Symfonicko-vokální cyklus Slovenské filharmonie

Symfonicko-vokálny cyklus Slovenskej filharmónie
S ruskou ponukou

Okrem programu, ktorý bol zostavený z diel ruských autorov, sa na jeho predvedení (14. a 15. 11. v bratislavskej Redute) podieľali okrem Slovenskej filharmónie traja ruskí (respektíve ukrajinský klavirista) umelci: petrohradský dirigent Daniel Raiskin, klavirista ukrajinsko-kanadského pôvodu Dmitri Levkovich  a basbarytonista rodom zo sibírskeho Novokuznecka, v súčasnosti sólista Opery Slovenského národného divadla Sergej Tolstov.V úvode koncertu, ktorý bol v cykle Symfonicko-vokálnych koncertov, zaznela známa Musorgského orchestrálna fantázia Noc na Lysej hore. Trinásťminútové dielo je mohutnou fantasmagorickou scénou, ktorá mnohými orchestrálnymi farbami pripomína vízie vínom opojeného skladateľa, známeho milovníka búrlivého života. V ireálnych vidinách, z tradície ľudového (pohanského) slávenia Svätojánskej noci na Lysej hore sa mu zjavoval v zvukovo exponovaných hudobných obrazoch sabat čarodejníc, v ktorom pohanský Čiernoboh slúžil „čiernu omšu“. Hudba, ktorá má inšpiráciu v Berliozovej Fantastickej symfónii, končí oslobodzujúcimi zvonmi vidieckeho kostola, rozháňajúceho zlé sily. Tým prináša úľavu z ťažkej, sýtej, zvukovo predimenzovanej hudby i poslucháčsku katarziu.

Daniel Raiskin, odchovanec petrohradskej hudobnej inteligencie, je dnes medzinárodne uznávaným dirigentom. Z bohatého umeleckého životopisu možno rovnako menovať aspoň viedenský Musikverein, Berlínsku filharmóniu, Concertgebouw v Amsterdame, Kolínsku i Mníchovskú filharmóniu, Mozarteum v Salzburgu, newyorské Lincolnovo centrum, Beethoven Orchester Bonn, Viedenských symfonikov, Petrohradskú filharmóniu, Holandskú filharmóniu, Izrael Sinfonietta a iné. Minulý rok dirigoval Slovenskú filharmóniu na koncerte, na ktorom nezabudnuteľne uviedol Čajkovského 5. symfóniu, 4. klavírny koncert Ludwiga van Beethovena a Šostakovičovu 10. symfóniu. Je to energický, zvukovo expresívny hudobník, ktorý ťaží z citovej vrúcnosti slovenského orchestra, majúceho vrcholy kvality jednak v sláčikovej kompaktnosti, v prieraznosti dychových drevených i plechových nástrojov a v súčasnosti i vo výbornej sekcii bicích – zvlášť v takých búrlivých scénach, aké vykreslil Musorgskij.Dmitri Levkovich  je kanadský klavirista a skladateľ, ktorý sa síce narodil na Ukrajine, ale jeho rodičia sa po niekoľkých emigráciach usadili v Toronte. Tu začal Dmitrij svoje hudobné vzdelanie i kariéru – najprv ako nadaný skladateľ, ktorý sa však ako 22-ročný vrátil ku klavírnej hre. V nej následnej získal veľa laureátskych diplomov – a dnes je vyhľadávaným klavírnym sólistom, ktorý strieda európske koncertné sály s čínskymi, americkými i ruskými (v závere roka ho čaká dvojnásobné hosťovanie v Číne, následne Mníchov, Bonn). Navonok étericky jemný a chlapčensky vyzerajúci štyridsiatnik dokáže – vďaka vynikajúcej klavírnej technike bezproblémovo zvládať virtuozitu trilkov, behov, akordov, arpeggií, dynamických valér, najmä však fortissim, rovnajúcich sa zvuku orchestra. A to nie vďaka prstovej atletike, ale z mohutnej koncentrácie sily, vyvierajúcej z ramien, pritom bez vonkajších afektov dvíhania rúk či grimás, aké niekedy predvádzajú quasi virtuózi. Rachmaninovov Koncert pre klavír a orchester č. 4 g mol op. 40 má zvukovo – dynamické požiadavky na sólistu „požehnane“! Najmä 1. a 3. časť (obe Allegro vivace) sú napísané v mohutnom a akordicky údernom štýle, ktorý má v sebe nepokoj človeka na pokraji duševnej tragédie. Jedine v 2. časti – snivom Largu – spomína Rachmaninov nostalgicky na vzdialenú ruskú zem, na jej šíravy a nekonečne pokojné lesy. Rovnocenné postavenie orchestra a klavíra v tomto kráľovsky náročnom koncerte nadväzuje vonkajším formovým štýlom na jeho predchádzajúce diela, ktoré však boli viac poznačené romantickým pátosom. Tento opus má v sebe oveľa viac tragických tónov, ktoré pred poslucháčom odokrývajú duševnú rozpoltenosť a nekonečnú túžbu umelca po stratenej vlasti.V liste z tých čias Rachmaninov píše: „Jediné, čo v tejto krajine nie je (rozumej USA – poznámka autora) je pokoj. Ináč, aj v Európe ho už ťažko získať. Alebo si ho neviem vytvoriť, alebo nemôže byť nikde. Takže sa neustále ponáhľam, s ustavičným vedomím, že to nestihnem!“ (Aké dôverne známe i nám!)

Sergej Rachmaninov odišiel z Ruska do cudziny roku 1917 – aby sa stal doživotne „cestujúcim“ klaviristom a príležitostne skladateľom. Predovšetkým si však tvrdo zarábal na emigrantský chlieb hraním (zomrel 1943 v Beverly Hils).

Tretím závažný dielom koncertu bola Suita na básne Michelangela Buonarrotiho pre bas a orchester op. 145a od Dmitrija Šostakoviča. Ako prezradil dirigent počas záverečnej besedy s poslucháčmi (čo je nová tradícia Slovenskej filharmónie), Šostakovič napísal toto dielo v rokoch 1974 – 1975, v čase najtvrdšieho Brežnevovho útlaku v Sovietskom zväze. V tom čase po rokoch prenasledovania a po udelení Nobelovej ceny vypovedali z vlasti spisovateľa Alexandra Solženicina, na protest voči tomuto bezprecedentnému činu emigroval jedinečný ruský violončelista Mstislav Rostropovič a jeho manželka – legendárna sólistka Veľkého divadla Galina Vishnevskaya. Stupňovali sa represie voči akémukoľvek slobodnému mysleniu v umení a živote sovietskych občanov – hoci bolo dávno po páde Stalinovho kultu (aj po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy!). Šostakovič, ktorý celoživotne trpel vnútorným chvením z diktatúry, z démonov komunizmu a dobre poznal silu ždanovovskej kritiky, ktorá ho raz zdvihla a vzápätí pošliapala, napísal Suitu na Michelangela najprv ako dielo pre klavír a bas – až potom dielo zinštrumentoval. Zašifrovanými odkazmi (v 11–ich básňach Suity) boli veľké témy jeho života: Pravda (pieseň s rovnakým názvom), Láska (piesne Ráno, Láska, Rozlúčka), Sloboda a Rozlúčka s vlasťou (piesne Hnev, Dante, Vyhnancovi), Tvorba (piesne Tvorba, Noc), Smrť (rovnomenná pieseň) a napokon Nesmrteľnosť (záverečná pieseň s tým istým názvom). Podkladom k tomuto hudobnému odkazu svetu boli verše geniálneho talianskeho maliara, sochára a básnika, Michelangela Buonarrotiho, ktorý istý čas tvoril vo Florencii – podobne ako Dante. Tohto renesančného velikána – tak, ako veľkých ruských umelcov – vypovedali z rodnej Florencie do vyhnanstva. Zo životných tém Šostakovičov, rozdelených do tematických celkov (piesne v blokoch: 1-3-3-2-1-1), vystaval skladateľ suitu, ktorá sa stala odkazom národu a nádejou, že Smrťou nekončí biedny ľudský život. Ten pokračuje Nesmrteľnosťou duše. Na strane človeka vždy stojí Pravda, Láska, Sloboda a Tvorba.

Hudba, ktorá dokresľuje sólistický part, je v každej piesní jedinečne hudobne sformovaná odkazmi a podtónmi pôvodne talianskeho textu (v bulletine prebásneného do slovenčiny Viliamom Turčánym a nedávno zomretým Gustávom Hupkom, do češtiny poetom Janom Vladislavom). Šostakovič použil v Suite ruský preklad Michelangelových básní. Autenticky ich tlmočil spevom basbarytonista Sergej Tolstov v spolupráci so Slovenskou filharmóniou. Ako povedal Tolstov po koncerte, dielo študoval od marca po november. Je totiž mimoriadne náročné po stránke vokálno-intonačnej i výrazovej. Navyše mal pred sebou aj obraz interpretácie basistov, ktorí už v Slovenskej filharmónii pred ním toto dielo spievali: Jevgenija Nesterenka, Sergeja Kopčáka i Petra Mikuláša. Každý svojím štýlom sformoval vzorové podanie tohto cyklu, ktorý podčiarkuje raz brisknosť inštrumentácie, sarkazmus sekcie bicích, zahusťujúci sa orchestrálny prúd (pieseň Hnev), inokedy textové i hudobné rozhorčenie nad ľudským plemenom, ktoré nedocenilo veľkosť Danteho – pričom zvony v závere piesne vyzdvihujú nadpozemskosť básnického génia renesancie… V piesni Vyhnancovi zas graduje hudba výraz v obsahu, kde básnik slova i hudby siahajú k prameňom hnevu nad nevďačnosťou „vlasti, ktorá si sama chystá putá – najslávnostnejším dáva vždy najväčší trest“. Pátos slov napokon končí v rezignácii a beznádeji. Ostrosť, útočnosť bicích, v ktorých sa ozývajú náznaky biča, sprevádzajú pieseň Tvorba („Sám veľkým kladivom stvárňujem skaly, formujem ľudí do živej podoby, pre božiu slávu, čo život ozdobí, nech moje dielo Stvoriteľa oslávi“). Záver však končí v pokore: „…sme z Božej dielne služobníci Tvoji, pokora sa v čistej duši zaskveje“. V piesni Noc sa basbarytonista popasoval s tenorovou výškou – zaspieval ju falzetom, pričom jeho sólo sprevádzali jemné sláčiky. Tajomné zvuky violončiel a fagotov boli tónom Smrti („K čomu je večné svetlo, Kriste Pane, keď krutá smrť nás zrazu šľahne ako bič…“). Tragický tón básne a hlasu orchestra i sólistu končí v pianissime. Pieseň Nesmrteľnosť začína fragmentom ľudovej melódie vo figuráciach flauty, ktorá nadľahčuje vážnosť záverečnej piesne, pátosom končiacej celý cyklus („Mrtev však nejsem, jen jsem změnil dům...“).

Sergej Tolstov svojím hlasovým prejavom dotvoril každú pieseň vnútorným prežitím, vokálne bezchybne zvládnutým prejavom, ale i pokorou, s ktorou pristúpil k celému geniálnemu dielu. Preukázal množstvo nálad, významových odtieňov, ktoré orchester farbami a premyslenou formovou výstavbou každého celku akoby uzatvoril – pravda, s očakávaním ďalšieho priebehu. Šostakovičova inštrumentácia zapadla do vokálneho hlasu ako rám do obrazu. Po koncerte sólista poznamenal, že nemožno hľadať iné obsahové stvárnenie Suity v jeho podaní oproti iným spevákom, iba prehlbovať skladateľov hudobný odkaz a neustále zdokonaľovať dynamicko-významové odtiene partitúry tak, aby sólista i orchester postupne dochádzali k autorovej „nesmrteľnosti“.

Sergej Tolstov, ktorý má v Slovenskom národnom divadle za sebou veľké basbarytónové role (aktuálne spieva Verdiho Macbetha, v Rigolettovi nedávno naštudoval Monteroneho, vo Freiburgu nedávno úspešne premiéroval Tomského v Pikovej dáme, ktorého v tejto sezóne zopakuje aj v novej inscenácii Opery Slovenského národného divadla), je výborným koncertným sólistom, ktorého kvality by sa mali viac využívať v koncertnej prevádzke Slovenskej filharmónie.

Orchester Slovenskej filharmónie pod vedením Daniela Raiskina (ktorý z Bratislavy odlietal do Sao Paula) predviedol v Šostakovičovi výkon plný zaangažovanosti a súhry – nielen v rámci inštrumentálneho ensemblu, ale aj voči spevákovi, ktorý tak mohol citlivo spoluznieť s početným orchestrom.

Symfonicko-vokálny cyklus
Ruská hudba III
Dirigent: Daniel Raiskin
Dmitri Levkovich (klavír)
Sergej Tolstov (basbarytón)
Slovenská filharmónia
14. a 15. 11. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z 15. 11. 2013) 

program:
Modest Petrovič Musorgskij: Noc na Lysej hore
Sergej Rachmaninov: Koncert pre klavír a orchester č. 4 g mol op. 40
Dmitrij Šostakovič: Suita na básne Michelangela Buonarrotiho pre bas a orchester op. 145a
 
www.filharmonia.sk

 Foto Valéria Zacharová, archiv