Učitel a žák. Tenorové legendy Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Maria Callas bola Corelliho častou javiskovou partnerkou (foto archív autorky)

Druhým umeleckým domovom Franca Corelliho bolo nepochybne rozprávkové kráľovstvo Rudolfa Binga, inými slovami, Metropolitná opera v New Yorku. Publikum newyorskej Metky spoznalo Corelliho podmanivú a vibrujúcu vysokú tessituru v roku 1961. V pamätnej inscenácii Trubadúra bola jeho Leonorou debutujúca černošská sopranistka so zlatom v hrdle Leontyne Price.

Franco Corelli bol až do roku 1974 primo tenore newyorského operného Everestu a tieto roky, okorenené škandálmi a bizarnosťami najrôznejšieho druhu, boli šťavnatým sústom pre tlač (chceme veriť, že pritiahli do divadla aj ľudí, ktorí z pokladu opernej literatúry poznali iba La donna è mobile, a to tiež len z reklamy na pizzu). Verný psík a hlboká religiozita reprezentovaná fľaštičkou svätenej vody patrili ku Corelliho osobnosti rovnako ako sympatická, občas až humorná melodramatická nedochvíľnosť. Panoráma Corelliho javiskových kreácií siaha od Händla (Giulio Cesare), Donizettiho (Poliuto) a Meyerbeera (Hugenoti) až k ťažiskovým postavám v operách Verdiho, Pucciniho a veristov.

Akú úlohu hrá v procese Corelliho umeleckého dozrievania kontribúcia jeho generančne staršieho kolegu Giacoma Lauri-Volpiho? Corelliho americké večery v Tosce, počas ktorých si po exponovanej a nadľudsky dlho držanej výške „vittoria“ v druhom dejstve vyslúžil frenetický aplauz, sú logickým dôsledkom prázdninových pobytov vo Volpiho sídle v Burjassote. Lauri-Volpi túžil Corellimu odovzdať vysnívané žezlo tenorového barda. Stretnutia oboch hrdinov vo Volpiho španielskej vile vraj priťahovali pozornosť miestnych sedliakov, ktorí často postávali pod oknami a azda ani nerozumeli tomu, že za oknami vily sa píšu dejiny hudby. Corelli zdieľal Volpiho spôsob frázovania, no treba poznamenať, že jeho timbre mal na rozdiel od lyrických dispozícií staršieho majstra z Lanuvia tmavý, až barytónový charakter. Giacomo Lauri-Volpi doučil Franca Corelliho technické finesy, ale aj to, čo – sit venia verbo – nedokáže sprostredkovať žiadne hudobné učilište. Je to triáda vrodeného talentu, sluchovej senzitivity a psyché. Tieto tri elementy považoval hudobný alchymista Lauri-Volpi za kardinálny predpoklad každej veľkej kariéry. Erupcia emócií na javisku aj mimo neho.

Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli mali mnoho spoločného, no prirodzene, sú tu aj rozdiely. Obaja mali bezpečné a prierazné výšky. Franco sa stal dedičom Volpiho dramatického repertoáru a jeho hracím poľom bol verdiovsko-pucciniovský a veristický terén. Je nepochybné, že Corelli kráčal v šľapajach Lauri-Volpiho ako horúci Manrico obdarený plameňom románskeho sentimentu.

Franco Corelli disponoval prieraznými výškami, ktoré rád dlho držal. Na snímke ako Manrico v Trubadúrovi (foto archív autorky)

Corelli prechovával k Lauri-Volpimu celoživotný obdiv a považoval ho za svojho mentora. Tenorista z Ancony mal však na rozdiel od Giacoma Lauri-Volpiho vrúcny vzťah k piesňam a canzonettám. Existuje niekoľko nahrávok neapolských melódií s Lauri-Volpim, no chýba im štýlová kompaktnosť, osobný interes a lkavá bezprostrednosť, akú nachádzame u temperamentného Franca. Giacomo Lauri-Volpi bol esenciálne zrastený s divadlom s vôňou naftalínu, ktorá mu sprítomňovala zlaté časy. Franco Corelli sa však narodil v starobylom prímorskom meste, ktoré v roku 387 pred Kristom založili antickí Gréci zo Syrakúz. Okrem divadelných dosák preto potreboval k životu lúče južanského slnka pretavené do piesní o mori, láske, zrade a vernosti až za hrob. Pokiaľ si pod touto vernosťou predstavujeme službu Múzam, miznú všetky diskrepancie a zostávajú iba hlasy, ktoré nám majú čo povedať.

Franco Corelli (vpravo) a Giovanni Martinelli (v strede) odhaľujú pamätnú bustu Giacomovi Lauri-Volpimu v newyorskej Met (foto archív autorky)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat