Tenorový lev z Metropolitní opery: Giovanni Martinelli

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Impresário Giulio Gatti-Cassaza, ktorý mal pod palcom newyorskú Zlatú podkovu v Lincolnovom centre, v roku 1913 zlákal Martinelliho do svojho amerického hniezda. Gatti-Cassazza angažoval tenora do predstavenia Pucciniho Bohémy, kde mal stvárniť básnika Rudolfa, milenca krehkej Mimì v podaní sopranistky Lucrezie Bori. Metropolitná opera sa po dobu niekoľkých desaťročí stala Martinelliho umeleckým domovom (v americkom opernom svätostánku spieval nepretržite až do roku 1945). V New Yorku si získal srdce obecenstva i kritiky, ktorá ho čoskoro začala porovnávať s Enricom Carusom. Z nevinnej komparácie sa žiaľ stalo klišé, ktoré si osvojili tiež médiá bez ašpirácie na piedestál serióznej hudobnej publicistiky.

Antagonistické tendencie, ktoré stavali Carusa a Martinelliho do opozície, sú teda dielom tlače (lepšie povedané, bulváru). Vieme, že umelé vytváranie opozitných tandemov sa v dejinách opernej interpretácie vyskytuje periodicky (stačí si spomenúť na tragikomické mediálne súperenie medzi „tigricou“ Callas a „holúbätkom“ Tebaldi). Nič nové pod slnkom, nihil novi sub sole, píše sa v latinskej Vulgate. Výroba kontrastných dvojíc je v konečnom dôsledku iba opačnou stranou mince dobre fungujúceho marketingu hudobných párov snov. Ako to teda bolo naozaj? Faktom zostáva, že Enrico Caruso prechovával voči Martinellimu prirodzený odstup daný pozíciami „kráľa“ a „korunného princa“ (túto prezývku vymyslel Martinellimu sám Caruso). Neapolský supertenor bol však voči pretendentovi tenorového trónu z Montagnany schopný aj veľmi priateľských gest. Daroval Martinellimu kostým Cania z Komediantov a kládol mu na srdce, aby ho neznesvätil nosením mimo divadla.

Kostým Cania z Leoncavallových Komediantov dostal do daru od veľkého Carusa (zdroj operarex.com)

Obdiv Giovanniho Martinelliho voči Carusovej osobe dosahoval rozmery idolatrie. V amerických hudobných kuloároch sa v tejto súvislosti traduje zaujímavá anekdota. Istá dáma oslovila vtedy už 84-ročného Martinelliho na akejsi recepcii s provokatívnou otázkou: „Povedze nám pravdu, pán Martinelli! Ten Caruso istotne nebol taký dobrý, ako o ňom tvrdila tlač (hľa, typická americká predstava o všemohúcnosti mienkotvorných médií), však je to tak?“ Martinelli vzkypel hnevom (červeň v tvári by mu mohol závidieť aj staroveký boh ohňa Héfaistos). „Madam, postavte Gigliho, Lauri-Volpiho a mňa do jedného radu, spravte z nás jedného tenora, ale verte mi, nikto z nás nie je hodný bozkávať špičky Carusových topánok.“

Giovanni Martinelli stvárnil na doskách Metropolitnej opery úlohy, ktoré sa nepodarí spievať každému (najmä ak hovoríme o tenoroch narodených v tieni južanských pínií). V marci 1916 Martinelli spieval v tragickej indickej „selanke“ Lea Delibesa Lakmé, o dva roky neskôr (28. decembra 1918) prešiel skúškou ohňom v americkom uvedení Weberovho Oberona v anglickom preklade pod taktovkou rakúsko-amerického dirigenta obzvlášť schopného vo wagnerovských partoch, Artura Bodanzkého.

Giovanni Martinelli v opere Lakmé (foto archív autorky)

Ten istý génius taktovky stál za dirigentským pultom aj v roku 1920, kedy sa v Amerike po prvý raz uvádzal Čajkovského Onegin v talianskom znení s trojicou popredných sólistov: Giovanni Martinelli – Giuseppe de Luca – Claudia Muzio. Tenor načrel aj do francúzskych repertoárových vôd. Jeho kreácia Éléazara v Halévyho Židovke sa v roku 1924 stala pamätnou (čo nie je maličkosť, ak prihliadneme na to, že na túto úlohu mal kedysi monopol Caruso). Z nemeckej opernej literatúry Giovanni Martinelli spieval – ako jeden z mála talianskych tenoristov – Wagnera (okrem Lohengrina si v roku 1939 „strihol“ Tristana po boku Kirsten Flagstad v produkcii Civic Opera House v Chicagu). Prirodzenou domácou pôdou tenora z Veneta bola verdiovsko-pucciniovská dvojkoľaj obohatená o výlety do ríše verizmu. Z Verdiho hudobnodramatického testamentu sa Martinelli vyhýbal postavám milovníkov. Vdýchol život Radamovi v Aide, Alvarovi v Sile osudu, Riccardovi v Maškarnom bále a Gabrielovi Adornovi v janovskej politickej dráme Simon Boccanegra, bol hlavným hrdinom vo Verdiho Donovi Carlovi a predovšetkým skvelým Otellom, v ktorom sa od roku 1936 delil o javisko s Jagom Lawrence Tibbetta a Desdemonou Elisabeth Rethberg. V úvode dnešného rozprávania som poznamenala, že Giovanni Martinelli ovplyvnil svet opernej interpretácie minulého storočia viac, než si myslíme. Kľúčom k rozriešeniu môjho myšlienkového rébusu je práve Otello. Martinelli bol v úlohe žiarlivého Maura dedičom Tamagnovej koncepcie (a tá je spojená sťaby pupočnou šnúrou so samým Verdim) a úlohu konzultoval s libretistom Arrigom Boitom.

Martinelli položil základy interpretačného štandardu Verdiho Otella v ére po Tamagnovi. Na obrázku zľava: dirigent a skladateľ Ettore Panizza, Lawrence Tibbet, Giovanni Martinelli, Maria Caniglia a superintendant Metropolitnej opery Edward Johnson (zdroj pinterest.com)

Tenor z Montagnany naturalizovaný v americkej „Metke“ preto dokázal vytvoriť interpretačný ideál Otella, bez ktorého by sa nikdy nezrodili prominentné kreácie Maria del Monaca či Plácida Dominga, ktoré sú (respektíve, mali by byť) vzorom pre inscenácie Otella dvadsiateho prvého storočia. Martinelli je svojím domovským právom v Met a netradične širokým repertoárovým záberom jedným z priamych Domingových predchodcov. S tenorovým toreadorom zo španielskeho Madridu má spoločný intímny zmysel pre drámu a temný hlasový timbre s kovovým leskom vo výškach.

Talianska kritika však svojho rodáka nešetrila a v medzivojnovej epoche vyčítala Martinellimu vokálnu manieru na americký spôsob (al gusto americano) – efektný tragizmus na úkor dikcie, úbytok vibrata v strednej polohe a nedostatok zmyslu pre mäkký belcantový štýl. Je pravdou, že Giovanni Martinelli nespieval „con voce limpida e squillante“ (už vieme, že v mladosti čelil vážnemu riziku straty hlasu a dôstojné vokálne školenie mu bolo dopriate „iba“ po dobu jedného trimestra). Patrí vlastne do škatuľky naturálnych zjavov. I napriek deficitu v rozvoji vokálnej ability však Martinelli výborne ovládal umenie legata a podobne ako jeho krajan Giacomo Lauri-Volpi si zachoval obdivuhodnú hlasovú sviežosť (vrátane najvyšších „poschodí“ tenorového registra) až do vysokého veku (poslednú nahrávku urobil v roku 1960 ako sedemdesiatpäťročný). O deväť rokov (2. februára 1969) sa v New Yorku rozlúčil so životom.

Jeseň života. Giovanni Martinelli v roku 1967 (foto archív autorky)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat