SND Bratislava: Pucciniho Triptych poprvé celý

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Dominantnosť bielej farby verzus dva tmavé príbehy predsa len položili isté otázniky. Čisto ženská opera Sestra Angelika je situovaná medzi múry kláštora, kde sa práve v daný večer odohráva jeden zo vzácnych úkazov, keď na fontánu dopadne slnečný lúč. V Polákovom poňatí účinok tohto kľúčového mysteriózneho fenoménu, o ktorom jedna z mníšok spieva, slabne. Prienik slnka do bieleho prostredia, aj pri snahe variovať svietenie (mierne zmeny v jeho intenzite), ťažko účinne znázorniť. Že ide o fontánku, musia sestry upozorňovať viacnásobným šplechnutím vody. Opakované exponovanie dieťaťa na javisku (malo údajne znázorňovať Angelikin pocit), je skôr barličkou a lacnou kalkuláciou s emóciou, ktorú táto veková kategória vo vypätej situácii vyvoláva. Chápem, že prvá časť Sestry Angeliky je konverzačná, dej netečie a ide skôr o výsek bežného dňa v tajomnom prostredí s komunikačnými vzťahmi medzi obyvateľkami kláštora. S nimi veľa réžia nespraví (hoci hudobne majú veľa rafinovane zinštrumentovaných a farbených miest) a Polák si napokon s aranžmánmi poradil solídne. Pravá dramatická situácia vzbĺkne až príchodom Kňažnej a potom už stúpa do tragického konca. Ten však citovo naliehavejšie pôsobí, keď Angelika ostáva v scéne smrti sama a anjelské hlasy doliehajú zvonka. Polák kladie všetkých na javisko, čím ešte väčšmi sťažuje sopranistke vypäté spievanie záverečnej scény. Na premiére, vďaka silným kreáciám oboch protagonistiek, najmä Angeliky, vyvolával záver aj napriek tomu zimomriavky.

Ani Plášť, ktorým sa kompletný Triptych už bezmála sto rokov otvára, nezačína drámou, kantabilnými áriami (v prípade tohto opusu ariózami) či duetami. Podobne ako Angelika, aj on prekonáva fázu rozohrávania, kreslenia nálady v sociálne biednom prístave, vrátane kontrastných žánrových zábleskov, a až približne v tretine začínajú vzťahy v trojuholníku vrieť. Čiže argument, že dramatický ťah Angeliky je slabší, a preto ňou treba začať, podľa mňa príliš neobstojí. Navyše, Polákov a Borákov Plášť opäť na horizonte mal tie isté biele steny a aj napriek meniacemu sa svieteniu (nie vždy logickému, skôr účelovému, najmä pred a po odhalení mŕtveho Luigiho pod plášťom), nevznikla chladná a zároveň dusná atmosféra parížskeho riečneho nábrežia. Obmedzenie akcií na priestor pomerne úzkej šikmej lávky (zakotveného tela loďky), ústiacej do kajuty, limitoval rozohrávanie akcií. Pretrvávajúce trsy prenosnej zelene v kvetináčoch sú chabým ilustračným znakom. Podobne aj znenazdajky sa objavujúce, do divadelnej hmly zahalené zjavenie mŕtveho dieťaťa vo chvíli, keď je v texte spomenuté, je len barličkou. Žiaľ, Polák si nedokázal poradiť s väčšími hudobnými plochami, keď Luigiho nechal pomerne dlho stáčať povraz, aby neskôr – úplne v duchu konvencií nehodných činoherného režiséra – ním pripútal Giorgettu k milencovi. Moment šokujúceho prekvapenia, keď Michele odhalí pod plášťom skrytú mŕtvolu Luigiho (uškrteného rovnakým lanom), nepôsobil mrazivo. Plášť považujem za najslabší článok bratislavského Triptychu – režijne, no najmä vizuálne (úplne podcenený svetelný dizajn!), s mankom v ostrej veristickej kresbe charakterov (zvlášť premiérová typológia postáv).

Hudobne však prejavil Rastislav Štúr veľkú dávku empatie voči pucciniovskému slohu. V tempách sa pridržiaval skôr rýchlejšej pulzácie, v orchestri otváral priestor pre sýte farby a dynamiku zväčša držal v intenciách javisku rovnocenného, no hlasy neprekrývajúceho zvuku. Rizikovejšie miesta v prvej tretine Angeliky preklenul nápadito, orchester ponúkol (zvlášť na piatkovej premiére) dostatok niekedy až impresionistického pradiva. Oblúky k dráme sú však pre Štúra najpríťažlivejšie, no ani tu nezabúdal na hlasy. Možno na druhej premiére mohlo zaznieť trocha viac dynamických kontrastov s občasnou redukciou intenzity zvuku.

Na prvej premiére stvárnila titulnú úlohu Angeliky Mária Porubčinová, ktorej kreácia patrila k najcennejším počas oboch večerov. Nevložila do nej iba objemný, už takmer dramatický soprán, ktorý znel farebne a najmä vrúcne v každej polohe, ale rovnako obrovskú dávku emócie. Začiatok árie Senza mamma, zaspievaný v pianissime (podobne ho formoval aj Štúrov orchester) bol úchvatný a gradačný oblúk mal širokú klenbu. Bol to spontánny, prežitý výraz, a práve preto bola jej Angelika natoľko uveriteľná. V scéne s Kňažnou jej kontrovala mrazivo tmavým altom Jitka Sapara-Fischerová. Tiež expresívna kreácia s unikátnou hlbokou polohou, ale aj zvládnutými vyššími tónmi. Druhé obsadenie je podstatne matnejšie. Pre Lindu Ballovú je Angelika priveľmi dramatickou rolou. Hlas má síce prieraznosť, no pianám chýba ušľachtilá farba a delikátnejšie legato a vypäté výšky prechádzajú do naturalistického forsírovania a ostrosti. Denisa Šlepkovská nemá takú démonickosť v hĺbkach, akou oplývala jej kolegyňa z prvej premiéry, takže jej Kňažná vyznela mäkšie, azda až príliš kultivovane.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Triptych: Sestra Angelika, Plášť, Gianni Schicchi (SND Bratislava 2017)

[yasr_visitor_votes postid="242277" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 votes
Ohodnoťte článek
7 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments