Šťastný pátek třináctého pro Olomouc

Šťastný piatok trinásteho pre Olomouc 

Nikdy som nebola poverčivá. Ale priznám sa, keď som v piatok cestou do Olomouca už tesne pred pol siedmou bez pohnutia stála v nekonečnej kolóne na diaľnici pred Vyškovom, napadol ma nejeden nelichotivý prívlastok na adresu povestného čierneho dňa. Za to, že tento článok vôbec vznikol, treba zrejme vďačiť nejakému dobrému duchovi opery, ktorý z cesty odpratal všetky policajné hliadky a radary. A dôvod tých pretekov s časom? Hubička. Rozumej, žiadne valentínske bláznovstvo, ale v poradí šiesta Smetanova opera, ktorou Moravské divadlo rozšírilo na našich profesionálnych operných scénach aktuálne hraný smetanovský repertoár.Hubička má v Smetanovom súpise opier zvláštne postavenie. Bola prvá, ktorú skladateľ napísal už v dobe úplnej hluchoty. A hoci mal obavy z výsledku diela, tvoreného bez možnosti sluchovej kontroly nad symbiózou hudobnej a rečovej modulácie, obrovský úspech premiéry ich v plnom rozsahu vyvrátil. Smetana je aj napriek hluchote schopný komponovať celovečerné vokálne diela! Námet Hubičky, radenej spolu s Predanou nevestou medzi prostonárodné opery, obstarala skladateľova dlhoročná a osvedčená spolupracovníčka, Eliška Krásnohorská. Je pravda, že Smetanu látka, vychádzajúca z poviedky Karoliny Světlé, nezaujala hneď. Ale keď Krásnohorská, poznajúc jeho vkus, upravila text tak, aby už v ňom samotnom bola obsiahnutá hudobnosť veršov, chopil sa ho Smetana s vďakou a s veľkou chuťou sa pustil do zhudobnenej podoby. Krásnohorská sama vo svojich pamätiach neskôr s úsmevom spomínala, ako ju komponista zastavil na ulici a, súc hluchý, v hlasitom hovore na ňu kričal, aký je šťastný, že mu tú Hubičku dala (čo si zrejme mnohí okoloidúci vykladali rôzne).

O tom, že komponovanie šlo hladko, svedčí aj krátky čas, za ktorý opera vznikla. Behom štyroch zimných mesiacov na prelome rokov 1875/1876 bola hotová skica, a za ďalšie štyri mesiace aj orchestrácia partitúry (s výnimkou predohry). Snáď k dobrej pohode pri komponovaní prispel aj pokoj jabkenického kraja, v ktorom Smetana od onej zimy prežil posledných osem rokov svojho života a ktorého krásu nepochybne pretlmočil v prírodných scénach Hubičky. Je zrejmé, že pri tak rýchlom komponovaní nemal pochybnosti ohľadne hudobného obsahu, hoci si uvedomoval nutnosť kompromisu medzi vkusom publika a vlastným hudobným presvedčením. Ako píše svojmu priateľovi, dr. Hostinskému: „Volání po melodii znamená tolik u většího dílu obecenstva, aby ihned mohlo veškeré nápěvy bez namáhání a bez smyslu opětovati, jakmile ponejprv je bylo, v divadle zaslechlo. Jak to nemůže, pak opera se již nelíbí… A který komponista bude lhostejným nad osudem svého díla, které práce stojí tak veliké?“ Lyrický námet Hubičky však poskytol dosť príležitostí nahromadiť spevné úseky a piesne. Napokon, aj známe Vendulkine uspávanky sa prvýkrát ozvali v jabkenickej horárni, dlho pred premiérou. Nimi Smetanova dcéra Žofia uspávala práve povitú Editku.K inscenovaniu druhej opernej premiéry tejto sezóny si Moravské divadlo prizvalo nestora olomouckej opernej réžie, Martina Dubovica. A ten vytvoril inscenáciu v intenciách scénických poznámok, s plnou pietou k hudbe, bez zbytočných alebo mätúcich režisérskych dodatkov. V popredí zostáva príbeh z prostredia jednoduchého ľudu Podkrkonošia. Príbeh láskavý, úsmevný, zmierlivý. Spor o bozk, ktorý Vendulka pred svadbou nechce Lukášovi dať, aby tak nerušila pokoj jeho nebožky prvej ženy, zostáva tým, čím je. Metaforou tradície a poriadku, zaužívaného v uzavretej dedinskej komunite, ktorá si ctí jednoduché a všeobecne akceptované pravidlá. A takisto metaforou všetkých hádok a uzmierení, ktoré vznikajú v každom partnerskom vzťahu, nech už ho ľudia žijú kedykoľvek a kdekoľvek.

Náznakový obraz príbytku Palouckých, s plotom ovešaným hrnčekmi, dopĺňajú realistické rekvizity vybavenia dedinskej domácnosti, vrátane maselničky, žochtára s pieskom, neskôr vyrezávanej kolísky. V pozadí je tmavý kašírovaný les. Priečelie domku Palouckých v druhom dejstve rýchlou premenou scény vytvorí obydlie Martinky. Kostýmy sú takisto tradičné ľudové kroje, podľa inscenátorov inšpirované podkrkonošským dobovým oblečením. Sólistické obsadenie premiéry možno označiť, napriek niektorým výhradám, za vcelku vydarené, pokiaľ ide o spevácke výkony rovnako ako herecké vyprofilovanie postáv. David Szendiuch aj napriek svojej viac barytónovej tessitúre hlasu bezpečne zvládol aj najhlbšie polohy partu. Jeho otec Paloucký vykazuje viac prísnosti ako mravokárskeho presvedčenia, napriek tomu si svoj výstup „Jak jsem to řek´, už je to tak…“ patrične vychutnal, s nemalou dávkou pocitu zadosťučinenia. Niektorým divákom možno bude vadiť jeho mladý vek, ktorý nijako neretušovala ruka maskéra. Rovnako Václave Krejčí Houskovej ťažko uveriť, že je „starý věch“, keď jej spod šatky vykukujú vlasy čierne ako uhoľ a postavou ani chôdzou sa nijak ani nesnaží spraviť zo seba starú tetku. Inak je to však Martinka na pohľadanie. Príjemný, tmavosfarbený, sýty, no pritom mäkký hlas je balzamom pre uši a prirodzený herecký prejav do bodky vykreslí povahu starej pašeráčky, ktorá síce s ľahkosťou ošmekne vzdialenú cisársku moc o pár grajciarov, ale vo vzťahu k svojim blízkym je milou, rozvážnou a láskavou starou ženou. Rovnako ako jej pašerácky „kolega“, ten starý dobrý Matoušek, zaspievaný istým a sýtym barytonom Vladislava Zápražného. Aj v jeho podaní v tercete s Martinkou a Vendulkou bezpečne cítiť nadhľad nad celým sporom a istotu dobrého konca. Protipólom týchto starších postáv, ktoré už majú niečo odžité a poznajú ľudské povahy, ich podstatu a omylnosť, je Barče Olgy Jelínkovej. Rozihraná, veselá, z hĺbky srdca milujúca svoju Vendulku. Ako pôvabne hrozí päsťou, keď ju Lukáš pred celou dedinou potupí a s akou dychtivosť sa naopak ponáhľa zvestovať jej, že ju príde odprosiť. Jej „škovrančia“ pieseň rozjasnila javisko ešte viac ako postupné nasvecovanie lesnej scény po uplynutej pašeráckej noci. Ľahký koloratúrny soprán má pre efektnú áriu potrebnú sviežosť, perlivú zvonivosť aj intonačnú istotu v behoch dvomi oktávami. Odľahčenie do strašidelnej nočnej scény vniesol strážnik v podaní Ondřeje Doležala.

Akýmsi „manažérom“ celého príbehu, akoby sme dnešnou terminológiou povedali, je Tomeš. Martin Štolba je spevácky aj herecky presvedčivým pytačom, vážne karhajúcim, neskôr s obavami v lese Lukáša hľadajúcim švagrom (kto by mu neuveril, že ho mrazí jak v rubáši, keď v pustom lese nájde pohodený Lukášov kabát) a napokon aj čestným mužom, ktorý s Palouckým urovnáva, čo dojednal. Lukáš v podaní premiérového Jakuba Rouska pôsobí v úvodnej scéne tak trochu ako hromotĺk, výrazovo mu viac svedčia pasáže, v ktorých sa do popredia derie výbušná črta jeho charakteru. Istým speváckym mankom boli najhlbšie polohy, v ktorých akoby strácal dychovú oporu, skĺzaval do deklamačného štýlu s nepekným nosovým prízvukom. Part Lukáša je však dominantne vyššie posadený a v stredných aj vysokých polohách rozvinul sýty, znelý register s lesklými a objemnými výškami, čo dokázal predovšetkým vo svojom lesnom sóle (Kdybych věděl, jak svou vinu smýt…). Za najslabšie ohnivko v reťazi sólistov pokladám obsadenie Vendulky Elenou Gadzíkovou, ktorá bola pre premiéru vybratá až z trojitej alternácie tejto roly. Skôr malý soprán síce rozsahu partu vyhovel v celej šírke, spodnej polohe ale chýba znelosť, dominanciou jej hlasu je stredná poloha, ale aj tu, rovnako ako vo výškach, hlasu chýba koncentrácia v tóne. Herecky to bola podstatne lepšia Vendulka než spevácky, hoci jej uspávanky boli jednou z najpôsobivejších častí celého večera.Príjemne ma prekvapila starostlivá výslovnosť a výborná zrozumiteľnosť všetkých spevákov (v dnešnej dobe už takmer jav nevídaný), takže myslím, že aj bez titulkov nikto z divákov, pokiaľ ide o pochopenie textu, neprišiel skrátka. Pochvalu treba vysloviť aj dobre zohratému a zospievanému zboru pod vedením Lubomíry Hellovej, či už ide o dedinské scény alebo nočných pašerákov. Na vrub réžie ide výčitka ohľadne strnulosti pohybu zboru v úvode druhého dejstva (aj pri vedomí malých rozmerov javiska).

Tomáš Hanák cítil tempo partitúry trocha rýchlejšie, hlavne v prvom dejstve, čo sa zrejme podpísalo aj na chvíľkovom rytmickom nezladení orchestra a spevákov v treťom výstupe. Rovnako duet Sme svoji by zniesol pomalšie tempo, aby dal vydýchnuť predošlým vzbúreným emóciám a vyniknúť lyrickej nehe duetu. V zásade je však hudobné naštudovanie plné dynamických aj agogických kontrastov a veľmi citlivé voči sólovým výstupom, takže ani menšie hlasy nezostali kryté orchestrálnou linkou.

Od derniéry Hubičky v Národnom divadle uplynulo už takmer presne sedem rokov. Odvtedy sme sa s touto operou (aj to v alternatívnej podobe) mohli stretnúť len v brnenskom Výskumnom centre hudobného/operného divadla. Nová olomoucká Hubička v striedmej réžii klasickej inscenačnej praxe má preto pri udržaní kvalitného hudobného a speváckeho výkonu ambíciu byť vítaným spestrením českého operného repertoáru na našich regulárnych operných (českých aj slovenských) scénach.

Bedřich Smetana:
Hubička
Hudební nastudování: Tomáš Hanák
Dirigent: Tomáš Hanák (alt. Petr Šumník)
Režie: Martin Dubovic
Scéna: Martin Víšek
Kostýmy: Eliška Zapletalová
Sbormistr: Lubomíra Hellová
Hudební příprava: Milada Jedličková, Lucie Kaucká
Orchestr a sbor MD Olomouc
Premiéra 13. února 2015 Moravské divadlo Olomouc

Otec Paloucký – David Szendiuch (alt. Jiří Přibyl)
Vendulka – Elena Gazdíková (alt. Lenka Cafourková-Ďuricová)
Lukáš – Jakub Rousek (alt. Milan Vlček)
Tomeš – Martin Štolba (alt. Jakub Tolaš)
Martinka – Václava Krejčí Housková (alt. Magda Málková / Šárka Maršálová)
Barče – Olga Jelínková (alt. Barbara Sabella / Marianna Pillárová)
Matouš – Vladislav Zápražný (alt. Jiří Kučera)
Strážník – Ondřej Doležal

www.moravskedivadlo.cz

Foto MD Olomouc