Učitel a žák. Tenorové legendy Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Svoje radosti a strasti kládol na papier. Už počas aktívnej kariéry sa vrhol na písanie a jeho literárne dielo vôbec nie je zanedbateľné. V knihe Voci parallele (Paralelné hlasy) a Misteri della voce umana (Tajomstvá ľudského hlasu) sa vyjadruje k veľkým operným sólistom minulosti. V diele A viso aperto (Otvorene) neprináša len reflexiu vlastnej kariéry, ale hovorí o filozofii spevu a umenia vôbec. Má na konte celý rad ďalších publikácií – La prode terra (Hrdá zem), Cristalli viventi (Žijúce kryštály), La voce di Cristo (Hlas Krista); jednu svoju knihu – presnejšie sériu článkov v podobe antológie –  nazval Incontri e scontri (slovná hračka – dá sa preložiť ako Stretnutia a zrážky). Mal analytické myslenie, zmysel pre komparáciu a brilantný postreh. Odvrátenou stranou mince je autoritatívne presadzovanie vlastného vkusu a nedostatok porozumenia pre plastické operné herectvo. Lauri-Volpi však miloval poéziu – tú vokálnu, i poéziu života, a to je jeho najväčšou devízou.

Čím bol výnimočný jeho hlas? V tomto prípade nemožno hovoriť iba o volumene, timbri a vynikajúcej technickej formácii, ktorá je vo vzťahu k interpretačnému majstrovstvu vlastne iba uholným kameňom. Hlas Giacoma Lauri-Volpiho mal neobyčajný diapazón, ktorý podľa slov samotného tenora obsiahol celé tri oktávy. Vďaka tomu mohol stvárniť oveľa viac postáv, než je u tenoristu spinto razenia obvyklé.

Giacomo Lauri-Volpi ako hrdý Riman Pollione z Belliniho Normy (foto archív autorky)

Volpiho repertoár siahal od exponovaných belcantových partov v Rossiniho Villiamovi Tellovi, Belliniho PuritánochNorme a Donizettiho Lucii (obe po boku Marie Callas) k veľkým verdiovským kreáciám – videlicet – Manrico, Radames, Alvaro, Rodolfo v Luise Miller, Violettin nešťastný milenec Alfredo Germont, a čerešnička na torte – Otello. Zaspieval si v raritných tituloch, akými sú hudobná komédia Anima allegra Franca Vittadiniho, Montemezziho tragédia zo sardínskeho prostredia Giovanni Gallurese či v ďalšej dráme z dejín Talianska, Isabelle Orsini z pera pomerne invenčného neskororomantického kleinmeistra Renata Brogiho (tento Brogi je autor krásnej melódie Visione Veneziana, ktorú mali v repertoári takmer všetci talianski barytonisti povojnovej éry, ba aj tenor Giuseppe Di Stefano). V pucciniovských a veristických tituloch Volpiho hlas napĺňal divadlá až do posledného miesta na galérii. Bol noblesným des Grieuxom (Massenetovým i Pucciniho), chudobným bohémom Rodolfom, voltairiánom Cavaradossim, zamilovaným princom Calafom a oduševneným revolucionárom Chénierom. Giacomo Lauri-Volpi mal schopnosť zaspievať do di petto, čiže vysoké tenorové c, pomocou hrudného registra.

Posledné úpravy pred vstupom na scénu v opere Hugenoti. Lauri-Volpi v roku 1933 (foto archív autorky)

Hlasovú sviežosť a flexibilitu si zachoval až do vysokého veku, o čom svedčia početné nahrávky – škoda len, že snímok z jeho najlepších rokov sa v porovnaní so záznamami vyhotovenými za zenitom zachovalo veľmi málo. Napriek tomu je fantastické, že Lauri-Volpi nahrával operné árie ešte ako 81ročný, pričom jeho vysoký register – i napriek intonačnej labilite spôsobenej matuzalemským vekom – nestratil ani jeden karát zo svojho lesku! Prvý muž talianskej kritiky Rodolfo Celletti vo svojej monografii Le grandi voci neváhal nazvať Giacoma Lauri-Volpiho „najväčším tenorom našej epochy“ („il maggior tenore della nostra epoca“). Faktom zostáva, že veľkosť umelca sa nemeria iba jeho vlastnými úspechmi. Oveľa dôležitejšia je hĺbka brázdy, ktorú po sebe zanechá.

Giacomo Lauri-Volpi zanechal po sebe nahrávky, ale aj bohatý literárny odkaz (foto archív autorky)

Giacomo Lauri-Volpi bol, podobne ako Beniamino Gigli alebo neskôr Mario Del Monaco, inšpirovaným a zároveň inšpirujúcim. Je to vždy dvojsečný meč. Vieme, že Mario Del Monaco vďaka vokálnej škole svojho mladšieho brata Marcella zanechal po sebe regiment epigónov, ktorí si zakladali hlavne na emulácii veľkého Maria, invencie bolo v ich prejave už pomenej. V prípade Giacoma Lauri-Volpiho je jeho interpretačná stopa evidentná predovšetkým v jednom umelcovi, ktorý však svojmu mentorovi nebezpečne šliapal na päty. Bol častým hosťom vo Volpiho vile v Burjassote, kde trávili dlhé popoludnia odkrývaním tajov vokálnej techniky. Jeho vlastné meno bolo Dario, no operný svet ho pozná pod menom Franco Corelli.

Franca Corelliho sprevádzala opera od útleho detstva. Obaja rodičia boli amatérski speváci a milovali klasické melódie. Dvaja strýkovia z otcovej strany spievali ako tenoristi v zbore, takže dom bol plný hudby. Corelli, rodák z Ancony, však vyštudoval zememeračstvo a pred notami dával prednosť aktívnemu plávaniu. Dotiahol to až na titul juniorského majstra. Herkulovské fyzično a športová minulosť však Corellimu počas dlhoročnej kariéry špičkového tenora poslúžili ako veľká výhoda – skúsenosti profesionálneho plavca mu dovolili efektívne narábať s dychom.

Franco Corelli s kariérou tenora pôvodne nepočítal (foto archív autorky)

Spievať začal pre radosť – navyše, pomerne neskoro. Ako dvadsaťpäťročný sa stal členom Corale Bellini v rodnom meste Ancona a podľa svedectva popredného muzikológa Francesca Landiniho začínal ako barytón. Iskrivé výšky mu pomohol objaviť Arturo Melocchi z pesarského konzervatória, ktorý sa Corelliho ochotne ujal. Ak si odmyslíme pár lekcií na konzervatóriu u Melocchiho a víťaznú účasť v majstrovských kurzoch pre budúcich lyrických umelcov pri Teatro Comunale vo Florencii v roku 1950, môžeme povedať, že Corelli nikdy neprešiel systematickým vokálnym školením. Profiloval sa ako autodidakt, osamelý Prometeus, ktorý zapaľuje oheň opernej vášne najprv sám v sebe, aby ho mohol odovzdávať iným.

Franco Corelli debutoval ako Don José v Carmen (foto archív autorky)

Jeho prvým „výšľapom“ na scéne bol Don José v Bizetovej Carmen. Stalo sa tak v roku 1951 v Spolete. O rok neskôr sa atraktívny tenor predstavil v náročnej úlohe, ktorá zďaleka nie je kasovým trhákom – ako Romeo Montecchio v Zandonaiovom veristickom spracovaní Shakespearovej nesmrteľnej romance Giulietta e Romeo. Zlomom v Corelliho ceste na tenorový Olymp bol rok 1953, kedy sa prvýkrát stretáva s magickou Grékyňou Mariou Callas ako Pollione v Belliniho Norme v Ríme. V tomto roku má už v rukách zmluvu s La Scalou. Táto korunná talianska scéna bola Corelliho prvým umeleckým domovom od roku 1954, kedy onen neznámy tenor z Ancony zažiaril v Spontiniho opere Vestálka, opäť po boku gréckej tigrice. Vďaka Karajanovi si pravidelne odskočí aj do habsburskej Viedne a neskôr na seba upozorní v Berlíne, Londýne, Barcelone a Lisabone.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat