Štrasburk: Zmařená láska v Zandonaiově opeře

  1. 1
  2. 2
Dvojicu nešťastných milencov z trinásteho storočia Francescu a Paola umiestnil veľký Dante v rámci svojej „Božskej komédie“ do pekla ako hriešnikov, ktorí podľahli svojim vášňam. Nemohol vtedy tušiť, ako z krátkej epizódy vznikne téma, ktorá jej hrdinom zaručí slávu v dejinách rôznych umení. Z mnohých literárnych spracovaní je najvýznamnejšia tragédia talianskeho dekadentného estéta, básnika, prozaika a dramatika Gabriela D'Annunzia z roku 1902. O dvanásť rokov neskôr mala premiéru opera Riccarda Zandonaia (1883-1944) Francesca da Rimini, ktorú podľa dramatikovej hry do operného libreta prerobil známy vydavateľ Giulio Ricordi.
Riccardo Zandonai: Francesca da Rimini – Opéra national du Rhin Strasbourg 2017 (zdroj OnR / foto © Klara Beck)

Zmarená láska v Zandonaiovej opere

Zandonaia zvyknú zaraďovať do druhej generácie talianskych veristov (ako Mascagniho žiaka) spolu s Italom Montemezzim, Ildebrandom Pizzettim, Francom Alfanom a ďalšími. Ale pozor. Aký veľký je rozdiel medzi touto Zandonaiovou operou (premiéra 19. 2. 1914 v Turíne) a Pucciniho Turandot z roku 1924! Kým u prvej generácie veristov sa vplyvy Wagnera objavovali len kde-tu, u Zandonaia i Montemezziho je už tento vplyv viac než zjavný. Orchester jasne víťazí nad spevákmi, ktorých konverzačná reč je ešte skratkovitejšia ako u skladateľov predchádzajúcej generácie, je výrazne expresívna a krátke, melodicky pôsobivé úseky sa striedajú s hudobnými plochami zachádzajúcimi až k disonancii. A k Wagnerovi odkazuje aj práca s motívmi, ktoré sa niekedy rozkošatejú (ako v prípade viackrát opakovaného krásneho motívu lásky), inokedy sú zredukované na  jeden-dva takty (náznak piesne Biancafiore Meravigliosamente un amor mi stringe z prvého obrazu).

Reklama

Špecifikom skladateľovho rukopisu v tejto opere je niekoľko sólových vstupov inštrumentálnych nástrojov, ktorým dominuje čelové sólo v závere prvého obrazu sprevádzané ženským zborom spoza scény. Kým v prvom, treťom a piatom obraze sa dá nájsť veľa lyrických plôch (čo zrejme súvisí aj s prítomnosťou suity ženskej družiny sprevádzajúcej a adorujúcej Francescu),  v druhom a štvrtom obraze (s prítomnosťou vojenského zboru, resp. bojachtivých a surových predstaviteľov stredovekej moci Giovanniho a Malatestina) je veľa fortissima a expresivity. Tu si spevácke nároky na dramatický, často do extrémnych výšok situovaný spev nijako nezadajú s požiadavkami, ktoré kladú na svojich dramatických hrdinov Richard Wagner alebo Richard Strauss. Platí to však aj pre predstaviteľku titulnej úlohy a ňou milovaného švagra Paola „Krásneho“.

Reklama

Nielen zo spomínaných lyrických pasáží, ale aj z celej opery vanie akýsi duch „archaickosti“. Tú pravda skladateľ dosahuje veľmi originálne, čiže nejde o zjavné „ponášky na starú hudbu“, aké používali Puccini alebo Giordano. Prispieva k tomu aj príbeh, v ktorom sa neustále konfrontuje vzťah Francescy a Paola s inými slávnymi príbehmi milencov. Tak potulný spevák hneď v úvode začne spievať starú baladu o tragickej láske Tristana a Izoldy, k prvému fyzickému dotyku milencov dôjde v treťom obraze pri spoločnom čítaní o prepuknutí lásky medzi Lancelotom a Ginevrou.

Ale Zandonaiova opera Francesca da Rimini nie je len o zmarenej láske (termín používaný na označenie hlavnej témy tragédií básnika Garcia Lorcu). Je aj o brutálnej dobe pred príchodom novoveku, v ktorej bratovražedné vojny (v tomto prípade medzi Ghibellinmi a Guelfami) ovplyvňovali osudy národov, rodín i jednotlivcov. Je aj o časoch, v ktorých sa žena pri výbere životného partnera musela podriadiť (tak ako Francesca) zámerom svojich rodičov a kde česť poškvrnená neverou sa trestala smrťou. Aj keď svoj pôvodne platonický vzťah milenci nezavŕšili, ich láska či vášeň ich napokon doviedli k smrti.

Opéra National du Rhin vo Strasbourgu uviedla Zandonaiovu operu ako tretiu z deviatich inscenácií sezóny 2017/18. Réžiu prevzala nemecká režisérka Nicola Raab, ktorá v roku 2013 inscenovala v Bratislave Čekovskej operu Dorian Gray. Základom pre úspech jej inscenácie položila scénografka a kostymérka Ashley Martin-Davis. Zatiaľ čo scéna evokovala skôr tvrdosť doby príbehu, kostýmy ženskej časti účinkujúcich ju akoby zmäkčovali a poetizovali. Francescine družky boli oblečené v dlhých šatách s rôznymi odtieňmi sivej a štylizovaným pohybom napomáhali vytvoreniu atmosféry nostalgie, ktorá ich (vrátane Francescy smútiacej za stratenou mladosťou  a zmietanou pochybnosťami) obklopovala v treťom i piatom obraze. Traja bratia Malatestovci (Francescin manžel Giovanni, milovaný švagor Paolo a krutý a zákerný švagor Malatestino) boli aj v kostýmoch charakterizovaní ako stredovekí bojovníci, no aj vďaka drobným odlišnostiam sa podarilo demonštrovať rozdiely v ich charaktere.

Scénické riešenie bohato využívalo točnu, z väčšej časti lemovanú vysokou „kamennou“ stenou s malým oblôčikom v hornej časti a s možnosťou zväčšovať či zmenšovať jadro hracieho priestoru pomocou manipulácie. Postavy zmietané citmi sa často utiekali k múrom točny, akoby z nich chceli čerpať sily na potlačenie či uvoľnenie svojich citov. Tým, ale aj rozmiestnením postáv v scénickom priestore vznikali výtvarne pôsobivé „obrazy“. Z vnútornej strany biela a z vonkajšej tmavá farba steny bola v poslednom dejstve (štvrtý a piaty obraz) pomaľovaná mečmi ako symbolmi blížiacej sa tragédie. Jedinými rekvizitami na uprázdnenom priestore javiska bola biela lavica (v prvom a treťom obraze), veľká maketa knihy o Lancelotovi a obraz polonahej dvojice milencov (podľa libreta má ísť o Tristana a Izoldu) v treťom obraze a napokon na pôdoryse javiska pripravená večera zakrytá farebnou plachtou vo štvrtom obraze.

Režisérka so scénografkou ešte javiskovo ozvláštnili aj úvodný obraz, v ktorom lavicu vysunuli na proscenium a divadelnú rampu s oponou posunuli o pár metrov hlbšie do scénického priestoru. Počas tohto obrazu sa Francesca pohybovala (či skôr spievala) na prosceniu, kým vzadu, na vlastnej scéne, hrala jej úlohu dublérka. Režisérka tým naznačovala, že príbeh vidíme očami jeho protagonistky, resp. že ide o princíp divadla na divadle. V ďalších obrazoch už tento model neuplatnila. No v samotnom závere  sa dublerka hlavnej hrdinky (skôr obete než ženy vamp) opäť zjavila na javisku a v podstate zabránila Paolovi v úteku, aby sa tak osud zúfalých milencov mohol naplniť.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentujte

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na