Stravinského Oidipus Rex s Janem Vacíkem v Bratislavě

Valčuha so Slovenskou filharmóniou je definíciou dirigenta

Cyklus Hudba troch storočí je v súčasnej sezóne Slovenskej filharmónie jedným z najvydarenejších čo do počtu návštevníkov a pozvaných hosťujúcich umelcov. Niektoré koncerty robia príťažlivými zvučné mená (v predchádzajúcom koncerte z cyklu sa predstavil huslista René Kubelik), iné sú atraktívne pre monumentálne diela (v tom nadchádzajúcom počas Veľkej noci zaznie Bartholdyho oratórium Eliáš). V koncerte Beethovena a Stravinského sa všetky tri dominanty spojili.

Vkus návštevníkov sa, pravdaže, nedá ohodnotiť homogénnou reflexiou. Najmä ak píšeme o dielach, ktoré sú vo svojej podstate excentrické či veľmi známe, alebo ak v ohlase na tvorbu autora a výkon umelca zaznievajú myšlienky o hraniciach estetickosti a technických dispozícií. Pozrime sa na filharmonický koncert cez úvodné charakteristiky, ktoré ho zadefinujú ako vydarenú a zaujímavú akciu, no vkusne rozporuplnú.

Zvučným menom bol Juraj Valčuha, náš už svetoznámy dirigent, ktorý sa s Filharmóniou predstavil naposledy pred Vianocami s dielami Franza Schuberta a Richarda Straussa.

Vypísať všetky dirigentove aktivity by vyžadovalo množstvo priestoru. Dajú sa zhrnúť do jednoduchého vzorca: Ak si spomenieme na akékoľvek významné koncertné pódium, je takmer isté, že sa na ňom slovenský dirigent s tamojším orchestrom predstavil. Valčuha má v sebe veľkú charizmu, ktorou orchester kultivuje a privádza k nadpriemerným výkonom. Ak by sme mali hudobného laika presvedčiť, že úloha dirigenta v orchestri je nezastupiteľná a má veľký vplyv na prevedenie, najlepším príkladom pôsobenia zo všetkých dirigentov, ktorí sa v posledných rokoch s Filharmóniou predstavili, je práve Valčuha.

Slovenská filharmónia je dlhodobo vo výbornej kondícii. Na koncerte participovali aj dvaja hlavní prví huslisti, Ewald Danel a Jozef Horváth. Dobrú zostavu potvrdzuje aj hosťovanie študentov bratislavského Konzervatória a Vysokej školy múzických umení. Kvalitatívny kontrast mohli pravidelní návštevníci zaregistrovať už počas prvej časti Pastorálnej symfónie Ludwiga van Beethovena. Beethovenove symfónie netreba bližšie popisovať, sú obľúbené a vyhľadávané aj občasnými poslucháčmi vážnej hudby. Zo šiestej symfónie je najznámejšia prvá časť, Scéna na vidieku. Valčuha mal orchester pod kontrolou, ten sa pod jeho vedením prejavoval precíznosťou a širokými dynamickými škálami. Naši hudobníci pracujú častejšie s dirigentmi naturalistickej povahy, možno preto pôsobili ležérne v pasážach, ktoré si vyžadovali väčšie vnútorné napätie. S Valčuhom však orchester znie jednoliato, čo sa iným dirigentom u nás nie vždy darí.

Druhým dielom koncertu bola monumentálna opera-oratórium Oidipus Rex Igora Stravinského, založená na námete Sofoklovej tragédie. Libreto napísal Jean Cocteau, Stravinskij dielo komponoval v rokoch 1926–27. Skladateľ chcel na potvrdenie svojej umeleckej dospelosti vo svojom neoklasickom období už dlhšie zostaviť rozsiahlu dramatickú prácu. V rozhovoroch priznal, že dielo Oidipus Rex zložil počas svojho hlbokého prežívania viery v pravoslávnej cirkvi. Samotný skladateľ sa videl ako rozprávač, ktorého najlepšie charakterizoval odborník na Stravinského hudbu Stephen Walsh: „V tomto zmysle je rozprávač divadelný zástupca onoho archetypálneho moderného majstra, profesora komparatívnej religionistiky, ktorým je všetkým a nie je presvedčený o ničom.“ Na latinský text vytvoril Stravinskij celok v dvoch dejstvách, ktoré charakterizujú kontrastné tonality sólistov a zboru. Dielo je prevažne v tónine D dur, ktorú Stravinskij považoval za kľúčovú pri opise vnútorneho pozitívneho sveta. Tonálna schéma Oidipa Rexa pripomína priamu symetriu muzikality s dôsledne uplatňovanými zásadami antickej tragédie.

Divadelná scéna opery-oratória zahŕňa všetky postavy na pódiu v jeden čas. V koncertnom prevedení v Redute boli na scéne stále prítomní iba Oidipus a zbor. Ostatní sólisti postupne prichádzali a odchádzali podľa svojich partov. Dramaturgovia vyzdvihli charakter diela aj vizuálne, sólisti boli oblečení v antických štólach, zboristi mali tváre namaľované nabielo. Celkovo zaradenie tohto diela do programu sezóny muselo byť výzvou pre všetkých zúčastnených. Spevácke party sú mimoriadne náročné, výber sólistov bol preto značne obmedzený. Orchester má najmä v sláčikoch dlhé pauzy a presný nástup je záležitosťou dôkladného počítania. V tomto si orchester počínal dobre, situáciu neudýchal iba hornista.

Tenorovej role Oidipa sa zhostil  hosťujúci český umelec v SND Jan Vacík. Vacík vo svojom prejave viac stavil na výraz než na techniku, čo by nemuselo byť prekážkou, pokiaľ by aj ten výraz nebol chaotický. Český tenorista je vhodnejší do komédie než do koncertnej tragédie, no naštudovanie tak náročného a dlhého partu si zaslúži obdiv. Mezzosopranistku Jokastu, Oidipovu matku, spievala Ruska Julia Gertseva plným hlasom, vysoko preznievajúcim nad celým orchestrom. Jej krátky, ale efektný výstup patril medzi interpretačné vrcholy večera. To isté by sa dalo povedať aj o Gustávovi Beláčkovi, basbarytónovom poslovi Kreónovi, toho však hlasnejšie orchestrálne party prehlušili. Basového Teiresiasa stvárnil Martin Gurbaľ, ktorý bol svojím zjavom a hlasovými dispozíciami veľmi uveriteľný. Ondrej Šaling v úlohe tenorového pastiera spieval miestami podladene, no v duete s Beláčkom dobrým spôsobom spolupracoval so sólistom a prvými husľami. Mužská časť Slovenského filharmonického zboru znela výborne, zjavne si udržali formu ešte od svojho jubilejného acapella koncertu.

Otázku vyvoláva patetickosť, ktorá sa niesla celým dielom, od recitácie Juraja Kukuru cez oblečenie sólistov. Áno, ide o antickú tragédiu a zrejme by nebolo nad čím uvažovať, ak by kostýmy neboli kontraproduktívne – prepotený Jan Vacík v ťažkom odeve s falošným zlatom si toho vytrpel aj bez otcovraždy a incestu dosť.

Juraj Valčuha sa v Slovenskej filharmónii predstaví v tejto sezóne ešte raz, 2. a 3. júna 2016, opäť na tému Beethovenovej symfónie. Kvôli slovenskému predsedníctvu v Rade Európskej únie pôjde o Deviatu symfóniu, večer má príznačný názov Óda na radosť. Príznačný názov to však nie je len pre júnový koncert. Dosiaľ každé Valčuhovo pôsobenie so Slovenskou filharmóniou bolo ódou na radosť a dobrý pocit z hudby.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Hudba troch storočí
Dirigent: Juraj Valčuha
Julia Gertseva (mezzosoprán – Jokasta)
Jan Vacík (tenor – Oidipus)
Gustáv Beláček (bas – Kreon posol)
Martin Gurbaľ (bas – Teiresias)
Ondrej Šaling (tenor – Pastier)
Juraj Kukura (rozprávač)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor (mužská časť)
10. a 11. marca 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 10. 3. 2016)

program:
Ludwig van Beethoven: Symfónia č. 6 F dur, op. 68 Pastorálna
Igor Stravinskij: Oidipus Rex (koncertné prevedenie)

www.filharmonia.sk