Učitel a žák. Tenorové legendy Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli

  1. 1
  2. 2
  3. 3
„Moje telo patrí Španielsku, moje srdce Rímu a moja duša patrí Bohu.“ S týmito slovami, ktoré má vytesané na náhrobku ako epitaf, sa v roku 1979 rozlúčil so životom jeden z najväčších tenorových fenoménov 20. storočia, majster belcantovej a veristickej frázy, ktorý sám seba definoval ako tenore lirico ma teatrale – lyrický, no predovšetkým divadelný tenor. Áno, bol človekom divadla. Nie teatrálnym v zmysle artificiálneho pátosu či prázdneho, priam floskulového afektu. Bol to výsostne scénický, kovovo ušľachtilý a technicky famózny zjav, brilantný štylista, ktorý vtlačil nezmazateľnú pečať umeniu svojho nasledovníka Franca Corelliho. Stelesnenie drámy v ľudskom hlase, Giacomo Lauri-Volpi.
Giacomo Lauri-Volpi (vpravo) dáva lekciu spevu Francovi Corellimu (foto archív autorky)

Grandi Tenori
Učiteľ a žiak. Tenorové legendy Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli

Príbeh tenora, ktorý kraľoval na operných scénach takmer štyridsať rokov, sa začal písať 11. decembra 1892 v legendami opradenej kolíske rímskej civilizácie v Latiu. Budúci lyrický velikán prišiel na svet v mestečku Lanuvio neďaleko Ríma. Pochádzal z chudobných pomerov a štúdium práva mu malo zabezpečiť vytúžený chlieb. Chlapec s diamantovým hlasom, ktorý v jedenástich rokoch osirel, chytil šťastie za pačesy a zapísal sa na Akadémiu svätej Cecílie v Ríme. Krásu vokálneho umenia mu odhaľovali tí istí majstri, ktorí vychovali Beniamina Gigliho (viac o ňom nájdete v minulom diele seriálu tu) – Antonio Cotogni a Enrico Rosati. Giacomo bol ambiciózny a talentovaný mladý muž, no formovaný klasickou kultúrou. Nenechal sa zlákať sladkým spevom Sirén a vidinou rýchlej slávy. Po prvej svetovej vojne, počas ktorej si obliekal uniformu kapitána, úspešne dokončil štúdiá práva. V roku 1918 však mladého tenora s právnickým diplomom v ruke hlboko zasiahla smrť hviezdneho profesora Cotogniho, ktorý mu popri odovzdávaní hudobných vedomostí nevedomky nahrádzal otca. Osud svetovej superhviezdy bol však predurčený i Giacomovi Volpimu, hoci si po smrti svojho barytónového Orfea nedokázal nájsť cestu k žiadnemu inému pedagógovi. Nemyslel na nič iné, iba na divadlo a predspievanie. Zaujímavosťou je, že priezvisko Lauri si umelec pridal k rodnému menu Volpi preto, aby sa odlíšil od tenorového konkurenta Guida Volpiho. Guido sa v roku 1919 úspešne vrátil na operné javiská po nútenom odchode zo scény spôsobenom vojnovými udalosťami v divácky vďačnej úlohe Cavaradossiho v Pucciniho Tosce. Nuž, konkurencia nikdy nespí. À propos, poznáte tenora menom Giacomo Rubini? Ak nie, nerobte si starosti. Pod týmto pseudonymom sa skrýva debutujúci Giacomo Lauri-Volpi, ktorý sa v septembri 1919 s ohromujúcim úspechom objavil v Belliniho Puritánoch a vo Verdiho Rigolettovi vo Viterbe (nie je vylúčené, že pseudonym Rubini mal odkazovať na Giacomovho slávneho predchodcu, kráľa belcanta Giovanniho Battistu Rubiniho).

Štyri mesiace po viterbskom debute nasledovalo pamätné vystúpenie na doskách Teatro Costanzi v Ríme, kde si náš tenor obliekol kostým rytiera des Grieux v Massenetovej Manon. Ocitol sa na scéne s takými osobnosťami, akými boli benátska sopranistka Rosina Storchio a ušľachtilý bas Ezio Pinza. Za zmienku stojí, že rímsky debut tenorista absolvoval už so staronovým menom Giacomo Lauri-Volpi (úpravu priezviska mu úrady oficiálne schválili, takže nejde o pseudonym, ale o legitímnu úradnú modifikáciu vlastného mena). S novým menom sa začína nový život a Giacomovo víťazné ťaženie po talianskych javiskách. V roku 1922 ho v úlohe zvodného mantovského Vojvodu víta La Scala, o rok nato už stojí na doskách newyorskej Metropolitan – opäť v Rigolettovi, kde mu v titulnej úlohe kontruje americký barytónový miláčik Giuseppe De Luca (mimochodom, tiež odchovanec Antonia Cotogniho). Lauri-Volpi si zobral k srdcu radu Pietra Mascagniho a odvážne vstúpil do mladodramatických vôd. Exceloval najmä ako Manrico v Trubadúrovi. Úloha nešťastného Manrica sa stala jeho referenčnou kreáciou, preto nás neprekvapí, že v roku 1959 sa Giacomo Lauri-Volpi rozlúčil s operným javiskom práve ako Verdiho trubadúr s legendárnou strettou na perách.

Osudy Giacoma Lauri-Volpiho sú nerozlučne späté s mestom Burjassot v španielskej Valencii. Presťahoval sa sem už v roku 1963, hlboko sklamaný politickou a spoločenskou situáciou v Taliansku. Burjassot však nie je žiadne bezvýznamné mestečko, kde líšky dávajú dobrú noc. Naopak, je to hrdé mesto so vzácnymi tradíciami. Za zmienku stojí, že odtiaľto pochádza všestranný španielsky hudobník Ramón Ibars Monsell, ktorý vo svojom rodnom meste založil komorný orchester a ako fenomenálny huslista, skladateľ i dirigent precestoval takmer celý svet, ba zavítal až do Ázie a Afriky. Lauri-Volpi mal v Burjassote vilu, kde žil so svojou manželkou, sopranistkou andalúzskeho pôvodu Maríou Asunción Aguilar Ros. Táto ohnivá hviezda zarzuely, dedička vokálnych tradícií siahajúcich až k speváckemu klanu García, očarila operný svet v roku 1915, kedy sa prvýkrát objavila na opernom javisku vo Valencii ako Verdiho Aida. V roku 1921 debutovala v Taliansku po boku budúceho manžela v ďalšej verdiovskej úlohe, tentoraz ako Gilda v Rigolettovi. Titulnú rolu šaša so stigmou kliatby stvárnil Volpiho kolega zo štúdií v Ríme Benvenuto Franci. Udalosti nadobudli rýchly spád: v roku 1924 sa španielska heroína vydala za Giacoma Lauri-Volpiho a o dva roky neskôr sa definitívne stiahla z podmanivého sveta hudobnej drámy. María Ros stála po manželovom boku ako hlasová poradkyňa. Za majstrovským mezzavoce a výškami ako z dela, ktorými Lauri-Volpi paralyzoval rozmaznané publikum v Taliansku a v Amerike, sa pravdepobne skrýva silná pedagogická ruka jeho ženy.

V Španielsku však slávneho tenora nečakala žiadna idyla. Ako naznačuje vo svojich niekoľkozväzkových memoároch s príznačným názvom L’equivoco (doslova Nedorozumenie, názov sa však dá alegoricky preložiť aj ako Muž so zlou povesťou). Giacomo Lauri-Volpi musel čeliť nepriazni príbuzných, rodinným nezhodám a všadeprítomnej nevraživosti. Manželke sľúbil, že sa do Talianska nikdy nevráti (tento sľub porušil až v roku 1976 – šesť rokov po smrti svojej ženy – keď navštívil Verdiho mesto Bussetto).

Giacomo Lauri-Volpi žil v Španielsku, no jeho srdce patrilo Rímu (foto archív autorky)
Reklama
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na