SND Bratislava: Hila Fahima a stálí hosté v Rigolettovi

Hila Fahima a stáli hostia v Rigolettovi
Glosa z Opery SND

Avizované hosťovanie ruskej sopranistky Julie Novikovej, ktorá sa zviditeľnila pred šiestimi rokmi po boku Plácida Dominga a Vittoria Grigola ako Gilda v televíznom spracovaní Verdiho Rigoletta (nakrútenom v reálnom čase a prostredí Mantovy), sa nekonalo. Práve ona, v roli štartujúcej jej sľubnú kariéru, mala byť magnetom včerajšieho bratislavského večera. Zrejme divadlom považovaná za najatraktívnejšieho hosťa sezóny, podnietila marketing k propagácii predstavenia s polročným predstihom, dokonca s akciovým názvom Nedočkavec. Nakoniec bolo všetko inak. Novikovej sa divák nedočkal, prišla však náhrada. A hlavne, hľadisko bolo takmer plné.

Julia Novikova v poslednej chvíli vystúpenie z údajne zdravotných dôvodov odriekla a vedenie súboru muselo pre špeciálne nastavené ceny lístkov hľadať primeranú náhradu. Nebolo treba zájsť ďaleko. Zo susednej rakúskej metropoly pricestovala mladá sólistka Viedenskej štátnej opery, izraelská sopranistka Hila Fahima.

Hosťovania spevákov z tohto svetoznámeho domu majú tradíciu položenú už v historicky prvej etape Slovenského národného divadla (v rokoch 1920 – 1938 vystúpilo na jeho doskách vyše tridsať popredných sólistov, v Rigolettovi napríklad Jarmila Novotná či Maria Gerhart ako Gilda), neskôr však železná opona naštartovaný tok zastavila. V súčasnosti sú problémom skôr honorárové otázky, keďže v svetovom meradle ide o divadlo prvého rangu. Aj napriek tomu sa podarilo rozvinúť spoluprácu napríklad s Adamom Plachetkom. Hila Fahima patrí tretiu sezónu medzi pevne angažovaných sólistov Viedenskej štátnej opery. Za ten čas stvárnila rad menších postáv, ale po štyrikrát aj Straussovu Zerbinettu, Mozartovu Kráľovnú noci či Serviliu a dva razy obliekla kostým Gildy v novej viedenskej inscenácii Rigoletta. To všetko viedlo k zvedavosti, aké verdiovské hrdinky sa dnes na svetových javiskách pohybujú.

Poznajúc prevádzku Viedenskej štátnej opery z jej „zlatej“ éry, naživo povedzme aj z obdobia po roku 1989 (éra Claudia Abbada) i podstatne kolísavejšej súčasnosti, očakával som približne výkon, aký Hila Fahima podala. Prvé tóny pôsobili značne neisto, jej ľahký soprán nepútal ani mimoriadnou farbou, ani intonačnou istotou. Ako sa na javisku udomácňovala, tak sa jej lyrický soprán zaokrúhľoval, frázovanie bolo čoraz plynulejšie a výšky svietivejšie. Hoci Hilu Fahimu ťažko označiť za pravý verdiovský hlas, našla si miesta, v ktorých mohla naplno rozbaliť svoje devízy. Tie spočívajú v príjemnom lyrickom timbri, éterických, krištáľovo čistých výškach a technicky precízne zvládnutej koloratúre. Z týchto charakteristík logicky vyplýva, že vrcholom večera bola ária Caro nome, ale aj záverečný duet. Dramatickejšie pasáže, obzvlášť duetá, by zniesli sýtejší tón najmä v strednej a nižšej polohe. Vzhľadom na jej vek je reálny predpoklad, že aj tieto parametre sa dostavia. Herecky podala Gildu s dievčenskou prostotou, musela sa však prispôsobiť neveľmi presvedčivej (povedané lichotivo) inscenácii Martina Schülera z roku 2013.

Už pri premiére boli na mieste otázniky, prečo dramaturgia zaradila do repertoáru titul, pre ktorý nedisponuje ani jedným domácim predstaviteľom ústrednej mužskej postavy. Dodnes sa situácia nezmenila, takže je divadlo odkázané na hosťov. Pokiaľ ide o spevácke osobnosti obohacujúce prevádzku (takým bol Sebastian Catana), je to nesporne prínos. V opačnom prípade skôr rukolapná voda na mlyn oponentom súčasného vedenia. V utorkovej repríze sa do kostýmu Rigoletta obliekol jeho premiérový predstaviteľ, juhokórejský barytonista Leo An.

Spieval v lepšej kondícii ako obe premiéry (vtedy nemal alternanta), lyrické pasáže mu vďaka kultivovanému frázovaniu, mäkkosti tónu, schopnosti spievať v plastickom piane i výrazovému vypracovaniu partu vychádzali pôsobivo. V dramaticky vyhrotenejších scénach by sa žiadal tmavší, jadrnejší tón a podstatne priebojnejšie výšky. Tie Anovou ozdobou, žiaľ, nie sú.

Kyungho Kim (Vojvoda z Mantovy) je stálym hosťom Opery SND, dokonca v talianskom repertoári je jeho najspoľahlivejšou oporou. Od premiéry sa jeho hlas neustále vyvíja, dnes už nielen tmavším timbrom, ale aj rastúcim objemom tónu speje k odboru lirico spinto. Pokiaľ bude odolávať dramatickým úlohám, o perspektíve jeho ďalšieho rastu niet pochýb. Kim je technicky vyspelý, má príkladnú legatovú kultúru, hlas znie kovovo, koncentrovane, bez zlomov v registroch, a jeho výšky majú zriedka počutý lesk.

Po výrazovej stránke spravil tiež pokrok, herecké klišé však zrkadlí režisérov rukopis, nezameraný na profiláciu postáv. Kimovho Vojvodu považujem za najhodnotnejší výkon predstavenia. Do postavy Maddaleny bola dodatočne obsadená Terézia Kružliaková, ktorá sa po návrate z materskej dovolenky zrejme ešte nedostala do pôvodnej formy. Spoľahlivým Sparafucilom bol Peter Mikuláš a Monterone Daniela Čapkoviča postupne nadobúda dramatickú dimenziu neveľkého a zároveň neľahkého partu.

O réžii Martina Schülera nemá zmysel v tejto glose písať, zato vyzdvihnúť treba autora hudobného naštudovania a dirigenta navštívenej reprízy Friedricha Haidera. Jeho svižné tempá a najmä schopnosť hudobne modelovať kontrastné situácie (pochopiteľne, aj umenie dýchať so spevákom) nahradili v atmosfére večera aj to, čo réžia nebola schopná dať.