Trumfy Mefistofela ve Státní opeře? Orchestr a sbor

Guidariniho Mefistofele v službách Boita

Faustovský príbeh, príbeh pokúšania človeka diablom, je multižánrovým umeleckým fenoménom s presahom do filozofie, teológie, psychológie a mnohých ďalších odborov. Bez nadsázky možno povedať – s presahom do človečenstva ako takého. Hoci najstaršie literárne zmienky s týmto námetom pochádzajú už z dôb pred naším letopočtom, väčšine z nás sa zrejme pri pojme Faust vybaví Goetheho celoživotné veľdielo. Nie je na tom nič zvláštne, veď Goethe sa stal inšpiráciou pre mnohých ďalších umelcov, či už na pôde literatúry, výtvarného umenia alebo hudby. V tieni najznámejšieho operného spracovania Fausta v rovnomennom titule Charlesa Gounoda zaostáva Busoniho Doktor Faust aj Mefistofele Arriga Boita– jediná dokončená opera umelca, známeho na opernom poli hlavne ako libretistu. Boito odvrhol Gounodov koncept prerozprávania len obsahu prvého dielu literárnej predlohy a siahol aj po druhom, menej známom diele. Samozrejme, zhudobniť kompletného Fausta by sa zrejme rovnalo vytvoreniu ďalšieho Ringu. Boito si preto z celého románu vybral len kľúčové momenty a postavy, čím ochudobnil dej o súvislý príbeh.

Napriek tomu, že pozornosť koncentruje na postavu pokušiteľa, nie pokúšaného, základný motív zostáva rovnaký ako u Gounoda. Mefistofele chce zúčtovať so svetom nevyliečiteľnej ľudskej bohorovnosti a ponúka Bohu stávku o dušu Fausta. Nie je to náhoda, že sa hrá práve o neho. Faust je doktor, učenec, vzdelaný muž a peklo túži po výnimočných osobnostiach. A Stvoriteľ stávku prijíma. Lebo ak dokáže, že to, čo je základom každého súcna, teda aj každého človeka, je duch, dokáže tým zároveň, že v každom jednotlivcovi zanechal kus svojej podstaty. A tým bude definitívne zodpovedaná otázka, či možno človeka považovať za obraz Boží. Novú podobu Mefistofela, ktorú Boitovmu titulu vtlačil tím režiséra Ivana Krejčího, možno od 22.januára zhliadnuť v pražskej Štátnej opere. Premiérový večer ukázal silnejšie aj slabšie stránky nového repertoárového titulu.

Kostra scény Milana Davida zostáva po celý čas rovnaká. Polkruhové ohraničenie dvoma kovovými platňami s čiernym závesom uprostred navodzuje dojem cirkusovej manéže. Vcelku príhodná podoba, pokiaľ Ivan Krejčí poňal Mefistofela nielen ako vyslanca pekla ale aj ako kabaretiéra, improvizátora  a vyznávača prchavého okamihu. Veď kde inde ako v cirkuse možno zažiť toľko momentov, oscilujúcich na pomedzí imaginácie a reality? Natíska sa tiež asociácia s Bulgakovovým faustovským príbehom. Keďže však vizuál v mnohom pripomína ostravskú Annu Bolenu, vytvorenú tým istým inscenačným tímom, nie som si celkom istá, či popisujem koncepciu režisérovu alebo vlastnú.Prológ veľa príležitostí na režijné kreácie neposkytuje už z podstaty libreta a nutnej prítomnosti veľkého zboru na javisku. Trochu sa vymyká pochopeniu správanie cherubínov, ktorí po Mefistofelovi hádžu niečo, čo z diaľky pripomína zhúžvaný biely papier. Že to má byť dážď ruží, je zrejmé až počas Epilógu, kedy sa scéna opakuje. Tento raz je už ale vo vzťahu k aktuálne spievanému libretu kontext jasný.

Začiatok prvého dejstva chce byť hýriacou veľkonočnou estrádou. Prečo nie? Ale po oslíkovi s Jozefom a Máriou, ukrižovanom Kristovi a pár ďalších postavičkách nápady dochádzajú a hmýrenie rozjareného zástupu sa zredukuje na prostoduché poskakovanie niekoľkých čertíkov. Premena scény: projekcia astrologických, možno kabalistických a ďalších vymyslených znakov nenechá diváka na pochybách, že sa ocitol vo Faustovej študovni. Z tajomného mnícha sa vykľuje šarmantný  diabol, ktorý učenca ešte predtým, než vôbec prejaví záujem o služby pekla, „omladí“ strhnutím nevkusnej šedej brady a parochne. Možno promoakcia firmy Satan a spol.?Že je eskamotérovi Mefistofelovi kupliarstvo vlastné, osvedčuje hneď pri osnovaní stretnutia Fausta s Margarétou. Bohatý catering, tanečnice v „nahých“ kostýmoch, sebaobetavé odvedenie pozornosti susedy Marty a flakón s uspávacím nápojom. Margarétina cesta do záhuby je neodvratná. Ostýchavé milostné prejavy stelesnenej nevinnosti v bielom strieda zážitok z pravého sabatu. Žiaľ, Valpurgina noc, ktorá poskytuje sto a jednu možností na zobrazenie bezuzdnej bujarosti bosoráckych orgií, bola režijne najslabším miestom večera. Akési prehliadkové mólo uprostred scény, na ňom v popredí Mefisto, za ním v zákryte nevýrazne postávajúci Faust, po bokoch zbor. Balón ako symbol zemegule poznáme v tomto titule už 25 rokov. Z pekelného tanca, ktorý sa má rozpútať na úlomkoch osudného glóbu, sa stáva ohlušujúce dupanie masy zboru. Blocksberg aj Štátna opera sa otriasa v základoch.

Margaréta prežíva svoju poslednú noc v márnici, obklopená vozíkmi s mŕtvolkami novorodencov a pocit viny sa snaží zmyť šúrovaním dlážky.Keď spasená umiera, nakladá Mefisto kolabujúceho Fausta na jediný prázdny vozík a fujazdí s ním do antického Grécka. Ako „odškodné“ za nepríjemný zážitok dostáva náš hrdina šampanské, bohato prestretý stôl a najkrajšiu ženu sveta, Trójsku Helenu, v luxusnej darčekovej škatuli. (Zrejme sa netreba zamýšľať nad tým, prečo sa rovnakého prepychu ako Diovej dcére dostalo aj obyčajnej smrteľníčke Panthalis.). Keď sa po dospievaní svojho duetu obe dámy musia cúvajúc vrátiť späť do škatúľ, po čertoch dobre padnú navigujúci čerti. Zvyšok štvrtého dejstva je v podstate už len kostýmovanou koncertnou verziou.

Pokiaľ až doteraz divák čakal na nejaký zlom či zvrat v deji, nedočká sa ho ani v samotnom Epilógu. Vyčkávanie Mefistofela v  kútiku javiska na prenesenie osudného „Arrestati, sei bello!“ pôsobí dojmom rozpačitej bezradnosti, podobne ako réžia celého večera. Pretlmočenie posolstva, o čo sa tu vlastne hrá, inscenácia nepodala. Obávam sa, že pre diváka, ktorý ide na tento titul prvýkrát a nemá práve dvakrát prelúskaného Goetheho,  nemusí byť ľahké pochopiť význam diela.Kostýmy Marty Roszkopfovej zapadajú (s výnimkou náznaku antikizácie šiat Heleny a Panthalis) do súčasnosti a postavy bližšie necharakterizujú.  Externe spolupracujúci balet sa predviedol v niekoľkých scénach, ktorých choreografia (Igor Vejsada) mala jediný spoločný menovateľ: bezradnosť. Pridanie tanečných čísel aj tam, kde to nie je priamo predpísané (balet v 4.dejstve), tak urobilo inscenácii len medvediu službu.

O čo menej výpovedná bola scénická podoba, o to viac príbehu sa odohrávalo v orchestrálnej jame. Boitov rodák, Marco Guidarini, odkryl obrovský dramatický potenciál partitúry v plnej kráse a z grand-opéry urobil naozaj veľkú operu. Pod jeho taktovkou hudba „dopovedala“ dej a emócie aj na miestach, kde je libreto menej naratívne. Bol to nádherný výkon s presne nadávkovanou zmesou anjelských aj diabolských pasáží, detailne citlivo odlíšených vo farbe aj objeme tónu.Speváckym výkonom číslo jedna boli bez diskusie zbory (zbor Štátnej opery a chlapčenský zbor Pueri guadentes). Výborne obstáli v rytmicky náročných pasážach, počas celého večera vydržali s vysokým nasadením odspievať rozsahom veľmi náročné výstupy, a gradácia tak klasickej Valpurginej noci ako aj Prológu bola strhujúca.

Pre Štefana Kocána bol štvrtkový večer debutom v role. Nasadenie svetovo renomovaného basistu bolo zrejme hlavným lákadlom, pokiaľ šlo o sólové party. Ako sám povedal, na postavu Mefistofela  sa veľmi tešil a zodpovedne sa na ňu pripravoval. Napriek tomu sa v prvej časti večera vyskytlo zopár miest, ktoré navodzovali otázky, či sa v role cíti úplne komfortne. Nevyužil ani dve koruny v „Son lo spirito“, na ktorých sa speváci spravidla predvedú v „plnej paráde“. Postupom večera sa ale výkon stával konsolidovaným a preukázal jednoznačné kvality Kocánovho hlasu, predovšetkým excelentné hĺbky, s krásnym kovovým leskom, sýtosťou a vyrovnanosťou tónu. Komplexne dokonalý vnem z jeho vystúpenia kazil určitý deficit v hereckej podmanivosti, ktorý ale skôr pripisujem vágnej réžii. Kto vlastne je tento Mefistofele a o čo usiluje, nebolo jasné.S rovnakým problémom výrazovej presvedčivosti, azda ešte vypuklejšie, sa potýkal aj Daniel Magdal vo roli Fausta. Predovšetkým chýbala jasná diferenciácia vo vystupovaní Fausta-starca a Fausta-mladíka. Pokiaľ ide o vokálny prejav, výkon v epilógu dal tušiť veľkosť hlasu, chýba mu už ale trochu farba aj lesk.Christina Vasileva sa v Prahe objavila len nedávno, po asi trojročnej absencii. Hlas medzitým evidentne nabral na dramatickosti a objeme, čo jej umožnilo bez problémov sa presadiť v druhom dejstve. Vo väzenskej scéne ale vsadila v zásade na jedinú kartu, a tou bol nadmieru expresívny a ostrý tón. Margaréta je emotívne najdiferencovanejšia postava a v treťom dejstve na relatívne malom priestore môže predviesť celú škálu výrazov. Rôzne vystupňovaný prejav blúznenia, možno aj šialenstva nad stratou dieťaťa a matky, moment psychického uvoľnenia a sen o oslobodenej duši, strach z pekla, snaha o spasenie…to všetko chce aj primerane oddiferencovaný výraz. V podaní Christiny Vasilevy ale väčšina týchto emočných kontrastov splynula do podoby akejsi Tosky v momente najväčšej psychickej erupcie.Pôvodnú požiadavku Boita na obsadenie Margaréty aj Eleny(Heleny) jedným sopránom riešia inscenátori podľa vlastného uváženia. V pražskom Mefistofelovi dualitu ženského princípu predstavujú dve rôzne speváčky. Eva Urbanová v troch výstupoch podala tri rôzne podoby Heleny a bol to predovšetkým výjav vidiny zničenej Tróje  „Notte cupa, truce…“, v ktorom dosiahla hlbokú dramatickú presvedčivosť. Akoby v ňom  zúročila dlhoročné skúsenosti z Libušinho Proroctva…Jane Sýkorovej dobre sadla rola koketnej susedky Marty, podobne ako úzkoprsý vedátor Wagner Martinovi Šrejmovi. Do postavy Panthalis by sa ale na zvýrazneniu kontrastu s vokálnou linkou Eleny hodil sýtejší a hlbší hlas, než predviedla Sylva Čmugrová. Inscenovania Mefistofela nie je jednoduché. Premiérový Mefistofele, zahajujúci navyše aktuálny ročník bienále Opera 2015, prijalo obecenstvo v zásade kladne. To, čo uvedenie tohto titulu na pôde Štátnej opery legitimizuje, je predovšetkým Guidariniho hudobné naštudovanie a výkon zborov. A to zase nie je až tak málo.

Hodnotenie autorky recenzie: 70%

Festival Opera 2015
Arrigo Boito:
Mefistofele
Dirigent: Marco Guidarini (alt. Richard Hein)
Režie: Ivan Krejčí
Scéna: Milan David
Kostýmy: Marta Roszkopfová
Světelný design: Daniel Tesař
Sbormistr: Martin Buchta, Adolf Melichar
Sbormistryně sboru Pueri gaudentes: Zdena Součková
Pohybová spolupráce: Igor Vejsada
Dramaturgie: Jitka Slavíková
Orchestr Státní opery
Sbor Státní opery
Chlapecký sbor Pueri gaudentes
Premiéra 22. ledna 2015 Státní opera Praha

Mefistofeles – Štefan Kocán (alt. Peter Mikuláš / Jiří Sulženko)
Faust – Daniel Magdal (alt. Raúl Gabriel Iriarte)
Marguerite – Christina Vasileva (alt. Alžběta Poláčková)
Marta – Jana Sýkorová (alt. Yvona Škvárová)
Helena – Eva Urbanová (alt. Jitka Svobodová)
Nereo / Wagner – Martin Šrejma (alt. Josef Moravec)
Pantalis – Sylva Čmugrová

www.narodni-divadlo.cz

Foto Hana Smejkalová