Slovenské národní divadlo odehrálo premiéru – počet repríz: nula
Ale pristúpme najskôr k prvému slovenskému uvedeniu komickej opery Impresario Dotcom od Ľubice Čekovskej. Vopred prosím čitateľov o pochopenie, že podpísať sa pod plnohodnotnú recenziu na základe jediného možného počutia a videnia moderného a nie priamočiaro vedeného diela, nie je ľahké, ba ani zodpovedné. Do regulárnejšej pozície by som sa (nechcem písať aj za kolegov) dostal, keby bola možnosť navštíviť minimálne generálku. Keď už celkom nepochopiteľne, hanebne a v dejinách Slovenského národného divadla bezprecedentne, sa premiéra pôvodnej slovenskej opery stala zároveň prvým a posledným uvedením inscenácie. Premiérou i derniérou.
Na generálku, podľa oznamu z tlačového oddelenia, mali prístup len novinári – publicisti, zatiaľ čo novinári – kritici/recenzenti nie. Teda skupinka (koľkože nás píšucich na Slovensku je?), ktorá má hodnotiť a nie robiť propagáciu, sa musela uspokojiť s jedinou návštevou. Mimochodom, už samotné rozdelenie novinárov na dve kategórie, z pera takej skúsenej tlačovej tajomníčky, akú SND desaťročia má, je nepochopiteľným profesionálnym zlyhaním. Ako už býva v Opere SND smutným pravidlom, ani tento raz žiadna oficiálna správa z tlačovej konferencie nevyšla. Toto je tiež neudržateľný stav v našej takzvanej (žiaľ, podľa výsledkov nie reálnej) „erbovej“ inštitúcii. A keď už som sa dotkol témy tlačovín – ale to už ide na konto chabo obsadeného postu dramaturga – namiesto bulletinu s obsahom a libretom (opera sa spieva v taliančine), sa nachádza v trojlistovej skladačke len chaotický a frázovitý text.
Čekovskej druhé javiskové dielo (prvým bol v SND v roku 2013 uvedený Dorian Gray) Impresario Dotcom, ktoré skomponovala na talianske libreto Laury Oliviovej, malo byť pôvodne koprodukciou festivalu v rakúskom Bregenzi s Operou SND. V lete 2020 však pandémia koronavírusu znemožnila naštudovanie kompletného diela. Jeho život napokon „zachránila“ skladateľka úpravou partitúry do skrátenej, situáciou vynútenej verzie. Zo Slovenska na svetovej premiére participovali len tri sólistky. Nehralo sa v plánovanom komornejšom priestore, ale vo festivalovom dome, aby rozstup v hľadisku, na javisku a v orchestri zodpovedal vtedajším hygienickým požiadavkám.
Aký je dnešný právny stav z hľadiska plánovanej koprodukcie nik neoznámil. Možno sa teda na základe viacerých indícií len domnievať, že jediné predstavenie, nazvané slovenskou premiérou verzie z Bregenzu, bolo skôr vynúteným naplnením povinnosti. Keby táto téza nesedela, bolo by treba pomenovať premiéro-derniéru (bez ohľadu na kvalitu diela a inscenáciu) za pohŕdanie a neúctu voči samotnej skladateľke, ale aj celej hudobnej kultúre na Slovensku. Takže toto je zrkadlenie stavu v inštitúcii, nesúcej hrdý názov Slovenské národné divadlo.
Ľubica Čekovská reagovala na výzvu svojho vydavateľa Bärenreiter, ako aj festivalu v Bregenzi (ten sa v roku 2020 zredukoval na Bregenzer Festtage), aby sa pokúsila skomponovať komický titul. Vybrala sa ťažšou cestou a s libretistkou sa inšpirovali témou z divadelného prostredia, ktorú v komédii Impresario zo Smyrny (mesto v západnom Turecku, známejšie ako Izmir) v roku 1761 spracoval Carlo Goldoni. Daný tematický rámec v humorne nadsadenom spracovaní má nadčasovú platnosť aj po uplynutí štvrtiny tisícročia. Autorky opernej buffy však Goldoni len voľne ovplyvnil, takže nesledovali striktne jeho dejovú šľapaj. Vytvorili si paralelný príbeh, zarámcovaný hovoreným, viacjazyčným a amplifikovaným slovom.
Bregenzská a zároveň aj bratislavská „covidová“ verzia ukrojila z pôvodnej partitúry (podľa informácie z článku v internetovom časopise Opera Slovakia z roku 2020) cca päťdesiat minúť. Žiadne bližšie informácie o úprave neboli verejne dostupné. Napokon vznikla približne poldruhahodinová jednoaktovka v štyroch obrazoch, hraná bez prestávky. Ľubica Čekovská, ročník 1975, viackrát upozornila na svoj talent (naposledy jej Turbulenciu, op. 11 hral na festivale BHS orchester Accademia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme), nebojácnosť v kráčaní po vlastnej ceste a uplatňovaní svojskej hudobnej poetiky. Príkladom toho bol aj už spomenutý Dorian Gray. Čekovská je rozhodne autentická a zároveň (nemyslené pejoratívne, skôr naopak) polemická.
V Impresariovi Dotcomovi, hudobnej komédii s námetovým podkladom od Goldoniho, prešla skladateľka s libretistkou k hybridnejšiemu útvaru, kde päť zo siedmich postáv aspoň čiastočne predstavuje operných hrdinov z konkrétnych diel. Chronologicky vzaté, v opere však zmiešané, od Gluckovho Orfea, cez Mozartovho Tamina, Verdiho Violettu, Bizetovu Carmen po Offenbachovu Olympiu. Čekovská pracuje s fragmentmi z ich partov, ktorých základnú melodickú linku oblieka do vlastnej hudobnej reči. Za opernými rolami sa skrývajú charaktery umelcov, vzťahy a zákulisie fiktívnej opernej spoločnosti.
Libreto je z istého hľadiska vtipné (napríklad slovný úvod, nahrádzajúci predohru), má niektoré trefné pointy, miestami však jeho plánovitá absurdita zachádza do neprehľadnosti a spomaľovania dejového toku. Sledovať naraz hudbu, výkony a zároveň titulky (spieva sa v taliančine), počas jediného videnia ťažko umožňuje dať si všetky podnety do súvislosti. Titulná rola Dotcoma je ženská, herecká a zjavuje sa zväčša z pozadia. Veľký priestor otvorila opera barytónovej postave Grófa Lascu, ale intonačne, rytmicky, tónovým rozsahom a súhrou sú náročné všetky postavy. V Čekovskej hudbe sa objavujú obratné manévre s áriami z citovaných opier (medzi nimi je aj kontratenorový Orfeus), komornejšie zostavený, údajne 25-členný orchester, bohato zastúpený v dychovej sekcii, odkrýva nemálo inštrumentačných prekvapení. Znejú satirické i karikatúrne tóny, náznaky tonality sa chytro menia na (aj v librete zmieňovanú) kakofóniu.
Takmer deväťdesiat minút trvajúca opera má aj v bregenzsko-bratislavskom inscenačnom tvare veľa pútavých momentov, ale aj chvíle stagnujúce. Nie je vylúčené, že rozdelenie štyroch obrazov prestávkou, by umožnilo divákovi nadýchnuť sa a postupne si usporadúvať vnemy. Pre Operu SND Impresaria Dotcoma hudobne naštudovala Alice Meregaglia, ktorá pravdepodobne spolupracovala s dirigentom Christopherom Wardom (ako korepetítorka? – v životopise na webe SND to nie je uvedené, v bulletine niet slova o inscenátoroch) na prvom uvedení v Bregenzi. Badateľná bola jej snaha poslúžiť partitúre, vyzdvihnúť z jej inštrumentácie tie najzaujímavejšie momenty a udržať jednotu v náročných ansámbloch.
Inscenačný tvar, o ktorý sa v Bregenzi postarali režisérka Elisabeth Stöppler, scénograf Hermann Feuchtler a kostýmová výtvarníčka Nicole Pleuer, v Bratislave oživil jej asistent Felix Schrödinger. Je to minimalistický tvar, možno skôr štúdiového charakteru, ktorý sa usiluje chytiť motívov trocha bizarnej predlohy a učiniť zadosť žánru komickej opery. Pri dosahovaní cieľa sa sústreďuje na profilovanie rozmanitých charakterov postáv a ich súčinnosť v napĺňaní príbehu.
Keďže nejde o dielo s primárnym, ale skôr metaforickým humorom a nie vždy prudkou dejovou dynamikou, réžia musela hľadať ozvláštňujúce prostriedky. Vytvára spustené bludisko, opiera sa o farebnosť svetiel, o pohyb točne, o projekcie, ktoré sú nevyhnutné najmä pri vytváraní ilúzie akvária. Nuž, nešlo o žiadnu zázračnú réžiu (zahraničné recenzie boli neraz značne kritické, nielen voči inscenácii v Bregenzi, ale aj voči dielu ako takému), ale ani zbytočne lacné karikujúce triky.
Sólistické party nie sú jednoduché a až na jednu výnimku pôvodné obsadenie si ich zrejme po dvoch rokoch muselo občerstvovať takmer od základov. Novým bol jedine Pavol Remenár ako Conte Lasca, ktorý hlavne herecky spĺňal požiadavky réžie. Titulný Dotcom nie je spievanou rolou a stvárnila ho herečka Zeynep Buyraç. Z postáv, pomenovaných podľa citovaných opier, sa výraznejšou hrou i koloratúrou prezentovala Eva Bodorová (Olympia). Ale aj ostatní, Terézia Kružliaková ako Carmen, Adriana Kučerová ako Violetta, či zahraniční hostia v postavách Orfea a Tamina, kontratenorista Hagen Matzeit a tenorista Simeon Esper, nepodcenili svoj zástoj na javisku.
Prvé a posledné (toto v danej chvíli platí) predstavenie Čekovskej Impresaria Dotcoma sa stretlo u divákov s priaznivým ohlasom, aj keď naše obligátne ovácie postojačky sa nekonali.
Vrátim sa ešte v krátkosti k ohlásenej demisii generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku, ktorý je vo funkcii od januára 2021. Dôvodom, podľa jeho vyjadrenia a zároveň ospravedlnenia vo facebookovom statuse, boli slová, vyrieknuté v angličtine na panelovej diskusii v rámci Opera Europe v Budapešti. Okrem iného sa vo svojom výstupe (v širšom kontexte) vyjadril „o politikoch, ktorí, na nešťastie, ešte stále dýchajú“. Týmto prekročil všetky červené čiary nielen slušnosti a empatie, ale aj kompetentnosti zastávať funkciu štatutára štátom zriaďovanej inštitúcie.
Nebol to však prvý vážny prešľap Mateja Drličku. Za krátky čas musel čeliť vzbure v sólistickom súbore opery, keď bezdôvodne vyhodil polovicu dlhoročných členov, v nejednom prípade protagonistov. V súbore tak ostalo napríklad šesť sopránov (z nich jeden v období od septembra do decembra má zrejme za plnú mzdu jediné predstavenie!) a žiaden basista. Aby to divadlo zakamuflovalo, na webovej stránke zrušilo rozdelenie sólistov na interných a hosťujúcich. Zlúčením sa napríklad sólistom Opery SND stal aj 72-ročný Francisco Araiza, ktorý zaspieval na koncerte k pocte Edity Gruberovej jednu pieseň.
K odvolávaniu Mateja Drličku v Národnej rade SR by zrejme došlo aj bez jeho deklarovanej abdikácii. Tento proces odporučil zodpovedný parlamentný výbor za opakované nesplnenie si zákonnej povinnosti podať v stanovenom termíne majetkové priznanie. A to vyberám len najrelevantnejšie pochybenia generálneho riaditeľa. Vyjadrenie sa k jeho charakterovým vlastnostiam by už podliehalo subjektívnosti pohľadu.
V čase písania tohto textu nie je verejne dostupné rozhodnutie ministerky kultúry Natálie Milanovej, či ponuku demisie prijíma. No domnievam sa, že niet inej cesty.
Ľubica Čekovská: Impresario Dotcom
Premiéra 21. října 2022, 19:00 hodin
Nová budova Slovenského národního divadla
Inscenační tým
Dirigentka: Alice Meregaglia
Režie: Elisabeth Stöppler
Libreto: Laura Olivi
Scéna: Hermann Feuchter
Kostýmy: Nicole Pleuler
Video a světelný design: Fabio Stoll
Režijní nastudování: Felix Schrödinger
Dramaturgie: Olaf A. Schmitt a Jozef Červenka
Obsazení
Dotcom: Zeynep Buyraç
Conte Lasca: Pavol Remenár
Orfeo: Hagen Matzeit
Olympia: Eva Bodorová
Carmen: Terézia Kružliaková
Violetta: Adriana Kučerová
Tamino: Simeon Esper
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
