Slovenská filharmonie uzavřela sezonu Sibeliem, Griegem a Sukem

Sibelius, Grieg, Suk – posledný koncert sezóny v Redute 

11. a 12. júna dozneli posledné koncerty 66. sezóny Slovenskej filharmónie. Pokiaľ sme pri koncerte zo 4. a 5. júna charakterizovali dramaturgiu v Redute ako experimentujúcu (viac v recenzii tu), pri záverečnej dvojici koncertov Reduta vsadila na osvedčené diela.

Široko-ďaleko stoja severské zahnednuté lesy / staroveké, tajomné, napäto divoké sny / v rámci nich prebýva v lese mocný Boh / a lesní škriatkovia v šere tkajú kúzla. Ako napísal Christopher Pankhurst, týmto štvorverším opíšeme podstatu Tapioly od Jeana Sibelia. Tapio je boh lesa a Tapiola jeho domovom. Ide o posledné z veľkých diel, ktoré fínsky skladateľ zložil. Tapiolu si od Sibelia vyžiadal newyorský dirigent Walter Damrosch (objednávka znela: symfonická báseň na ľubovoľnú tému), premiéru mala v roku 1926. Pri tvorbe čerpal Sibelius z Kalevaly, teda z kolekcie fínskeho folklóru. Symfonická báseň maľuje krásny obraz Sibeliovej vlasti a oživuje ho s radom nadprirodzených entít.

Hudba začína s hutným melodickým motívom, ktorý sa opakuje v celom diele. Tapiolu považujeme za monotematické dielo. Nejde o nedostatok tvorivých síl, je to Sibeliov majstrovský ťah: ako trebárs my dokážeme rozoberať lásku či prírodu na tisíc spôsobov, Sibelius principiálne rovnako rozvíja a preskúmava tento motív s rôznym dôrazom a so širokou škálou orchestrálnych techník. Pretože práca postupuje, je pocit, že tieto diskrétne a výrazné opätovnej formulácii sa základným témou nejako evokujú do bytia rozmanité formy života lesa. Ako dielo pokračuje, máme pocit, že výrazné diskrétne formy znovuobjavenia sa základného motívu symbolizujú rozmanité tvory lesa. Nálada Tapioly nie je veselá ani smutná; povedzme, že pri tomto diele poslucháč nechce byť expresívny v pomenovaní svojich individuálnych emócii. Za zmienku ešte stojí, že Sibelius žil ďalších tridsať rokov, no nedokončil už nijaké hodnotné dielo.Je veľký predpoklad, že ešte podrobnejšie, ako sme Tapioly opísali my, pozná dielo dirigent koncertu Leoš Svárovský. Hovorí sa, že tempo každej jednej frázy je privilégiom dirigenta. Odhliadnuc od hudobnej rozmaznanosti, ktorú v návštevníkoch Reduty zanechali večery koncertnej sezóny s Emmanuelom Villaumom, bola Svárovského práca s orchestrom kvalitná nasadzovanie tempa viac-menej adekvátne (jemné odchýlky nastali počas tretieho diela). Jeho patetické (no účinné) vystupovanie v niektorých momentoch pri práci s orchestrom pôsobilo na pohľad rušivo, akoby dirigent preciťoval iné výrazy, než mu hudobné označenia nariaďujú. V celku však išlo o zohranú prácu orchestra a dirigenta, pri klavírnom koncerte so sólistom bol dirigent ako komunikátor excelentný.

Orchestrom, samozrejme, myslíme Slovenskú filharmóniu. Prvým mužom orchestra bol počas oboch večerov prvý koncertný majster Jarolím Ružička, ktorý sa poslednom diele koncertu v krátkych partoch predviedol aj sólistický. Orchester nebol natoľko istý, najmä pri nasadzovaní a kontinuálnej zmeny dynamiky vo všetkých nástrojoch naraz. Ako sme však spomenuli – práve pre tento prípad – ak divák nie je uhýčkaný vystúpeniami Villauma v Redute, tieto chyby nepôsobia v celku rušivo.Druhou skladbou večera bol Koncert pre klavír a orchester a mol op. 16.  Mladý Edvard Grieg bol v čase komponovania koncertu veľmi ovplyvnený hudbou Roberta Schumanna. Ako ešte nezaradený skladateľ chcel nórsky autor vytvoriť niečo veľké, podľa vlastného vyjadrenia “väčšie, až to presúvalo vrchy”. Do svojho koncertu spojil nemecký cit pre precíznosť a opojné romantické cítenie. Potom, čo sa Griegovi narodila v roku 1868 dcéra, šiel ako dvadsiatich štvorročný do dánskej prírody komponovať. Tu sa načrtol sólový part jedného z najobľúbenejších klavírnych koncertov. Do konca toho roka mal Grieg celé dielo hotové. Jeho premiéru v Kodani zmeškal, to však nič nemení na veľkom úspechu hned po prvom uvedení. Dokonca aj Franz Liszt si zamiloval tento koncert a hovoril o Griegovi ako veľkom talente. Dokonca povedal, že “tento básnik pridal ďalšiu strunu na našu lýru”, čo bola z úst náročného Liszta veľká chvála. Grieg dielo neustále upravoval, venoval pozornosť každému detailu; celkovo zapracoval viac ako tristo zmien.

Trojčasťový koncert je teda kvôli tvorivej sile, skĺbeniu viacerých muzikálnych prvkov a detailnosti impozantný. Prvá časť Allegro molto moderato začína dychberúcim momentom, keď si poslucháč už v prvej chvíli uvedomí, že začína čosi výnimočné. Prvý motív vedie k chytľavým melódiám a súhram medzi klavírom a orchestrom. Časť končí burácajúco kadenciou, kde klavirista preukazuje svoju virtuozitu. Málo, ale trefne – to je odkaz majstrovstvu v klavírnom koncerte. Ešte predtým, než by mohlo ísť o samoúčelné dokazovanie virtuozity, Grieg frázu jemne ukončuje a vracia klaviristu späť „na zem“. Druhá časť Adagio má pomalé, sladké pohyby. Ak prvý motív prvej časti zatají dych, druhá ho potom upokojí a zahreje. V záverečnej Allegro moderato molto e marcato sa vraciame k temperamentným motívom plným prekvapení a zábavy. Trieštivé motívy expozície (napríklad hromu) prvého motívu nahrádza nepredpovedateľné miešanie. Koncert sa končí veľkou, zložitou melódiou spojenia viacerých hudobných fráz koncertu.

Ako sólista sa v Griegovom koncerte predstavil klavírny majster, pedagóg a v prvom rade generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský. Hru na klavír študoval na Konzervatóriu v Bratislave (1962-1968), Akadémii múzických umení (AMU) v Prahe (1968-1973) a na Konzervatóriu Piotra Iľjiča Čajkovského v Moskve (1973-1974). V jeho podaní dokáže každé dielo zaujať aj poslucháčov, ktorí sa v klasickom žánri neorientujú alebo nepatrí medzi ich obľúbené. V jeho podaní nemalo dielo slabšie miesto – súvisí to zároveň aj so spomínanou vynikajúcou komunikáciou dirigent – sólista a dirigent – orchester. Skutočne vydarená sólistická bodka za koncertnou sezónou.Suita Pohádka od Josefa Suka, posledná skladba večera, je rozšíreným prvkom scénickej hudby, ktorú Suk písal pre rozprávku Radúz a Mahulena v roku 1889. Kompletná scénická hudba zahŕňa prestávky, postlúdia, zborové party, piesne a melodrámy. Z toho Suk extrahoval a prekomponoval štyri pohyby, ktorými mapoval osudy dvoch titulných postáv.  Prvá časť Láska Radúza a Mahuleny je hlboko poetickým zobrazením ich lásky v sladkých orchestrálnych tónoch, z ktorých doslova možno vycítiť prekvitajúcu lásku. Dominantnými v prvej časti sú sólové husle (Jarolím Ružička). Nasleduje polová časť, ktorá je radostnou oslavou a prehliadkou množstva českých tancov. Vzhľadom k tomu, že Suk videl sám seba a jeho vlastnú milovanú Otilku ako Radúza a Mahulenu, práca má autobiografické dôsledky a mnoho z tém a motívov rozprávky sa neskôr znovu objaví v Sukovej neskoršej hudbe. Sólové husle otvárajú a zakončujú druhú časť diela. Motívy z prvej a tretej časti sa stali základom pre symfóniu Asrael. Na záver prichádza zbožštenie lásky, čo je charakteristické pre viacero Sukových diel.

Téma lásky dvoch ľudí v prírode po oslave prírody ako takej bola príjemným dovŕšením koncertného večera. Jarolím Ružička sa v krátkych sólach zaskvel a jeho prejavu nechýbal oný romantický cit, ktorý prežíva človek v zaľúbenosti. Negatívom diela bolo jedine rýchlejšie tempo, ako to určuje skladateľ, nešlo však o výrazný prvok a atmosféra z dvoch kvalitne predvedených diel pred prestávkou ostala zachovaná. Škoda, že štvrtkový koncert neohodnotili aj diváci ako dostatočne príťažlivý, v Redute sme zvyknutí na vyššiu návštevnosť a pri poslednom koncerte by sa (takmer)vypredanosť určite hodila. Problém v tomto prípade zrejme bol iba v nesprávnom predbežnom ohodnotení koncertu divákmi – jeho interpretácia by totižto predčila aj vyššie nároky.

Hodnotenie autora recenzie: 75%

Hudba troch storočí
Marian Lapšanský (klavír)
Dirigent: Leoš Svárovský
Slovenská filharmónia
11. a 12. júna 2015 Koncertná sieň Slovenské filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 12.6. 2015)

program:
Jean Sibelius: Tapiola op. 112
Edvard Hagerup Grieg: Koncert pre klavír a orchester a mol op. 16
Josef Suk: Pohádka op. 16

www.filharmonia.sk

Foto Alexander Trizuljak