Tino Pattiera – Caruso z Dalmácie, který okouzlil i Prahu

Grandi Tenori
Caruso z Dalmácie, ktorý očaril Prahu. Tino Pattiera

Ragusa Vecchia. Ak si myslíte, že toto romantické mestečko s názvom evokujúcim metropolu Sicílie treba hľadať kdesi v Stredozemnom mori, mýlite sa. Pod týmto menom sa skrýva staré chorvátske sídlo Cavtat ležiace na pobreží Jadranu. Historické centrum blízkeho Dubrovníka poznačila grécko-ilýrsko-latinská stopa. Mesto Cavtat nieslo za gréckeho panstva pomenovanie Epidauros, Ilýri ho premenovali na Zaptal, no byzantský cisár Justinián ho počas gótskych vojen s dupotom koní dobyl pod východorímsku správu a mesto prekrstil na Epidaurum. Ako hovorievali Rimania – divide et impera! Mestečko, v ktorom sa snúbi škrekot čajok s verklíkmi pouličných muzikantov, v stredoveku podliehalo administrácii dalmatínskych Talianov, potomkov rímskych mešťanov z Republiky Dubrovník (Repubblica di Ragusa). O mocenskú kontrolu nad Jadranským morom sa však bili aj Benátky (Benátska republika anektovala dalmátske pobrežie v roku 1409), takže talianska populácia mala v tejto oblasti čosi ako obchodný monopol. Baštu Talianov v dnešnom Chorvátsku tvorili najmä mestá Zdar (taliansky Zara) a Split (v taliančine Spalato, kde si ešte v treťom storočí po Kristu rímsky cisár Dioklecián postavil rozsiahly palác zachovaný do dnešných dní). Počet talianskych obyvateľov Dalmácie a Černej Hory sa rapídne znížil po druhej svetovej vojne, kedy boli poslední pra-pravnuci dalmátskych Latinov vysídlení naspäť do Ríma. Pamiatkou na tento exodus je rímska štvrť Quartiere Giuliano-Dalmata a malý pamätník Talianom z Dalmácie situovaný pri Via Laurentina na južnom okraji Ríma.

Súčasný názov mesta Cavtat pochádza z latinského civitas vetus – staré mesto. Na začiatku promenády v historickom centre s úzkymi uličkami v štýle mediteránnej architektúry upúta návštevníka žltooranžová stavba rodinného hotela s italianizujúcim názvom Villa Pattiera. Veľkí dalmátski rodáci, medzi ktorými vynikajú mená básnika a prekladateľa Dinka Zlatarića, humanistu Rajmunda Kunića alebo maliara-eklektika Vlaha Bukovića, však s touto budovou s podmanivou, takmer renesančnou fasádou s útulnou terasou a bielymi balkónikmi nemajú nič spoločné. Hotel je rodným domom tenora Tina Pattieru, ktorý tu 27. júna 1890 otvoril oči, aby prvýkrát uzrel dalmatínske slnko.

Či je tenorovo priezvisko Pattiera šikovnou prešmyčkou talianskeho patria (vlasť), nevedno. Pravdou zostáva, že Tino Pattiera, potomok dávneho talianskeho rodu z kraja Konavle v južnej Dalmácii, si domovinu príliš neužil. Rád sa vracal do rodného domu, aby sa kochal pohľadom na blízky kostol svätého Mikuláša, jeho profesionálne kroky ho však zaviedli ďaleko od Jadranu do krajiny starovekých Germánov. V roku 1913 Pattiera začal študovať spev v Drážďanoch. Tu sa zoznámil s neskôr extrémne populárnym rakúskym tenorom Richardom Tauberom a sopranistkou Elisabeth Rethberg. Saská metropola na Labe bola zakrátko svedkom Pattierovho debutu v Čarovnej flaute. Písal sa rok 1915, rok veľkých premiér – v januári v Metropolitnej opere v New Yorku štartuje verista Umberto Giordano s drámou o alsaskej femme fatale v Paríži Madame Sans-Gêne (príbeh sa odohráva počas Veľkej francúzskej revolúcie). Za zmienku stojí fakt, že tenorovú úlohu Lefebvra stvárnila vtedajšia stálica Metky Giovanni Martinelli. Na druhom konci sveta v strednej Európe bodoval v roku 1915 Maďar Emmerich Kálmán, a to hneď s dvoma novinkami – vo februári sa v Budapešti po prvýkrát hrá Slečna Zsuzsi (ktorá v prepracovanej verzii a s novým názvom Miss Springtime v roku 1916 dobyje Ameriku) a v novembri premiérovo znie cisárskou Viedňou Čardášová princezná.

Operetná scéna bude pre Tina Pattieru popri opere druhým domovom, ale nepredbiehajme udalosti. Len pár mesiacov po prvom vystúpení na opernej scéne Tino zavesil kostým Mozartovho Tamina na klinec a začal sa orientovať na mladodramatické party v operách Giuseppe Verdiho. Bol najvyšší čas odhodiť masku lyrických milovníkov. Mladosť je strom, ktorý musí odkvitnúť, aby mohol zarodiť. Tenor vynikol ako hrdinský Manrico v Trubadúrovi, ktorý sa stal výkladnou skriňou jeho vokálno-hereckých schopností (hovorí sa, že Manrico nekladie na tenoristu z hľadiska operného herectva veľké nároky, no treba priznať, že táto rola v prvom dejstve potrebuje eleganciu, v druhom zdesenie, v treťom bojový zápal a v poslednom, štvrtom dejstve – vášeň spojenú s kapituláciou pred popravčou čatou grófa Lunu, a to je už celkom slušný diapazón výrazových prostriedkov). Tino Pattiera priniesol na nemecké javiská závan belcanta – žiaľ, na začiatku to bol iba závan namiesto hurikánu.

Verdi sa v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia v Nemecku netešil dobrej reputácii. Ostré pero kritikov a muzikológov na čele s Hansom von Bülowom glorifikovalo najmä dielo Richarda Wagnera. V prípade wagneriána Bülowa však môžeme hovoriť o obrátení Šavla na Pavla. Anekdota hovorí, že po preštudovaní partitúry Requiem a Aidy si bývalý tupiteľ apeninského romantizmu vstúpil do svedomia a kajúcne okresal križiacke brko v prospech Verdiho.

Tino Pattiera, taliansky tenor narodený v slnečnej Dalmácii, pomohol prinavrátiť Verdimu v germánskom prostredí stratený piedestál (svoje kvality potvrdil v inscenáciách Verdiho Dona Carla a Sily osudu). Na novej verdiovskej korune, ktorou kritika korunovala Pattierovu hlavu, však obrazne povedané chýbalo niekoľko diamantov. Chybičkou krásy bola skutočnosť, že Tino Pattiera svoje verdiovské kreácie na scéne (až na malé výnimky) naštudoval v nemčine, a nie v pôvodnom talianskom jazyku, čo zanechalo čiernu škvrnu na kvalite jeho frázovania a dikcie (čosi z talianskeho jasu v tenorovom hlase zmizlo do nenávratna).