no tiež bez neho nedokáže žiť. „Balet je to, čo som.“ Keď sa chcete oslobodiť od povolania, ktoré robíte od útleho detstva, tak zistíte, že ste sa s ním natoľko identifikovali, že s jeho koncom príde aj váš vlastný koniec. Jednak je ťažko predstaviť si robiť niečo iné, keď sú vaše telo a hlavne hlava zvyknuté fungovať iba v tomto móde, jednak to už nie ste vy. Hľadanie samého seba je ďalšou silnou plochou filmu. Kto je Sergei bez baletu? Máte chuť sa vyholiť na holú kožu, strhnúť zo seba mäso, aby ste našli svoju vlastnú esenciu. Začnete svoju vnútornú rebéliu, boj voči svojej klietke, ktorou je vaše vlastné telo. Polunin sa potetuje, dokonca vyslovuje želanie sa zraniť, len aby ho niečo zvonku prinútilo s baletom skončiť. Napokon to urobí sám a začne hľadať novú cestu.

Sergei Polunin -Bratislava 26.-27.9.2017 (zdroj SND / foto © Peter Brenkus)

Klasický balet má neskutočne veľa pravidiel a to, akou je Polunin vyspelou umeleckou osobnosťou, nie je o tom, že vyššie vyskočí a ďalej doskáče. Je to tým, že na scéne napriek striktným choreografiám dokázal byť stále kreatívny a prinášať do ich hraníc stále veľa vnútornej slobody. Polunin tu dosiahol na vrchol a mnohých novinárov aj divákov zaujímalo, aké méty chce ďalej dosahovať.

Vtedy som si spomenula na rozhovor s Victorom Hannom, perkusionistom z Ensemble intercontemporaine po jeho koncerte na Ostravských dňoch novej hudby. Ak ste členom EIC, prakticky to znamená, že sa neustále stretávate s repertoárom, ktorý je pre váš nástroj ten najťažší. Hanna má 28 rokov a v EIC pôsobí niečo cez 6 rokov. Povedal, že tento rok s hudbou končí a najradšej by robil niečo hmatateľné, napríklad staval nábytok. Bežného človeka to možno prekvapí. Pre umelcov, ktorých tvorba je definovaná časom (v podstate javiskové umenie), po tisíckach hodín strávených cvičením či účinkovaním neostane nič, možno video záznam či zbierka CD. Častokrát prežívajú pocit prázdnoty, nejaký podvedomý strach, že za nimi nič definovateľné či odmerateľné neostalo, pretože duchovné hodnoty, ktoré odovzdávate, sa neustále transformujú a ich pôvod či rozsah sú prakticky neuchopiteľné. A zase je tu otázka, kto som a čo po mne ostane.

Malá revolúcia, ku ktorej aj Polunin svojou správou prispieva, už v balete započatá je. Čoraz viac si môžeme všímať prenikanie prvkov súčasného tanca do klasického baletu. Ten viacej hľadá autentičnosť, individualita je výhodou, fyzická energia priamo vychádza z emócie, je tu a teraz. A navyše nemá merateľné pravidlá, a tak aj rivalita, na ktorú sa Sergei sťažoval, sa nemá na čom zakladať. Porovnateľným parametrom je dôveryhodnosť emócie a tá vyžaduje veľa práce s vlastnou osobnosťou, jej rastom, spoznávaním, vedie skôr ku pokore ako presadzovaniu vlastného ega na báze strachu o samého seba, čo sa potom odráža v kráse pohybu. Ten je výsledkom vnútorného procesu a je protikladom k neustálemu sa podriaďovaniu drezúre a autoritám a k strate vlastnej osobnosti. Samozrejme nič nie je čiernobiele, no extrémy sú zničujúce, a ak chcete byť na vrchole, bohužiaľ sa im nevyhnete.

 

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář