Štefan Kocán po letech konečně zase na Slovensku

Daniel Matovský, 19.04.2012 0:02

Štefan Kocán (1972) je spolu s Adrianou Kučerovou, Daliborom Jenisom a Pavlom Bršlíkom ďalším zo súčasnej silnej generácie slovenských operných spevákov, ktorí sa s prehľadom presadzujú v operných domoch, ako sú Metropolitan Opera New York, Los Angeles Opera alebo milánska La Scala. Po dlhej, takmer 10-ročnej odmlke vystúpi tento charizmatický bas považovaný za nekorunovaného nástupcu legendárneho Sergeja Kopčáka, konečne aj v Bratislave.Aké boli vaše hudobné začiatky?

Moje hudobné začiatky sa asi veľmi nelíšili od začiatkov mnohých profesionálov, ktorí sa živia hudbou. Ako dieťa ma rodičia zapísali na klavír na Základnej umeleckej škole. Priznám sa, že z jednej strany ma to lákalo, no z druhej strany sa mi veľmi nechcelo pravidelne cvičiť.

Kedy ste sa dostali k spevu?

Všetko šlo veľmi prirodzene, postupne, samo od seba. Do ničoho som sa nenútil. Po tom, ako som absolvoval niekoľko „zuškárskych“ ročníkov hry na klavír, prišlo v našej dedine k smutnej udalosti – zomrel kostolný organista. Keďže som bol u nás jediný, kto ovládal hru na klávesové nástroje, tak bolo veľmi skoro rozhodnuté, že ho budem musieť aspoň na istý čas zastúpiť ja. No a odtiaľ už bolo blízko k spevu. Vtedy som mal 10 rokov.

To znie ako ukážkový príklad Božej vôľe…

Možno to tak aj bolo (smiech)… Vtedy som spev ešte nebral príliš vážne. Napriek tomu, že ľudia okolo chválili môj pekný hlások a ja som postupne zisťoval, že ma to asi baví viac než klavír. Tak to bolo až do štrnástich rokov, keď som sa musel rozhodnúť, na ktorú strednú školu pôjdem.

Mali ste už vtedy vzťah ku klasickej hudbe?

Na začiatku ani nie. Skôr k popu ako väčšina mládeže. Spev som mal rád ako hobby a viac ma lákala práca so syntetizátormi a videl som sa skôr ako budúci štúdiový hudobník. No jedinou cestou, ako si rozšíriť hudobné vzdelanie a ostať v kontakte s muzikantskou komunitou, bolo štúdium na konzervatóriu. O tom, či sa chcem v budúcnosti stať operným spevákom, som ešte stále nebol napevno rozhodnutý. Prvú operu som naživo videl a počul až počas štúdií na konzervatóriu v Bratislave a vzťah k tomuto žánru sa vo mne formoval postupne počas celého štúdia. Asi až ku koncu štúdia na konzervatóriu, krátko pred prijímačkami na vysokú školu, som začal o speve uvažovať serióznejšie.

Ako to bolo vo vašom prípade s mutáciou, ktorá je strašiakom každého nádejného speváka…?

U mňa bolo obdobie mutácie veľmi dlhé, trvalo niekoľko rokov. Ako väčšina basov, aj ja som mal v detstve krištáľovo čistý, anjelský hlások. Všetci sme s veľkým napätím čakali, v ktorej hlasovej polohe skončím, až som napokon zakotvil v hlbších registroch. Napriek tomu ma na vysokej škole „prečítali“ ako lyrický baritón.

Lyrický baritón?!

Áno. Vysokoškolské štúdium som strávil na Donovi Giovannim, Papagenovi a Malatestovi.

Ako je to možné?

Možné je asi všetko (smiech). Vtedajší profesorský zbor na VŠMU bol jednoducho presvedčený o tom, že som lyrický baritón.

Kedy potom nastal „prestup“ k basom?

K tomu prišlo vzápätí po skončení vysokej školy, keď som sa prihlásil na interpretačné kurzy k legendárnemu spevákovi a pedagógovi Jevgenijovi Nesterenkovi. On hneď skonštatoval, že baritón nie som.Požiadal som ho, či by som nemohol k nemu chodiť na súkromné hodiny. Odvetil, že súkromné hodiny nedáva, no ak úspešne zdolám prijímacie skúšky na Viedenské konzervatórium, môžem u neho študovať . Tak som po absolvovaní VŠMU pokračoval v štúdiu v neďalekej Viedni.Keď človek číta váš životopis, tak nadobudne pocit, že Nesterenko bol vo vašej kariére kľúčovou osobou. Bolo to naozaj tak?

Od Nesterenka som sa v prvom rade naučil, ako funguje táto profesia v praxi. Taktiež som sa od neho dozvedel množstvo užitočných poznatkov týkajúcich sa speváckej techniky, z ktorých čerpám dodnes. Nesterenko strávil dlhé roky na scéne a mal za sebou úžasne bohatú kariéru. Bol veľkým praktikom, čo je u pedagóga veľké plus. Nemôžem povedať, že by som vtedy pochopil všetky jeho rady. No dnes sa častokrát pozastavím pri tom, že v kariére prichádzam k momentom, kde až osobným overovaním si týchto vecí v praxi vidím a cítim, ako to vlastne vtedy myslel. Jeho poznámky boli vždy mimoriadne trefné. Samozrejme, najviac som mu vďačný za to, že ma viedol ako basistu a nechal môj hlas prirodzene sa vyvíjať v polohách, kde prirodzene znie.

Keď sme pri Nesterenkovi, pri basoch a basbaritónoch sa často spomína výraz Ruská škola. Čo si myslíte o rôznych „národných“ vplyvoch na techniku spevu?

Národné aspekty majú neodškriepiteľný vplyv predovšetkým na interpretáciu daného hudobného štýlu. Situácia je iná, pokiaľ ide o tému speváckej techniky. Správna spevácka technika je totiž len jedna, či už hlas znie viac nemecky, rusky, taliansky alebo slovensky. Som presvedčený, že na vývoj farby hlasu má veľký vplyv rodná reč, to, kde sa vplyvom jej používania tvoria vokály, ktoré rezonančnémiesta sa pri danej reči viac alebo menej využívajú. Toto všetko vplýva na základnú farbu hlasu. Samozrejme, veľkú rolu hrajú aj fyziologické predpoklady, ale vplyv rodnej reči je neodškriepiteľný.Po absolvovaní Viedenského konzervatória ste niekoľko rokov pôsobili na rakúskych operných scénach. Ako vás tam prijali?

Prijali ma normálne ako každého iného zahraničného speváka. No musím povedať, že to nebolo vždy jednoduché. Bol som úplne sám, bez akejkoľvek profesionálnej alebo privátnej podpory. Okolie môže byť voči tebe profesionálne milé a ústretové, ale v konečnom dôsledku si stále len cudzinec. Prevažná väčšina všetkých národov si totiž viac-menej protežuje vlastných ľudí, čo možno nie je vždy objektívne správne z hľadiska kvality. No možno súhlasiť s tým, že to má opodstatnenie a zmysel z dôvodu podpory domácich umelcov. Ak to mám zjednodušiť, tak kvalitu bolo treba dokazovať niekoľkonásobne viac, ako sa žiadalo od domácich spevákov. Je to podobne ako v športe, kde legionár vždy musí byť lepší ako domáci hráč, inak nemá v mančafte miesto. Ale nesťažujem sa, práve naopak. Nie vždy to bolo príjemné, ale držalo ma to v správnom pracovnom nasadení.

Spomínali ste, že v zahraničí je bežná podpora domácich umelcov. Nielen vy, ale aj iné súčasné slovenské operné hviezdy ako Adriana Kučerová či Pavol Bršlík však majú skúsenosť s tým, že na Slovensku je skôr opačný trend, špeciálne pokiaľ ide o štart kariéry…

Úprimne, objektívne k tomu nemôžem nič povedať, lebo s účinkovaním na Slovensku mám pramálo skúseností. V časoch mojich profesionálnych začiatkov som mal záujem v SND predspievať, avšak zo strany SND nebol záujem s odôvodnením, že ponuka basov je dostatočne široká.Až po mojom debute vo viedenskej štátnej opere v postavách, ako sú Komtúr (Mozartov Don Giovanni) a Inkvizítor (Verdiho Don Carlo), mi jedného dňa zavolal pán Marián Chudovský (riaditeľ Opery SND v rokoch 2002 až 2006) s ponukou zaspievať si jedno predstavenie ako Inkvizítor v rámci BHS. Po tomto predstavení mi ponúkli repertoárový plán divadla na nasledujúce štyri roky s tým, že si môžem vybrať čo chcem, čo som veľmi rád prijal. Potom však prišlo k zmene vedenia divadla a kontakt so SND sa prerušil.

Mrzí vás to?

Áno. Ale to je asi len môj osobný problém. Ak záujem nie je, tak s tým ja sám nemôžem nič urobiť. Dnes spievate už tretiu sezónu v Metropolitnej opere v New Yorku, nedávno ste debutovali v milánskej La Scale. Spolupracujete s takými esami, ako sú Daniel Barenboim, Anna Netrebko, Sondra Radvanovsky, Bryn Terfel alebo Dmitry Hvorostovsky. Uvedomujete si, ako vysoko ste to dotiahli?

Samozrejme, že si uvedomujem, s kým stojím na scéne. Na jednej strane ma to dosť zaväzuje, čo v podstate nie je na škodu veci, a na strane druhej ma to motivuje k lepším výkonom, čo taktiež vnímam ako veľké plus. Od kvalitných kolegov sa dá vždy niečo naučiť. Čo sa týka výrazu „dotiahol“… to je relatívne a o konkrétnom „dotiahnutí to niekam“ by som už vôbec nehovoril. Už len z toho dôvodu, že ide o nepretržitý tvorivý proces. Jednoducho si robím svoju prácu a teší ma, že je niekde oceňovaná.

S Barenboimom ste spolupracovali nedávno (december 2011) v Miláne, kde ste vo vynikajúco obsadenom Donovi Giovannim spievali Masetta. Takto pred rokom ste však spomínali, že sa vám do tejto postavy veľmi nechce…

Masetta som prijal len kvôli Danielovi Baremboinovi a La Scale. Táto rola už pre mňa nie je v aktuálnej fáze mojej kariéry hudobne veľmi zaujímavá, nakoľko je hudobne aj charakterovo dosť jednotvárna. Bola pre mňa pohodovým debutom na takej scéne, ako je La Scala, ale v budúcnosti sa k nej vracať nechcem. Prijemným prekvapením však bol pohľad na vec od samotného Barenboima, ktorý aj k tejto nie príliš zaujímavej postave pristupoval seriózne a dokázal z jej monotónneho hudobného materiálu vytiahnúť viacero zaujímavých farieb.

Anna Netrebko či Bryn Terfel sú nielen skvelí speváci, ale aj brilantní herci. Inšpirujujú vás aj v tomto?

Možno to bude znieť odvážne, ale moderné operné herectvo, ktoré sa dnes vyžaduje, pre mňa vôbec nie je ťažké. Pokiaľ nemáte nejaký blok, ktorý by vám bránil správať sa na scéne prirodzene, nemusíte sa ničoho báť. To však neznamená, že si od kolegov takého formátu nevezmem aj niečo pre seba.

Na záver mimoriadne aktuálna otázka. 21. apríla budete konečne koncertovať aj v Bratislave. Tešíte sa?

Naposledy a zároveň jediný raz som mal malé sólové vystúpenie v Bratislave niekedy pred deviatimi – desiatimi rokmi. Odvtedy vystupujem iba v zahraničí. Som naozaj veľmi rád, že vznikla myšlienka projektu Veľké slovenské hlasy a ja aj vďaka tomu budem môcť po veľmi dlhej dobe vystúpiť doma. Na koncert v Bratislave sa veľmi teším.

Ďakujem za rozhovor.