Šostakovičova Lady Macbeth v Neapoli s Valčuhou, Ludhou, Elgrem a také Claudií Cardinal

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Áno aj nie. Tá hudba dej niekedy presne popisuje a niekedy je to zas práve naopak, je s ňou v protiklade. Napríklad v scéne, kde Sergej spieva „Ja čelovek čuvstviteľnyj“ („Som citlivý človek“) a dva klarinety a fagot ho staccato doprevádzajú, hudba hovorí úplný opak toho, čo text. Jedno sa teda v opere hovorí a iné sa tým myslí. Alebo zbor, kde všetci spievajú, aby sa Zinovij čo najskôr vrátil a sú veľmi smutní z jeho odchodu a pritom to spievajú na veselý valčík, čo je s tým v úplnom rozpore. Takže je jasné, že hudba reprezentuje ich vnútorné pochody, to čo si naozaj myslia, hoci slová v tej chvíli hovoria opak.

Šostakovič ide po hovorenom slove do takej miery, že jednotlivé tempá aj pri spievaní vyjadrujú spôsob hovorenej ľudskej reči v zodpovedajúcej situácii. Je to skôr výhoda, alebo nevýhoda?

Tie tempá sa dajú meniť aj ak kopírujeme spôsob ľudskej reči v konkrétnej situácii. Samozrejme, dá sa to len do určitej miery. Niektoré tempá sa dokonca aj musia meniť, pretože Šostakovič  tam napísal aj také, ktoré sú bláznivé a čo sa týka rýchlosti, alebo aj pomalosti až hysterické. Niektoré sú až nezahrateľné a neuspievateľné, ale možno len chcel, aby sme sa k nim aspoň pokúsili pribížiť a už tým už dosiahneme to, čo si predstavoval.  Šostakovič vychádza z Musorgského princípu, že hudba svojim tempom kopíruje hovorené slovo. Takto nad ňou uvažoval napríklad aj Janáček. Ten si dokonca zapisoval intonáciu hovorenej reči. „Dobré ráno“ znie z hľadiska intonácie úplne inak, ako „dobrý večer“. A Šostakovič vychádzal teda tiež z tohoto princípu a iba na pár lyrickejších miestach opery si dovolil o niečo pomalšie tempá. A či je to výhoda? Viete, tam je tak veľa vecí, ktoré treba zosúladiť, že mi to vôbec nevadí. Podľa mňa tento princíp, nájdeme aj v niektorých talianských operách. Nie v tých starších, ale už od čias Pucciniho v podstate áno.

Čo sú nášľapné míny, na ktoré si treba dať pozor pri naštudovaní tejto opery, aby náhodou nevyznela nakoniec úplne inak?

Výzvou pri naštudovaní opery je jej až kinematografická presnosť, ktorá u Šostakoviča ani moc neprekvapuje, pretože on sám ako mladý študent hrával v kine kde doprevádzal nemé filmy na klavíri. Takže tá jeho spôsobilosť dostať do hudby tú-ktorú situáciu a dokázať vystihnúť atmosféru konkrétneho okamihu prostredníctvom hudby mu bola daná od malička a mal aj možnosť ju v kine aj ďalej rozvíjať. Napísal potom aj množstvo filmovej hudby. Máte pravdu v tom že hudba v mnohých situáciách ilustruje dej a podľa mňa je v niektorých momentoch dokonca ešte oveľa naturalistickejšia než to čo sa odohráva na scéne. On pretláča týmto spôsobom zhudobnenia popisnosť jednotlivých scén ešte ďalej než hovorí prvoplánový text libreta, keď napríklad nechá hrať len orchester.  A dokázal vďaka kombinácii použitia zvolenej zvukovej formy a farebnosti dokonca aj opísať charakter každej jednej postavy.

A ďaľšou nášlapnou mínou môže byť podľa mňa poznanie, že dirigent, ktorý chce robiť Lady Macbeth by mal mať skúsenosti so symfonickou hudbou. Lady Macbeth nie je klasická operná partitúra, dirigent musí mať predstavu, ako tie jednotlivé veci, alebo zvuky z toho orchestra dostať. Nemôžete sa otrocky držať partitúry, lebo Šostakovič niektoré veci prehnal a treba to tlačiť do úplne iných dynamických škál. A ten, kto má skúsenosti práve s symfonickou hudbou, tak mu to bude len na úžitok.

Šostakovič osobne hrá predohru k tretiemu dejstvu Lady Macbeth Mcenského okresu. Snímka vznikla pred rokom 1936

Je to ťažká partitúra pre všetkých na každej úrovni – či sú to sólisti, zbor alebo aj orchester. Ťažisko naštudovania spočíva v práci s orchestrom a tento náš orchester v divadle San Carlo na tento typ hudby nie je zvyknutý.  Ale zvykajú si, robili sme tu Elektru a tento rok sme sezónu otvorili s Dievčaťom zo západu, čo je opera, ktorá sa tu 40 rokov nehrala a je to jedna z najťažších Pucciniho opier vôbec. To im potom pomáha aj pri Lady Macbeth.

Ako im to pomáha? S Dievčaťom zo západu vaši hráči predsa nemôžu mať problémy, lebo to je talianska hudba. V tom sú doma, to predsa cítia…

Ale je to nesmierne ťažká partitúra. Darmo to cítia, musia to nacvičiť. Ďalšou podobnou dobrou skúsenosťou pre nich bude aj Hrad kniežaťa Modrofúza, plánované sú symfonické koncerty. Toto všetko orchester pripravuje na to, aby potom zvládali aj tento štýl, ktorý predstavuje Lady Macbeth. Orchester sa tým niekam posúva.

Pracovali ste aj s verziou nahrávky tejto opery od dirigenta Marissa Jansonsa. Počuli ste ju ešte skôr, než ste si vytvorili vlastnú verziu, alebo naopak najprv ste chceli mať vlastnú predstavu a vypočuli ste si ju až následne, aby vás príliš neovplyvňovala?

Ani jedno ani druhé. Ja som ju počúval kvôli tomu, že je robená na tú istú réžiu a mám úctu ku Concertgebouw orchestra, ktorý je najlepší na svete a aj túto operu nahral najlepšie na svete. A vidíte, je to symfonický orchester. A taktiež rešpektujem Jansonsa. Pokiaľ ide o Šostakoviča, tak on je na jeho tvorbu naozaj kapacita. K operám sa síce až tak moc nedostal, ale pokiaľ ide o symfonickú hudbu, tak je jeden z najlepších. Nahral takmer všetky Šostakovičove symfónie, on mu rozumie ako málokto, je skvelý odborník na jeho hudbu. A pokiaľ ide o možné ovplyvňovanie jeho nahrávkou, tak to je do istej miery len akademická úvaha, lebo ani Jansons sám by to predsa neurobil druhý krát rovnako. Teraz to dirigoval v Salzburgu, mal tam iných spevákov, iný orchester, samozrejme, že potom je to celé iné, vždy závisí od toho, koho máte na scéne. Môže mať povedzme nejaký nemenný koncept, v dôsledku ktorého sa jeho interpretácie tohoto diela budú navzájom podobať, ale aj tak bude každá iná. A ja mám koncept svoj vlastný, takže to ovplyvňovanie tu v niečom môže byť ale v niečom zas vôbec nie je.

Čím konkrétne je Lady Macbeth zaujímavá pre vás?

Ja mám Šostakoviča veľmi rád. Študoval som v Rusku aj s ľuďmi, ktorí ho poznali a študovali s ním. A ešte ako študent kompozície som analyzoval jeho hudbu. Keď bola možnosť, že sa Lady Macbeth podarí dostať do Neapola, bolo to splnenie môjho sna a túžby zadirigovať si takto fantastickú vec. Keď si uvedomíte, že on mal len 27 rokov, keď tú operu napísal a čo všetko sa mu potom stalo následne, práve vďaka nej…

Keď si prečítate Chaos namiesto hudby, tak oni tam vlastne celkom dobre vystihli podstatu jeho partitúry, ibaže to vykreslili z negatívneho hľadiska a odsudzujúcim spôsobom. Ale ten samotný popis je na niektorých miestach celkom trefný.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat