Tenorový lev z Metropolitní opery: Giovanni Martinelli

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
Filozof Zenón z Kitia vyriekol slová, ktoré povestná stredomorská fantázia premenila na aforizmus: „Abbiamo due orecchie e una sola lingua, allo scopo di ascoltare di più e parlare di meno.“ Veď preto máme dve uši a jediný jazyk, aby sme viac počúvali a menej hovorili. Pre hudobníka to platí dvojnásobne. Dnes vás pozývam vypočuť si hlas Taliana, ktorého Američania prezývali „The Lion of the Met“, ale v La Scale kvôli žabomyším vojnám zákulisných hráčov pre neho nebolo miesto. Syn stolára sa na prahu dospelosti živil ako klarinetista v mestskej kapele. Neskôr sa stal obeťou rodiaceho sa operného biznisu a prišiel o hlas. Prvá pomoc v podobe expresného trojmesačného školenia mu prinášala ovocie po celý život. Talian naturalizovaný v Amerike zdedil (popri Giglim) kreslo kráľa tenorov po legendárnom Carusovi, ku ktorému ho viazala úcta i sympatie. Tenore lirico spinto s pokorným, takmer filozofickým prístupom k životu a tvorbe, „muž s duchom slobodných umení“ Giovanni Martinelli.
Giovanni Martinelli boll stálicou Metropolitnej opery až do roku 1945 (zdroj greatsingersofthepast.wordpress.com)

Grandi Tenori
Tenorový lev z Metropolitnej opery. Giovanni Martinelli

Výchova v kruhu, grécky έγκύκλιος παιδεία (enkyklios paideia) – týmto zvláštnym termínom nazývali starí Gréci a na nich nadväzujúci stredovekí učenci to, čo naša postmoderná spoločnosť pozná pod pojmom všeobecné vzdelanie. Antický úsudok sa však od našich častokrát plochých predstáv značne líšil. Výchova v kruhu odkazuje na ideu o cyklickom plynutí času rozšírenú v starých civilizáciách – čas je ako kruh, je ako rotujúci vesmír, ktorý sa nikdy nezastaví. Aj hudba vzniká a rozvíja sa v čase. Na čaro jedinečného okamihu nás upozorňuje hromový hlas Hérakleita, samotárskeho filozofa z Efezu, podľa ktorého všetko plynie, τα πάντα ρει (ta panta rhei). Nič sa neopakuje, nič nie je nikdy rovnaké. Vysoké C zo znova a znova reprodukovanej nahrávky je technicky identické, ale naša myseľ ho vždy vníma inak. Sme v inom rozpoložení, v rôznej nálade – skrátka, nikdy nie sme naladení na rovnakej vlne. Veru tak – dnes budeme plávať na búrlivých vlnách! Čaká na nás tenor, ktorý sa narodil na súmraku devätnásteho storočia a jeho umenie (vedľa nezdravo mýtizovaných postáv Carusa a Pavarottiho) stigmatizovalo vokálnu kultúru dvadsiateho storočia s ideovými presahmi až na samý prah milénia oveľa viac, než si myslíme.

Pri filozofii však na chvíľu zostaneme. Ako by sme mohli zabudnúť na základ európskeho edukačného systému – teóriu o siedmych slobodných umeniach (latinsky septem artes liberales)! Stredoveký človek rozčleňoval všeobecné poznanie v duchu grécko-rímskej antickej syntézy na trivium (vedy spojené so správnym používaním jazyka – gramatika, rétorika a dialektika čiže umenie logickej argumentácie) a quadrivium (matematické vedy – aritmetika, geometria, astronómia a hudba pestovaná v podobe filozoficko-teologickej špekulácie o číslach a planétach, ktoré svojimi tónmi napĺňajú Univerzum). Naši predchodcovia za hrubými a vlhkými múrmi kláštorov a v šere maliarskych dielní (v Taliansku sa im hovorilo bottega) vytvárali maľované alegórie slobodných umení čiže vied, ktoré oslobodzujú dušu slobodného človeka. Umelci ich stelesňovali v podobe elegantných, no prísnych ženských postáv usporiadaných v kruhu s atribútmi svojho poznania. Opäť kruh – symbol večnosti, slnka, jednoty – a pre niekoho aj symbol vinylov či CD. Jednu z takýchto alegórií slobodných umení vytvoril v sedemnástom storočí pre noblesnú rodinu Rospigliosi florentský maliar, skutočný majster v zobrazovaní vznešených a dynamických ženských tvárí akoby z iného sveta – muž menom Giovanni Martinelli (1600 – 1659). Je vám toto meno povedomé? Zájdite si do bývalého kartuziánskeho kláštora v quartiere Galluzzo vo Florencii a nájdete tam Martinelliho fresky z roku 1638. Áno, Giovanni Martinelli bol ranobarokový maliar, dokonca veľmi dobrý maliar, veď dve autorove diela, sakrálny olej na plátne z roku 1645 s názvom Ecce homo – Hľa, človek – a veľkorozmernú Baltazárovu hostinu (Convito di Baldassarre) z toho istého roku môžeme obdivovať vo svetoznámej florentskej galérii Uffizi. História má neuveriteľný zmysel pre humor. O viac než dve storočia po tom, čo zbožný „il piccolo maestro“ florentského Seicenta naposledy odložil štetec a odovzdal dušu Bohu, prišiel na svet vitálny a energický chlapec s rovnakým menom a s umeleckým údelom vo vrecku. 22. októbra 1885, len dva dni pred premiérou Straussovej klasickej operety Cigánsky barón, sa narodil budúci tenorový barón Metropolitnej opery Giovanni Martinelli. A aby týchto takmer matematických kongruencií nebolo málo, pripomeňme si, že meno Giovanni Martinelli nosí súčasný katolícky biskup Líbye narodený v roku 1942. Viac mien, viac osudov, viac Božích povolaní, jedno poslanie – zapísať sa do dejín.

V najlepších rokoch (foto archív autorky)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na