Smrt v Benátkách v košickém baletu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Na pódium prichádza dcérka, malé dievčatko v ružových šatočkách a klobúčiku. Na moment ustrniem, deti na scéne mi vždy evokujú citové vydieranie diváka. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že tento ľúbivý výjav je ako vystrihnutý z dobového obrazu. Rodičia sa chvíľu s dcérkou hrajú, neskôr detsky odbehne k tatovmu stolu, kde si kreslí. Dieťa a rodičov delí imaginárna „hranica“ spisovateľových rukopisov. V tom momente predvedú tanečníci jeden z nádherných choreografických duetov a tak postupne autorovi sladké dievčatko „odpúšťam“ (napokon vzápätí zistím, že malo svoje nielen významové, ale predovšetkým výtvarné opodstatnenie). Smrť je (ako už vieme, ako vždy) nablízku, na naklonenej rovine držanej „agentmi smrti“ kráča utrápená matka vo výrazne červených šatách, aby odprevadila do inej dimenzie „letiaciu“ dcérku (zdvihnutú vysoko v rukách tanečníkov fungujúcich na princípe čierneho divadla) a vzpínajúcu ruky k pred ňou vzduchom plávajúcej lopte (možno k duši). Tento výjav je (musím uznať) zvládnutý nadštandardne citlivo, poeticky, vizuálne efektne a hlavne bez zbytočného sentimentu. Následný duet matky visiacej na vysoko zdvihnutej doske, spod ktorej ju nemenej zúfalý manžel podoberá je gejzírom lásky, bôľu, zúfalstva a bezmocnosti, vzájomnej partnerskej podpory a smútku. Napokon aj ona „letí“ za dcérou do temnoty smrti. Spisovateľovi ostáva už len priateľ Alfred, ktorý mu pomáha niesť jeho osudový „kríž“ (v našom prípade rozumej doslova ťažkú drevenú kladu). Zbor smrti stavia spisovateľovi „most“ do imaginárnej večnosti a on po ňom diagonálne cez celú scénu kráča nahor k mreži, na ktorú síce lezie, ale stále ho delí od jeho blízkych.Prvá časť večera teda rieši spisovateľov život pred Tadziom. Druhá je koncentrovaná na obdobie so stretnutím s ním.

Na prázdnej scéne sa krúti na točni najskôr lopta, čochvíľa sediace dievčatko a jeho stojaca matka. Všetko, o čo spisovateľ priskoro a prirýchlo prišiel. Do tohto magického snového obrazu vstupuje spisovateľ v čiernom obleku so svojim čiernym osudom ergo kladou na pleciach. Keď z točne a jeho života odíde to minulé, prichádza do deja a do „kolotoča“ nových emócii mladý poľský chlapec Tadzio, ktorý sa stane Aschenbachovým novým rozmerom, poznaním, inšpiráciou. Prichádza ticho v ústrety spisovateľovi s loptou. Ocitáme sa zrazu na pláži benátskeho Lida spolu s poľskou rodinou – matkou a sestrami Tadzia i ostatnou spoločnosťou dokresľujúcou kolorit a náladu prázdninovej pohody. Medzi spisovateľom a Tadziom prebehnú prvé dotyky plachých pohľadov, nesmelé utajené vzplanutie oboch prekvapí. Ani jeden svojmu citu nerozumejú, ani jeden si nemôže dovoliť sa k nemu verejne priznať, zároveň sú si však v ňom obaja rovnako istí, aj keď objavným poznaním zaskočení. Jeden v neskorej starobe, druhý v ranej mladosti. V tej úprimnosti tušeného vzťahu a citu (hoci len platonického) je mimoriadna sila. Duet mužov v nevinne bielom (štrnásťročný Tadzio) a krvavo červenom (starnúci Aschenbach) saku (akoby sa vracala farba ergo láska-vášeň do života) je postavený na kreatívnych prechodoch vyzliekania a obliekania, o letmých dotykoch, ale aj nástojčivom ťahaní, napätí, tlaku, o rovnakom kráčaní (opäť to spomalené gesto). O kráčaní od seba i k sebe, o túžbe tak silnej práve preto, že je nenaplniteľná, o túžbe, ktorá povznáša i bolí zároveň, o láske dvoch mužov, ktorá existuje, ale zdanlivo existovať „nemôže“ (homosexualita, spoločenské postavenie, konvencia, vek).

Novela Thomasa Manna, aj Ondrej Šoth nepoukazujú len na cit dvoch rovnakých pohlaví, ale na všetko, čo s tým súvisí nielen vtedy, ale do veľkej miery aj dnes.

Do plážových hier sa zapletie aj Tadziov kamarát Jash, Tadziovu pozornosť však dlho pri lopte neudrží, chlapčenské roztopašné šarvátky Aschenbach sleduje z ústrania, Tadzio akoby ho telepaticky cítil, zablúdi v myšlienkach k zmätenému novoobjavenému citu, nezaujímajúc sa ďalej o teenagerskú hru.Do mesta prichádza cholera (spoločnosť na pláži si prikrýva hlavy bielymi závojmi), v tom istom momente „balí“ matka Tadziovi mokrú hlavu na plážovom lehátku do uteráka – pekný detail, pekná (zámerná?) metafora. Ďalší duet mužov vo visiacich bielych drapériách je aj ďalším výtvarným obrazom. Sú symbolicky zahalení láskou, zahalení hrozbou choroby, ukrytí v sebe a do seba, blízko smrti. Tadzio jej unikne, ako unikne aj Aschenbachovi. Ten si svoj „kríž“ nesie ďalej, aj keď mu v tom Tadzio ešte na chvíľu „pomôže“. Spisovateľ napokon umiera na stole medzi knihami s pohľadom na mladého Tadzia. Nie je to len fascinácia dokonalou krásou mladíka – Adonisa, Narcisa – ale hĺbka doposiaľ nepoznaného citu.

Silná emócia má doznieť. Chcela by som, aby doznela. Ale tak, ako bol celý večer v pomalom tempe, choreograf ho na záver na klaňačke zrýchlil. Záverečná pieseň (Michael Bublé: Feeling Good) markírovane spievaná tanečníkom predstavujúceho hlavného protagonistu zrazu zapôsobí akosi naviac a zbytočne. Choreografov pôvodný zámer, uviesť akési kabaretné číslo zabávajúcej sa spoločnosti na odľahčenie situácie v rámci klaňačky možno nebol zlý, je však časovo málo odseparovaný od zdrvujúcej emócie, ktorú sa mu úspešne podarí držať celých slušných deväťdesiat minút.

Toto malé varieté na záver, možno s trochou fantázie chápať aj tak, že sa vlastne všetky postavy stretnú na stole spisovateľa v bujarej zábave, všetci už na druhom svete svorne v harmónii a konečne dobrom pocite (I m feeeeeeeling goooood…). Rovnako to však môže byť kritika spoločnosti o jej povrchnosti, o tom, v čom a ako žijeme, o skrývaní pravdy a hraní sa na jeden veľký žúr. Trocha ma mätie, že tento finálny „cirkus“ pôsobí ako súčasť predstavenia a nedarí sa mi ho odštiepiť od emočného naplnenia, ktoré do nás Šoth leje v krásnej nástojčivosti a vizuálnej poetike po celý večer. Žiada sa mi ustrnúť v pocite, nechať ho prejsť cez seba, odísť s tou emóciou domov a ešte sa v nej pár dní nimrať. Ako sám autor povedal: „nechcel som, aby divák ostal sedieť v hľadisku, akoby dostal lopatou po hlave“. Je to vec názoru. Ja osobne si myslím, že sa nič nestane, ak divák tou imaginárnou lopatou po hlave občas dostane.

Keď už sme extrémne tentoraz pochválili choreografa a jeho inscenačný team, rozhodne treba uznať kultivovanosť sólových i skupinových výkonov tanečníkov súboru Štátneho divadla Košice. Gustava von Aschenbacha na oboch premiérach tancoval Maksym Sklyar (alternácia Sergii Iegorov, Andrii Sukhanov). Ako vskutku vždy, podal slušný výkon s nadštandardne náročnou (doslova ťažkou) rekvizitou. Jeho starnúci spisovateľ je presvedčivý v jeho uzavretosti aj vášni. Reprezentatívne mu sekundovala bolestná, poetická a pokorná Eva Sklyarová v roli manželky (na scéne aj v súkromí) – alternácie Ami Fujikawa, Boglárka Kowalski. Gustavovu dcéru zahrala malá Anna Sklyarová (alternácia Erika Oroszová) s pomerne detskou prirodzenosťou. Alfred v prevedení Jozefa Marčinského bol skvelým pendantom k svojim kolegom, v pohybe aj výraze (alternácia Vasyl Sevastyanov, Ivan Shekhautsov). Tadziova matka Elena Chetvernaya splnila predstavu aristokratickej dámy a matky troch detí na plážovom Lide (alternácia Lilla Babos, Inessa Yagolnik), podobne ako hravo šantivé Tadziove sestry Katarína Frigová, Yulia Chemitova (alternácia Virág Gyongy, Akira Omiya). Tadziov priateľ Jash (Oleksandr Skopintsev) sa chopil postavy s mladíckou dravosťou, herecky situácie tiež adekvátne rozlíšil.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Šoth: Smrť v Benátkach (ŠD Košice)

[yasr_visitor_votes postid="94802" size="small"]

Mohlo by vás zajímat