Smrt v Benátkách v košickém baletu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Smrť v Benátkach (libreto a dramaturgia Zuzana Mistríková) akoby uzatvárala tanečnú spisovateľskú trilógiu choreografa. Šoth sa od začiatku svojej tvorby motá okolo veľkých tém a veľkých osobností. Kafka (Slovenské národné divadlo) už pred rokmi predznamenal, že chápe tanec ako divadlo, dôsledne to „priznal“ v nedávnom Šándorovi Máraim (Štátne divadlo Košice) a Smrť v Benátkach Thomasa Manna (Štátne divadlo Košice) s hlavnou postavou spisovateľa Aschenbacha je akýmsi „double checkom“, kde svoje pohybové videnie a cítenie definitívne potvrdil.Ak si niečo pôsobivé a dokonalé Ondrej Šoth do svojho ostatného diela vybral (iste, okrem iných záležitostí) je rozhodne hudba ( Ludovico Einaudi, Phillip Glass, Masato Hatanaka, Gustav Mahler, Mantovani, Wim Martens, Jules Maseenet, Arvo Pärt, Stellardrone). Stavil na kombináciu toho, čo divák dôverne pozná, ale aj na to, čo je mu neznáme. Výber je citlivý a emočne tak silný, že unáša kamsi do ezoterických rovín. Hoci sa hudobné motívy prestupujú, zároveň prirodzene plynú, necítime v tom špekuláciu, či kalkul na percipienta. Akoby tvorca „vystaval“ hudobno-vizuálnu „meditáciu“ pre dobou, spoločnosťou a životnými pomermi vyčerpaného diváka. Umeleckú meditáciu s poznaním a odkazom.

Scéna (Andrii Sukhanov) má v prvej časti dva plány, (ak opomeniem ešte aj ten tretí, ktorý tvorí zvislá mreža v úvode a závere prvej časti) a ak môžeme chápať ako tretí plán aj prázdny priestor, ktorý je v konečnom dôsledku magicky využitý („odlietanie“ tiel a duší na iný svet). Nad orchestriskom je situovaný monštruózny červený stôl s knihami, na ktorom sa aj tancuje – je to izba spisovateľa a symbol toho, čomu sa celý život venoval (áno, stôl bol aj v Máraiovi a nie, nevadí to). Druhý plán tvorí čierne,(akoby druhé) „pódium“ pred ktorým, na ktorom a za ktorým sa všetko odohráva. Je to istý predel medzi životom a smrťou, medzi tu a tam, súčasnosťou a budúcnosťou, medzi teraz a niekedy. Spoza tohto razantného „móla“ vykúka, číha, skrýva sa a desí alegória smrti zmnožená v postavách tanečného súboru odetého v čiernom, v bielych rukavičkách a slnečných okuliaroch. Sú to anonymní „agenti smrti“, ktorí však „v rukavičkách“ s protagonistami nejednajú. Smrť je bezmenná, tajomná, všadeprítomná. Hrá si svoje zdanlivo nenápadné čierne divadlo, ktoré vždy zasiahne v tej najneočakávanejšej chvíli. Z počiatočnej mreže smrti „agenti“ rýchlo zlezú, aby na pomedzí života plnili svoju krutú misiu. Spojením dvoch svetov je symbolický most (šesť metrová lata, klada, „kríž“), ktorú si Aschenbach, ako svoj osud nesie na pleciach, lezie po nej, kĺže sa, stúpa a klesá, protagonisti smrti mu ju pridŕžajú, aby sa mu manželka na ňu zavesila, skrátka je využitá do všetkých možných symbolických možností a súvislostí, je centrom diania a svojou dĺžkou a váhou nebezpečná. Šoth so Suchanovom sólistov a súbor nešetrili, pasujú sa s týmto obrovským kusom dreva, nemusia markírovať silu, oni ju naozaj potrebujú, rovnako ako svaly musia využiť aj fyzikálne zákony, popri tom udržať výraz a pohyb v estetickej rovine. V tomto prípade si už aj bežný divák musí uvedomiť, že tancovanie je riadna šichta. Stoličky ako symboly života opäť fungujú, Andrii Suchanov pri kostýmoch zohľadnil tradičnú „šothovskú“ farebnosť (monochróm civilných odevov mužských interpretov vyváži krvavá červená v postave ženy, v spredmetnení ohňa a lásky). V druhej časti nadobudne odev plážovej spoločnosti z benátskeho Lida jemne dobový šmrnc (matrózky, klobúky), verný monochrómu s občasným použitím pastelových tónov, červená sa vráti do hry v saku Aschenbacha v záverečnej fáze predstavenia. V druhej časti je scénicky najviac využitá točňa, tá prináša (doslova priváža) nové snové, surrealistické obrazy, využitý je aj horizont, ktorý čisto odkrýva posuvnými stenami okná so svetelným diferencovaním nálady (modrá, červená, oranžová). Nezabudlo sa ani na ľahkú rozmernú drapériu, ktorá funguje opäť nielen esteticky, ale aj významovo. Atmosféru magických scén podtrhuje dym, stará známa divadelná finta, ktorá vždy zaúčinkuje (povedali by sme si „a přitom taková blbost“).

V prvej časti baletomani možno budú postrádať viac tancovania (kupodivu, hoci baletomanka som, tentoraz som až tak nepostrádala). Šothova Smrť v Benátkach je výsostne výtvarný projekt, v ktorom pohyb dostal iný rozmer, význam, váhu a cieľ. Telo sa vyjadruje cez symbol, pomaly „kreslí“ symbol, až sa symbolom vskutku stane.

Zjednocujúci vizuálny aj významový motív celého predstavenia je ružová lopta, tuším s nakresleným piktogramom „smejka“ ak som dobre dovidela . Priznám sa, s farbou lopty a „smejkom“ mám trochu problém. Lopta putuje z ruky do ruky – spočiatku je to plod matky, neskôr hračka pre dcérku spisovateľa, za ktorou vzpína ruky aj keď letí v ústrety smrti (možno ju chápať prenesene aj ako dušu dievčatka) a nakoniec sa ocitne v rukách Tadzia na plážových hrátkach. Vracia sa k spisovateľovi od počatia jeho dcéry až po jeho vlastnú smrť. Mení majiteľa od matky, cez dieťa k „väčšiemu dieťaťu“-Tadziovi. Prechádza od lásky k láske.Popri sústredenej spisovateľovej práci, mu prichádzajú do života postupne všetci dôležití ľudia (žena, dieťa, priateľ), aby mu zároveň postupne z neho aj odišli. Celá prvá časť, ako už bolo spomenuté, je v pomalom pohybovom znení, je to akýsi divadelný „small motion“ – spomalený film, (tu ten odkaz na Viscontiho), „zábery“ na dôležité momenty, dôraz na detail. Alfred, priateľ spisovateľa, sa objaví (dokráča) vždy vtedy, kedy sa priatelia objaviť (dokráčať) majú. Je reprezentovaný spomaleným gestom rúk a nôh v póze kráčania, chodu, možno behu. Tento pohyb je identický aj u spisovateľa, ktorý neskôr rovnaké gesto „učí“ Tadzia. Stretáva sa teda opakovane v symbole priateľstva, ergo „kráčania“ v rovnakých stopách, rovnakým smerom, s rovnakým úmyslom. Je to však aj kráčanie v ústrety priateľovi, láske, budúcnosti, smrti. Alfred však nie je len priateľ, je to aj metafora láskavého „prevozníka“ z mytológie na druhý svet.

Šoth teda civilné gesto povyšuje na umelecké (štylizácia je minimálna) a práve tento pohybový minimalizmus necháva gesto v dôslednom uvedomení. Aj toto je film, aj toto je pozastavenie v čase. Základom tancovania v košickej Smrti v Benátkach je sila, ťah, posun, plynulosť, udržanie napätia v čase a sústredenosť. Logické je, že pomalé gesto prípadný nedostatok skôr odhalí, ktorý si vlastne tanečník/herec/interpret nemôže dovoliť. Po poetických sekvenciách, respektíve duetách s priateľom Alfredom a následne s manželkou sa opäť objavuje nástojčivá smrť. Napokon, je zahrnutá už aj v názve diela. Aschenbach po nej stúpa, kráča, šliape, preplieta sa jej pomedzi nohy, stláča ju po hlave, ale smrť má svoju nesmrteľnosť, má svoju ojedinelú schopnosť obnovy a je večná. Plíži sa, provokatívne hádže na spisovateľa jeho rukopisy (podobnosť s Máraiom), to jediné, čomu verí, čomu disciplinovane podrobil svoj život celou dušou, bytím aj monotónnosťou.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Šoth: Smrť v Benátkach (ŠD Košice)

[yasr_visitor_votes postid="94802" size="small"]

Mohlo by vás zajímat