Slovenská filharmonie se Svárovským a Hosprovou

Opojenie z ruských a francúzskych myšlienok
Štvrtkový koncert Slovenskej filharmónie priniesol program spájajúci dávne ruské a francúzske kultúrne sympatie. Spolu s Filharmonikmi a ich vzácnymi ruskými a českými hosťami sa publikum vydalo do dôb, v ktorých Paríž i Moskva boli centrami svetového umenia.

Tieto dve rozličné miesta sa navzájom inšpirovali a dopĺňali. Pre ruských muzikantov predstavoval Paríž centrum moderného umenia, kým Francúzi nachádzali u Rusov po stáročia pestovanú kultivovanosť, slovanskú emocionalitu a istú exotickosť. Slovenská filharmónia sa na tomto koncerte pokúsila konfrontovať túto symbiózu.

V bujarom nástupe zaznamenali dielo Alborada del gracioso, pochádzajúce z 5-časťového cyklu Miroirs od francúzskeho skladateľa Maurica Ravela. Pre svoje široké dynamické pásmo a iskrivé tanečné témy je dodnes vášnivo prijímané, čo bolo možné nielen počuť v naštudovaní českého dirigenta Leoša Svárovského, ale aj vidieť na pohybe tohto dirigenta užívajúceho si každú nastupujúcu tému. Pod Svárovského vedením sa Slovenská filharmónia naplno vcítila do žiadaného temperamentu.

Kompozícia sa viaže na Ravelovo tvorivé obdobie okolo hnutia Les Apaches – bohémske zoskupenie mladých umelcov, poetov, kritikov a hudobníkov. Každá časť z cyklu Miroirs je venovaná inému členovi Apačov, pričom skladbu Alborada del gracioso dedikoval veľkému kritikovi a polyglotovi prekladajúcemu piesne, operné libretá a knihy z ruštiny, maďarčiny, francúzštiny a angličtiny, Michelovi Dimitrimu Calvocoressimu. Termínom Les Apaches (do slovenského prekladu hašteriví chlapci v pásikavých odevoch) veľmi dôvtipne označil túto skupinku španielsky klavirista Ricardo Viñes. Mala to byť narážka na násilný pouličný gang identifikovaný podľa použitia jedinečných typov pištolí, odcudzovaný parížskou smotánkou. Podobne sa s nedôverou pozerala horná vrstva na mladých “hudobných chuligánov”. Tieto pocity boli vzájomné, keďže Apači nemali radi snobizmus a v tej dobe prijímané populárne Wagnerove opery, pred ktorými uprednostňovali Debussyho Pelléas a Mélisande.

Cyklus Miroirs bol inšpirovaný španielskou národnou kultúrou a ako prvý ho uviedol spomínaný Ricardo Viñes. Fascináciu Španielskom zdedil Ravel po svojej matke, sčasti i vďaka krátkemu úseku detstva prežitému na španielsko-francúzskych hraniciach. Skladateľ flirtoval so španielskymi témami v mnohých dielach, k najznámejším patrí Bolero, Španielska rapsódia či Habanera. Maurice Ravel po klavírnej premiére Miroirs videl veľký potenciál na orchestrálnu úpravu a táto symfonická paleta je pre súčasné orchestre skvelou príležitosťou, ako vyjadriť prácu s dynamikou a farebnosťou inštrumentácie. Spojenie dychov, sláčikov a bicích nástrojov je stále žiadané, pričom počuť kastanety v Slovenskej filharmónii je samo o sebe netradičným a osviežujúcim zážitkom.

Leoš Svárovský, nášmu publiku známy z účinkovania na Bratislavských hudobných slávnostiach či z úlohy hosťujúceho dirigenta v Štátnom komornom orchestre Žilina, sa od začiatku snažil dať tomuto dielu punc pompéznosti a patričnej efektnosti s prihliadnutím na fortissima, čím zvýraznil jeho sonický účinok. Pri tom všetkom však nezabudol zdôrazniť dôstojnosť, pikantnosť a hravosť Berliozovej orchestrácie. Dielo má výrazne meniaci sa charakter a poslucháč nevedel, či má skôr obdivovať rýchle harfové pizzicata, pochmúrne fagoty v strednej kontrastnej časti vykúzliace obraz šaša, či tematické fragmenty preskakujúce z hoboja na anglický roh a do klarinetov.

Po tomto “vybláznení” nasledovalo ďalšie obľúbené orchestrálne dielo, Harold v Taliansku, za ktorého zrodom stojí fascinujúci príbeh obdivu, sklamania i spoločného úspechu dvoch géniov vážnej hudby. Keď husľový virtuóz Niccolò Paganini dostal do daru vzácnu violu, napadlo ho, že by mu mohol skladateľ Hector Berlioz skomponovať pre ňu opus. Veril totiž, že iba on dokáže toto ťažké zadanie splniť. Berlioz súhlasil, no namiesto virtuóznych samoúčelných pasáží pripravil kompaktnú orchestrálnu skladbu, kde sólové party neznižujú orchestrálny účinok. Na spracovanie objednávky si vybral ako predlohu epickú báseň lorda Byrona Childe Haroldova púť, v ktorom by práve viola zachytávala poetické spomienky z literárnych potuliek.

Keď Paganini videl náčrtok časti Allegro, cítil sa sklamaný zo sólových fragmentov, keďže očakával, že bude hrať nepretržite. Ich vzájomný vzťah bol dlho napätý, ale napokon Paganini potvrdil génia Berliozovej osobnosti slávnou vetou „Beethoven je mŕtvy a iba Berlioz ho dokáže oživiť”.

Dielo nevzniklo iba z atraktívnej príležitosti napísať skladbu pre vychýreného virtuóza, ale aj z Berliozovej slabosti pre violu ako nástroj vytŕčajúci z orchestrálnoho radu. Predstavovalo preň výzvu, ako sa popasovať s akustickými vyváženosťami i s hrdelným tónom stredného registra v sólových a v sprievodných častiach. V úlohe interpreta sa tejto úlohy zhostila vo veľkej Koncertnej sále Slovenskej filharmónie šarmantná Jitka Hosprová, prvá česká sólistka-violistka. Ukázala vyspelú a vášnivú interpretáciu so suverénnym zvládnutím identifikácie s romantickým základom. Prvá veta Harold aux montagnes bola plná napätia s pomalým pohybom v témach vo violončele a kontrabasoch. Kantiléna hlavnej témy zachytávala myšlienky hlavného hrdinu idúceho naprieč prírodnou scenériou, a to v najrozličnejšej kombinácii nástrojov. Sólová viola tu v podaní Hosprovej hlásila návrat k stabilite s uvedením v neskorších témach, až napokon podľahla orchestrálnej prosbe s ohlušujúcimi činelmi. Učinené tak bolo s poetickou neviazanosťou, úzkosťou a introspekciou. V druhej vete Marche de pélerins sa zase Hosprová ponorila do zjednotených sláčikov v dokonalo tvarovaných frázach, pričom zrýchlené arpeggia vytvárali tak očakávaný efekt gitary.

Hosprová sa dokázala izolovať od orchestrálneho zvuku presne na tých miestach, kde to bolo potrebné, a tam, kde sa vyžadovali spoločné rytmické artikulácie, ponúkla so Slovenskou filharmóniou presné akcenty pridávané na Berliozov majstrovsky variovaný rytmus.

V tempách boli Filharmonici o niečo pomalší, než je dané samotným skladateľom, aj keď v ostrom finále dokončenia putovania Harolda dostatočne zrýchlili. V tejto záverečnej časti s názvom Orgie de brigands, kde sa Harold ocitá v obkľúčení lúpežníkov v ich pijackej orgii znázornenej divokým Allegrom, sa objavili všetky príznačné znaky Berliozovho skladateľského štýlu freneticky ovládaného Filharmóniou.

Po trojnásobnom aplauze a vynútenom sólovom prídavku Jitky Hosprovej čakali na publikum ešte dve diela Piotra Iľjiča Čajkovského, ktorými sa uzatvoril kruh nazretia na ruské-francúzske obcovanie. Citlivý skladateľ tiahol ku francúzskej hudbe a odmietal Mocnú hŕstku pre ich rezervovaný postoj k inej než domácej hudbe.

Ako prvé uviedli Filharmonici kratšie a efektné dielo Slávnostný korunovačný pochod, na naštudovanie ktorého sa Leoš Svárovský veľmi tešil, keďže odrážal jeho spomienky na pôsobenie v moskovskom Symfonickom orchestri P. I. Čajkovského. A pri tomto skladateľovi sa on cíti ako doma. Po ňom už prišiel na rad Slovenský filharmonický zbor, aby predviedol s orchestrom 6-časťovú kantátu Moskva pre mezzosoprán a barytón v podaní Michaely Šebestovej a Sergeja Tolstova v naštudovaní ruskej zbormajsterky Olgy Mikhalevej. Tá to urobila mohutne, epicky a fatálne. Toto dielo vzniklo pri príležitosti korunovácie ruského cára Alexandra III. a po nástupe komunistov k moci muselo prejsť “reformáciou”. Je záslužné, že sa podobné naštudovania dejú v originálnych skladateľských invenciách, hoci takéto napravenie a oprostenie sa od ideologických zásahov dejú pomerne neskoro. Veľkú zásluhu na pompéznom vyznení mala Michaela Šebestová, ktorá sa už dokázala vymaniť z malých úloh v Opere SND, a v diele ukázala vášeň a priezračnosť vo farebnom lyrickom vokáli. Veď s ruským repertoárom sa už konfrontovala v Košiciach, kde pre tamojšiu Štátnu operu stvárnila Oľgu v ďalšom Čajkovskeho diele Eugen Onegin. Naopak, pre ruského barytonistu Sergeja Tolstova, žijúceho už 22 rokov na Slovensku, to bol pomyselný návrat do vlasti. Speváckych partov sa zhostil prirodzene a autenticky a nádherne zafarbeným vokálom naplnil priestor Reduty.

Ruskí interpreti prežívajú domáce skladby veľmi citovo, no nebolo tam počuť nadradenosť, s ktorou mal Čajkovskij vždy problém. Tento večer ukázal niekoľkonásobné spojenia a väzby: väzbu medzi minulými hodnotami a súčasným smädom po nich, prepojenie Západu a Východu cez dva reprezentatívne národné temperamenty, ktoré sa odohralo v pomyselnom priesečníku oboch kultúr – na Slovensku.

 

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Slovenská filharmónia
Dirigent: Leoš Svárovský
Jitka Hosprová (viola)
Michaela Šebestová (mezzosoprán)
Sergej Tolstov (barytón)
Zbormajsterka: Olga Mikhaleva
Slovenský filharmonický zbor
7. a 8. apríla 2016 Koncertná sieň SF Bratislava
(napísané z koncertu 7. 4. 2016)

program:
Maurice Ravel: Alborada del gracioso
Hector Berlioz: Harold v Taliansku
Piotr Iľjič Čajkovskij:
– Slávnostný korunovačný pochod
– Kantáta Moskva

www.filharmonia.sk