SND: Angelika vždy nemusí být jen markýzou andělů

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Angelika vždy nemusí byť len markízou anjelov 

Prvý jesenný víkend patril v Slovenskom národnom divadle baletnej Angelike. Angelika je titul, ktorý asi trošku spočiatku bude minimálne názvom zavádzajúci. Menej zorientovaná verejnosť si bude toto dielo zrejme zamieňať s kultovým filmom Angelika, markíza anjelov, ale to je tesne vedľa. Vlastne, ani nie tak tesne. Angelika v Slovenskom národnom divadle je výsostne slovenská záležitosť. Otvára premiérovo 95. sezónu baletom na hudbu Eugena Suchoňa (s hudobným spracovaním Rudolfa Pepuchu), libreto Eugena Suchoňa a Petra Štilichu s baletom Slovenského národného divadla. Jediné, čo tu nie je slovenské, je prizvaný tandem – taliansky choreograf Mauro de Candia (je aj autorom kostýmov a svetelného designu) a scénografka Antonella de Candia. Poviete si spočiatku, troška čudná kombinácia, ale riaditeľ baletu Jozef Dolinský ml. vysvetľuje, že ho viedla intuícia na stretnutí sa s choreografom v Budapešti pri návšteve absolventského koncertu a zároveň motív zadať túto zložitú až kurióznu úlohu tvorcovi s nezaujatým pohľadom, niekomu „zvonku“, kto ani netuší, s čím príde do kontaktu a s čistým štítom je nútený  študovať reálie, mentalitu národa, nové prostredie a súvislosti.Suchoňova baletná pantomíma Angelika je z historického hľadiska a v inscenovanej podobe prvým slovenským baletom. Peter Štilicha, ktorý dal podnet na jej  inscenovanie, pripomína, že je zaujímavým umeleckým počinom vzhľadom na skutočnosť, že o slovenskom inscenovanom balete sa začína hovoriť až začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Suchoňov balet vznikol v roku 1926 (písal ho ako sedemnásť ročný) pod silným dojmom návštevy Prahy v roku 1925. Partitúra obsahuje dvestopäťdesiatosem strán a autor ju napísal pôvodne pre svoj salónny orchester v Pezinku. Suchoň hrával v dobových produkciách nemého filmu a mnohé motívy túto ilúziu sprítomňujú. Ako tvrdí Štilicha: „nanovo spracované libreto sa usiluje zachovať znaky dobového formátu v integrite s hudobnými znakmi, v ktorých dominuje Suchoňova mladícka harmonická jasnosť a melodická sviežosť.“

Suchoňova partitúra je na jednej strane jednoduchšia, na druhej pestrá, dramatické excentrické polohy prvej časti vystriedajú lyrické tóny klavíra časti druhej, pričom odznievajú priamočiare motívy, ktoré sú emotívne a čisté. Je to originálna hudba daného obdobia ovplyvnená už spomínaným hraním k nemému filmu (Chaplin: Tulák, Svetlá veľkomesta). Dirigent Marián Lejava ju charakterizoval ako „krásnu hudbu“. Všetky tieto informácie, fakty a konštatovania je nutné zadefinovať práve preto, že stojíme pred dielom, ktoré sme doposiaľ nepoznali a ktoré nemáme ani s čím porovnať. Je „vyhrabané“ z archívu ako archeologický nález, ako črepina zo zeme, ktorá nám komplexne doplní tvar nájdenej „vázy“ a povie nám o autorovi viac, ako doposiaľ. Môžeme sa len domnievať, či by skladateľ takého kalibru akým je Eugen Suchoň bol rád, že vyšla na svetlo sveta jeho mladícka partitúra z obdobia puberty, ale zároveň je nutné konštatovať, že mnohých nielen pozitívne prekvapila, ale aj potešila. Akoby teraz bola Suchoňova „váza“ celá, akoby sme ho vedeli lepšie pochopiť a dovolím si tvrdiť, že v mnohých prípadoch aj lepšie prijať. Prvotné obavy, ako sa bude na Suchoňa tancovať, sa rozplynuli prvými tónmi, ktoré z jamy zazneli. Prvá časť síce pôsobí troška monotónne a nesie sa v atmosfére kúpeľných orchestrov (doslova evokuje Piešťanské parky a niekdajšie dirigovanie Adolfa Vykydala v nich) je ľahká, motívy sa opakujú, na rytmus si netreba zvykať. V druhej časti dominuje poetický klavír, ktorý náladu unesie a aj po tanečnej stránke poskytne najzaujímavejšie party.

Mladý choreograf Mauro de Candia sa vo svojich Kristových rokoch musel vysporiadať nielen s neznámou hudobnou predlohou, ale aj s charakterom národa, ktorý nepoznal, čo predpokladalo dôsledné štúdium o Slovensku, o Bratislave, o kultúre, o dobe. Musel spracovať informácie a nájsť dialóg s libretom aj so súborom. Rozhodol sa s úctou zachovať originál, ale aj vyťažiť z vtedajšej mladosti skladateľa a aplikovať ju na súčasné videnie. Používa klasický akademický slovník v kombinácii s novými prvkami v súčasnom kontexte. Techniku prezentuje ako súčasnú, má ísť o moderný pohľad na Suchoňa, nie o muzeálne historické dielo. Tak koncipuje aj kostým a scénu, ktoré sú bez určenia miesta a doby, výtvarne abstraktné a nadčasové. Vo výtvarnom znení sa zopakujú prvky (biela, čierna, klavír), ktoré demonštruje i vizuálna kampaň v zámerne nastavenom retro štýle čiernobielej fotografie vo výrazovej štylizácii (Jakub Klimo).

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Suchoň: Angelika (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="126313" size="small"]

Mohlo by vás zajímat