Stříbřitý hlas. Slovenská sopranistka Anna Kajabová-Peňašková slaví osmdesátiny

Po absolvovaní konzervatória prešla Anna Peňašková na VŠMU do triedy Janka Blaho, kde sa spevácky zdokonaľovala do roku 1963. Absolvovala tiež spevácke kurzy v Siene, Benátkach a Ríme. Už ako študentka od sezóny 1960-1961 sa stala sólistkou Opery Slovenského národného divadla.
Anna Peňašková (zdroj archiv SND)

Striebristý hlas Anny Kajabovej-Peňaškovej

Svoj prvý veľký triumf Anna Kajabová-Peňašková zaznamenala ešte v Štúdiu VŠMU (1960), kde v predstavení Gluckovej Ifigenie na Tauride vynikla popri katastrofálne spievajúcej Lucii Poppovej  a popri taktiež neveľmi vydarenom výkone neskôr prvotriedneho barytonistu Pavla Mauréryho. Jej lyrický soprán zvonil ako striebro, no na rozdiel od neskôr geniálne spievajúcej Lucie Popp pôsobil jej tón trocha rovnejším dojmom. Ešte v tom istom roku vstúpila do rok starej a dosť kritizovanej inscenácie Musorgského Soročinského jarmoka, v ktorej spolu s Andrejom Kucharským vytvorili pôsobivý pár zaľúbencov.

Po celé šesťdesiate roky išla od jednej závažnej úlohy do druhej. Jej trocha inštrumentálne vedený hlas ju predurčoval ku štýlovej interpretácii mozartovských postáv (Pamina, Dona Elivira, neskôr Grófka) a k „prvej“ Ifigénii pridala tú istú postavu aj v Ifigénii na Aulide (1970).  Nepochybne sa však najhlbšie zapísala do sŕdc bratislavských operných návštevníkov v titulnej úlohe Orffovej Múdrej ženy (1961). Sústavne si rozširovala svoj repertoár o ďalšie významné úlohy, akými boli Antonia v Hoffmannových rozprávkach (1963), Eudóra z Halevyho Židovky (1965), kde jej svetlý soprán zaujímavo súzvučil s temným hlasom Česányiovej v titulnej úlohe. Bezstarostnou „súperkou“ našej dramatickej sopranistky bola aj ako Karolina v Smetanových Dvoch vdovách (1964), v troch rôznych inscenáciách vytvárala Čajkovského Tatjanu.

Aj keď typom hlasu nebola pravou verdiovskou sopranistkou, v repertoári mala aj Leonóru zo Sily osudu (1965) a v prvej polovici sedemdesiatych rokov zvládla obe ťažké sopránové úlohy v obnovených inscenáciách Trubadúra a Maškarného bálu. V neskorších rokoch bola alternantkou Eleny Kittnarovej v dramatických úlohách Aidy a Alžbety z Valois, ale aj Wagnerovej Elzy, pričom jej hlas si uchovával znaky lyricko-mladodramatického sopránu. V inscenácii Normy (1969) dokonca stvárnila Adalgisu tradične interpretovanú mezzosopranistkami. Viac než Puccini (Liu, Mimi, Čo-čo-san) jej hlasu pristal Smetana (Marienka, Vendulka).

V roku 1973 nahrala v Opuse svoju profilovú platňu a platňu zostavenú zo starých Talianskych árií (1975). Ako Offenbachova Antonia hosťovala s Laternou magikou v Moskve a New Yorku, ako koncertná speváčka sa uplatnila doma i v zahraničí (NDR, Francúzsko, Taliansko). Anna Kajabová-Peňašková, dožívajúca sa 28. októbra významného životného jubilea,  predstavuje častý typ medzi opernými spevákmi (osobitne v SND), ktorí sa najskvelejšími farbami zapísali do dejín našej interpretačnej tradície vo svojich umeleckých počiatkoch. V jej prípade to platí o „prvej“ Ifigenii, no hlavne o Orffovej Chytráčke, ktorej interpretáciu zavŕšila večne platnými slovami: „Múdrym byť a vládnuť, to nevie nik, nikto z vás, čo stojí svet.“

 

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář