Stuttgart: Janáčkova Jenůfa a Jommelliho Vologeso

J(ommelli) + J(anáček) v Stuttgarte = dve výhry

Metropola Bádenska-Württemberska Stuttgart je s približne šesťstotisícovým obyvateľstvom síce „až“ šiestym najväčším mestom Nemecka, zato jej operné divadlo patrí medzi najprominentnejšie. A neraz ocenené titulom Operné divadlo roka. Nielen v spolkovej krajine Nemecko, ale v celoeurópskom kontexte si získalo renomé progresívnou dramaturgiou a najmä komplexnými výsledkami práce. Prvé scénické uvedenie Jommeliho opery Berenike, kráľovná Arménska, po takmer dvesto päťdesiatich rokoch a návrat Janáčkovej dnes už kultovej Jenůfy v réžii Calixta Bieita boli februárovým dôkazom týchto tendencií.

Jommelli ako dráma s nadľahčením
Niccolò Jommelli napriek tomu, že mal v minulom roku dvojnásobné okrúhle výročie (1714 – 1774) a patrí k najzaujímavejším skladateľom z prechodového obdobia medzi neskorým barokom a raným klasicizmom, nie je priveľmi hraný. Stuttgart má o dôvod viac k jeho rehabilitácii. Autor takmer stovky javiskových prác a cirkevnej hudby (obzvlášť mu bola blízkou opera seria) bol od roku 1753 hlavným kapelníkom na dvore Karla Eugena Württemberského s vďaka nemu sa Stuttgart v tom čase stal strediskom európskej opernej reformy. Opera Berenike, kráľovná Arménska (Il Vologeso), mala premiéru roku 1776 v neďalekom Ludwigsburgu, kde sa nachádzalo v tom čase najväčšie operné divadlo Európy s troma tisícmi diváckych miest. Predlohou k Jommelliho „dramma per musica“ bol Lucio Vero od benátskeho básnika a libretistu Apostola Zena, ktorého texty zhudobnilo mnoho významných dobových skladateľov. Len napríklad téma Lucia Vera sa objavila pod rôznymi názvami (Lucio Vero, Berenice e Lucilla, Il Vologeso, Vologeso, re de´Parti, Il trionfo di Lucilla, Berenice, regina d´Armenia…) v rokoch 1700 – 1816 v ôsmich desiatkach zhudobnení. Jommelliho Il Vologeso zaznel naposledy roku 1769 v Lisabone, potom zmizol a autograf sa viac nenašiel.

Stuttgartská inscenácia režisérsko-dramaturgickej dvojice Jossi Wieler – Sergio Morabito (prvý z nich je od roku 2011 intendantom tamojšej opery a druhý jej šéfdramaturgom) sa opiera o kópiu rukopisu, ktorá sa zachovala v stuttgartskej krajinskej knižnici. Il Vologeso zaznel už pred dvadsiatimi rokmi v koncertnej verzii (zaznamenanej aj na CD nosiči), vtedy však obsahoval mnohé notové i textové nepresnosti, ktoré sa v čerstvej kritickej edícii odstránili. Dnešná podoba odhaľuje schopnosť Niccòlu Jommelliho vtisnúť recitatívom (buď orchestrálnym, alebo secco v kombinácii violončela s kladivkovým klavírom) hlboký prienik do duší postáv. Množstvo árií, duet a sólistických ansámblov (opera nemá zbory) tečie takmer plynule, v citlivom kontraste a emotívnej reflexii daných dejových situácií. Hlavnou postavou je regent rímskeho cisára Marca Aurelia Lucio Vero (historický Lucius Verus, spolucisár Aureliov), ktorý po víťaznom boji proti Partom sa zaľúbil do arménskej kráľovnej Bereniky, netušiac, že jej ženích Vologeso ostal nažive.Stuttgartská inscenácia stojí na viacerých pilieroch. Jedným zo základných je hudobné naštudovanie a výkon orchestra. Taliansky dirigent Gabriele Ferro je bývalým generálnym hudobným riaditeľom Stuttgartskej opery (dnes zastáva túto funkciu v sicílskom Palerme), má teda k súboru i samotnému Jommellimu veľmi blízko. V orchestri rešpektoval skladateľove inštrukcie, takže zostavil tri sláčikové skupiny, spoluvytvárajúce bohatý motivický a harmonický materiál do originálneho, zvukovo úchvatného celku. Jedno zoskupenie, sediace vľavo, obsahuje troje prvých a druhých husieľ, violu, čelo a kontrabas, druhé (umiestnené vpravo) po dvoch prvých a druhých huslí, dve violy, čelo a kontrabas a tretím, centrálne posadeným, je klasické sláčikové kvarteto. V dychovej sekcii sú zastúpené dve flauty, dva hoboje, fagot, dva lesné rohy a dve trúbky. Ferrov ansámbel muzicíroval na vyvýšenom orchestrisku, ktoré splývalo s javiskom. Hral oduševnene, presne, diferencovane, skrátka do partitúry vložil nielen technické umenie ale aj srdce.Jossi Wieler a Sergio Morabito na scéne a v kostýmoch Anny Viebrockovej rozohrali príbeh s delikátnou miešaninou vážnej drámy a humorného odľahčenia. Tomu prisluhovala myšlienka aranžovať dej ako „divadlo na divadle“, kde sa skupina mladíkov z dnešného športového oblečenia preoblieka do zľahka historizujúcich kostýmov. Dramatické situácie síce ústia do šťastného konca, no inscenátori ho nechávajú akoby otvorený, keď počas záverečnej orchestrálnej chaconny sa herci vyzliekajú z odevov divadelných opäť do športovo-civilných. Dejisko je jednoduché a takmer nemenné. Všetko sa odohráva na námestíčku s kamennou fontánkou, v pozadí sú fasády ošumelých, vojnou poznačených domov, kašírované „textilné“ stĺpy, v popredí mramorové schodisko prepájajúce javisko so zdvihnutou orchestrálnou jamou. Objavujú sa aj historické Tintorettove maľby. Celé prostredie na jednej strane harmonizuje s vojnovými udalosťami (napríklad nohavičková postava Vologesa prišla v bojoch o jednu ruku), na druhej vytvára odľahčujúci odstup, dokonca jedna scénka sa odohráva v diváckych radoch. Najvyššiu mieru režisérskeho majstrovstva však Wieler s Morabitom dokázali v práci so sólistami. V tri a polhodinovom predstavení niet jedinej sekundy, keď spevák stojí pasívne na rampe. Nasadenie je stopercentné a úžasné.Divadlo má k dispozícii výborný ansámbel sólistov. Sebastian Kohlhepp má pre Lucia Vera krásne sfarbený, na lyriku i dramatické tóny technicky perfektne vybavený tenor s veľkou škálou emotívneho výrazu. Je zároveň skvelým hercom, takže ostáva pre mňa záhadou, že jeho meno dosiaľ nie je príliš známe. Sophie Marilley (Vologeso) vyspievala ozdobný part pohyblivým, ušľachtilo sfarbeným mezzosopránom. Krásne timbrovaný, štýlovo frázujúci a vo výške okrúhly soprán vložila do postavy Bereniky Ana Durlovski. Helene Schneiderman, ktorá je už vyše tridsať rokov domácou sólistkou (medzitým obehla celý svet), nedáva vôbec znať svoju dlhú kariéru. Jej mezzosoprán pôsobí intaktne a po každej stránke presvedčivo. Solídne spevácky, no výborne herecky vystihla neurotického Flavia sopranistka Catriona Smith. Igor Durlovski (Aniceto) bol osviežujúcou kuriozitou, keď svoj part odspieval ako altus, no zopárkrát prešiel do hlbokého basu.Ohlas takmer vypredanej prvej reprízy bol nesmierne priaznivý. Zaslúžene.

Hodnotenie autora recenzie: 90%
***

Krvavá dráma medzi múrmi fabriky
Po ôsmich rokoch sa do programovej ponuky Stuttgartskej opery vracia inscenácia Janáčkovej Jenůfy. Diela, ktoré v najrozmanitejších podobách brázdi svetovými opernými scénami. Tento raz prichádza naspäť tá istá inscenácia, len v odlišnom obsadení a hudobnom naštudovaní. Dôvod návratu je prostý: známy katalánsky režisér Calixto Bieito. Výklad Janáčkovej opery je určite pre mnohých (a nielen puristov) kontroverzný. Na jednej strane oplýva neskutočnou mierou expresívnosti až naturalizmu, na druhej je jej silnou zbraňou emotívnosť. Je to akási nadčasová detektívka, je to eruptívna psychologická dráma postáv, dráma rodinná, vzťahová, ale aj zrkadlo sociálnej reality v bližšie nešpecifikovanom čase druhej polovice minulého storočia. Calixto Bieito a scénografka Susanne Gschwender sa neviažu k predpísanému prostrediu mlyna na moravsko-slovenskom pomedzí, ani k izbe v Kostolníčkinom dome. Prítomnosť folklóru či už priamo v kostýmoch, scénografii alebo v pohybových aranžmánoch, je nulová. Bieito Jenůfu nevníma ako dedinskú tragédiu, ale hockde platné (dramaturg Patrick Hahn v lektorskom úvode, mimochodom pred každým predstavením divákmi hojne navštevovanom, položil paralelu medzi uvádzaným divadlom a nedávno v Nemeckom zažitým príbehom vraždy novorodenca) zlyhanie človeka, spoločnosti, útlaku a manipulácie. Ale aj dôkaz pseudomorálky a predsudkov.Bieitova Jenůfa sa odohráva v rodinnej továrni. Tam, kde je nútený pracovať každý – Jenůfa, Laca, Stárek i starenka Buryjovka – kde triedia a odvážajú haldy textilu. Druhé dejstvo je po piatich mesiacoch situované do už zavretej fabriky a tretie (v plynulej nadväznosti) do novovybudovanej manufaktúry. Tá už patrí bohatým „richtárovcom“. Napriek úplne odlišným dejiskám charaktery postáv sa závažnejšie nemenia. Len je výrazne zostrený ich profil. Stredobodom tragédie sú osudy žien, pôvodcami problémov muži. Ani nie tak tí priamo zúčastnení, ale skôr neexistujúci partneri starej generácie žien predstavujú „duchov“, autority minulosti. Je to inscenácia aj o rôznych podobách lásky. Števovej k „jabĺčkovým lícam“ mladej dievčiny, Janovej k túžbe naučiť sa čítať, k ochrannej ruke starenky nad Šfevom. Ale aj o Kostelníčke, ktorá v miestach enormného citového vypätia druhého dejstva, priam stotožnená s osudom svojej chovankyne, prosí Šfevu, aby spoznal svoje dieťa. O tom, ako si Kostelníčka Jenůfu, ktorej predtým zviaže ruky a ustelie na zemi, pritúli. Akoby zdieľala jej osud. Je to o láske matky k novorodencovi a samozrejme, o Lacovi. O tom prostom, dobrosrdečnom, ale aj nazlostenom dedinskom chalanovi (dramaturg ho nazval „Trottelom“), ktorý musí trpko stráviť celú tragédiu, aby v konečnej chvíli podal nešťastnej Jenůfe pomocnú ruku.Opísať všetky scény do detailov by potrebovalo mnoho strán. Spomeniem aspoň niektoré silné miesta. Najväčším vývojom prechádza Jenůfa. Z ľahkovážnej a frivolnej dievčiny (v rifľovej sukni, červenom tričku a čižmičkách, s cigaretou v ústach) sa mení na odvrhnutú matku, ležiacu v ružovom pyžame na kope handier. Počas modlitby ju Kostelníčka prezlieka do čiernych smútočných šiat (to ešte nepozná osud svojho dieťaťa), až napokon v továrni, za šijacím strojom (pri vedľajšom sedí Laca) si na znak perspektívneho spoločného vzťahu hádžu po sebe čerstvo vyrobené tričká. Druhou veľkou postavou je Kostelníčka. Štíhla, elegantná dáma v čiernom nohavicovom kostýme nepôsobí mrazivo autoritatívne, no jej vyznanie je tvrdé. Mení sa v druhom dejstve. Je to zmes najprotichodnejších duševných stavov (Jenůfu kŕmi liekmi, túli si ju k sebe), pred Števom sa vyzlečie z kostýmu a zúfalo, v nádeji že prejaví záujem aspoň o syna (kolísku schová pod stôl), sa naňho vrhá oblečená len v čiernom kombiné. Po Lacovom odchode pominutá zmyslov vykoná v afekte vraždu novorodenca priamo na javisku. Scéna sa mení načerveno, Kostelníčka zmýva z vražedného stola krv a s mŕtvolkou zuteká.Strhujúci je priamy prechod do posledného dejstva. Zatiaľ čo čata mení javisko z betónovej továrenskej miestnosti na novú, šijacími strojmi naplnenú výrobnú halu, ozýva sa niekoľkominútový srdcervúci plač novorodenca. Kostelníčka je stále v šoku, zapcháva si uši, drhne stôl, podkasáva si pod pásom sukňu, akoby tam ukrývala malého Števušku a utišuje ho („ššš, ššš“)… V hale je už rušno, Jano rozdáva letáky, asi pozvánky na Števovu svadbu s Karolkou, prichádza richtár so ženou, Laca zbiera vyrobené tričká. Objavujú sa svadobníci (spieva a tancuje sa na stoloch), Laca nezlostene kope do obalu jedného zo svadobných darov, ktorým je plyšový maco.

A už sa blíži rozuzlenie. Jano prináša mŕtvolku novorodenca, Kostelníčka ju berie do rúk a nechce ju pustiť, Jenůfa nakrátko stráca vedomie. Spravodlivosť prídu zjednať uniformovaní v maskáčoch, no netreba. Kostelníčka má pripravenú pištoľ. S ňou odchádza do pozadia. Ortieľ si zrejme vyniesla sama. A záver? Často režisérmi otvorené miesto, dostáva optimistický náboj. Laca a Jenůfa hodia po sebe novo vyrobené tričká a s bolestivým, no šťastným úsmevom uveria v spoločnú budúcnosť.Paralelne s úchvatným javiskovým dianím prebieha skvelé hudobné naštudovanie generálneho hudobného riaditeľa opery Sylvaina Cambrelinga. Jeho koncepcia je plná drámy i lyriky, je emocionálne bohatá, dynamicky a výrazovo tieňovaná. Orchester hrá bezchybne, na výbornej úrovni je aj herecky plno zamestnaný zbor.

Protagonistami večera sú štyria debutanti v rolách. Presnejšie, navštívený večer bol ich štvrtým predstavením. Hviezdne meno v role Kostelníčky, bývalá Jenůfa Angela Denoke, má stále svieži, bronzovo tmavý dramatický soprán. Pozná dobre janáčkovskú dikciu (má za sebou viacero veľkých postáv, napríklad aj Emiliu Marty na festivale v Salzbuzgu), jej hlas znie pevne, najvyššie tóny síce sú už na hranici súčasných možností, no komplexný profil postavy bol strhujúci. Aj keď treba dodať, že v zrozumiteľnosti spievaného slova bola dôslednejšia Angličanka Rebecca von Lipinski ako Jenůfa. Krásny javiskový vzhľad spája s agilným herectvom, výrazovým a dynamickým spektrom od lyriky až po pevné dramatické tóny. Hoci mužské postavy sú o čosi menej exponované, za najväčší zážitok považujem výkon Pavla Černocha v preňho novej postave Lacu. Česká tenorová jednotka dokazuje, že aj talianskou estetikou, tónom farebne vrúcnym, obsažným a deklamáciou podriadenou vokálnej línii, sa dá vytvoriť štýlovo presný Janáček. Černochov hlas znel v každej polohe okrúhlo, dramaticky pevne, objemne a pritom s veľkou dávkou citovej naliehavosti. Výborný, najmä priebojne znejúcim a timbrovo príjemným tenorom spievaný bol aj predstaviteľ Števu, rumunský Maďar Gergely Németi. Z menších úloh treba spomenúť stále v dobrej forme sa nachádzajúcu niekdajšiu nemeckú „hochdramatische“ Renatu Behle ako starenku Buryjovku. Markantní boli aj obaja ďalší muži Mark Munkittrick (Stárek), Michael Ebbecke (Richtár) či Yoko Kakuta ako Jano.
Hodnotenie autora recenzie: 90%

Niccolò Jommelli:
Berenike, Königin von Armenien
(Vologeso)
Dirigent: Gabriele Ferro
Réžia a dramaturgie: Jossi Wieler, Sergio Morabito
Výprava: Anna Viebrock
Light design: Reinhard Traub
Staatsorchester Stuttgart
Premiéra 15. februára 2015 Staatstheater Stuttgart
(napísané z reprízy 19. 2. 2015)

Lucio Vero – Sebastian Kohlhepp
Vologeso – Sophie Marilley
Berenice – Ana Durlovski
Lucilla – Helene Schneiderman
Flavio – Catriona Smith
Aniceto – Igor Durlovski
Kaiserliche Diener – Thembinkosi Mgetyengana, Thomas Elwin
***

Leoš Janáček:
Jenufa
Hudobné naštudovanie, dirigent: Sylvain Cambreling
Réžia: Calixto Bieito
Scéna: Susanne Gschwender
Kostýmy: Ingo Krügler
Light design: Reinhard Traub
Zbormajster: Christoph Heil
Staatsopernchor a Staatsorchester Stuttgart
Obnovená premiéra 1. februára 2015 Staatstheater Stuttgart
(napísané z reprízy 20. 2. 2015)

Die alte Buryja – Renate Behle
Laca – Pavel Černoch
Steva Buryia – Gergely Németi
Die Küsterin Buryja – Angela Denoke
Jenufa – Rebecca von Lipinski
Der Alte – Mark Munkittrick
Der Richter – Michael Ebbecke
Seine Frau – Maria Theresa Ullrich
Die Tochter Karolka – Lauryna Bendziunaite
Die Schäferin – Karin Torbjörnsdóttir
Barena – Talia Or
Jano – Yuko Kakuta

www.oper-stuttgart.de

Foto A.T. Schaefer