Učitel a žák. Tenorové legendy Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli

„Moje telo patrí Španielsku, moje srdce Rímu a moja duša patrí Bohu.“ S týmito slovami, ktoré má vytesané na náhrobku ako epitaf, sa v roku 1979 rozlúčil so životom jeden z najväčších tenorových fenoménov 20. storočia, majster belcantovej a veristickej frázy, ktorý sám seba definoval ako tenore lirico ma teatrale – lyrický, no predovšetkým divadelný tenor. Áno, bol človekom divadla. Nie teatrálnym v zmysle artificiálneho pátosu či prázdneho, priam floskulového afektu. Bol to výsostne scénický, kovovo ušľachtilý a technicky famózny zjav, brilantný štylista, ktorý vtlačil nezmazateľnú pečať umeniu svojho nasledovníka Franca Corelliho. Stelesnenie drámy v ľudskom hlase, Giacomo Lauri-Volpi.

Grandi Tenori
Učiteľ a žiak. Tenorové legendy Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli

Príbeh tenora, ktorý kraľoval na operných scénach takmer štyridsať rokov, sa začal písať 11. decembra 1892 v legendami opradenej kolíske rímskej civilizácie v Latiu. Budúci lyrický velikán prišiel na svet v mestečku Lanuvio neďaleko Ríma. Pochádzal z chudobných pomerov a štúdium práva mu malo zabezpečiť vytúžený chlieb. Chlapec s diamantovým hlasom, ktorý v jedenástich rokoch osirel, chytil šťastie za pačesy a zapísal sa na Akadémiu svätej Cecílie v Ríme. Krásu vokálneho umenia mu odhaľovali tí istí majstri, ktorí vychovali Beniamina Gigliho (viac o ňom nájdete v minulom diele seriálu tu) – Antonio Cotogni a Enrico Rosati. Giacomo bol ambiciózny a talentovaný mladý muž, no formovaný klasickou kultúrou. Nenechal sa zlákať sladkým spevom Sirén a vidinou rýchlej slávy. Po prvej svetovej vojne, počas ktorej si obliekal uniformu kapitána, úspešne dokončil štúdiá práva. V roku 1918 však mladého tenora s právnickým diplomom v ruke hlboko zasiahla smrť hviezdneho profesora Cotogniho, ktorý mu popri odovzdávaní hudobných vedomostí nevedomky nahrádzal otca. Osud svetovej superhviezdy bol však predurčený i Giacomovi Volpimu, hoci si po smrti svojho barytónového Orfea nedokázal nájsť cestu k žiadnemu inému pedagógovi. Nemyslel na nič iné, iba na divadlo a predspievanie. Zaujímavosťou je, že priezvisko Lauri si umelec pridal k rodnému menu Volpi preto, aby sa odlíšil od tenorového konkurenta Guida Volpiho. Guido sa v roku 1919 úspešne vrátil na operné javiská po nútenom odchode zo scény spôsobenom vojnovými udalosťami v divácky vďačnej úlohe Cavaradossiho v Pucciniho Tosce. Nuž, konkurencia nikdy nespí. À propos, poznáte tenora menom Giacomo Rubini? Ak nie, nerobte si starosti. Pod týmto pseudonymom sa skrýva debutujúci Giacomo Lauri-Volpi, ktorý sa v septembri 1919 s ohromujúcim úspechom objavil v Belliniho Puritánoch a vo Verdiho Rigolettovi vo Viterbe (nie je vylúčené, že pseudonym Rubini mal odkazovať na Giacomovho slávneho predchodcu, kráľa belcanta Giovanniho Battistu Rubiniho).

Štyri mesiace po viterbskom debute nasledovalo pamätné vystúpenie na doskách Teatro Costanzi v Ríme, kde si náš tenor obliekol kostým rytiera des Grieux v Massenetovej Manon. Ocitol sa na scéne s takými osobnosťami, akými boli benátska sopranistka Rosina Storchio a ušľachtilý bas Ezio Pinza. Za zmienku stojí, že rímsky debut tenorista absolvoval už so staronovým menom Giacomo Lauri-Volpi (úpravu priezviska mu úrady oficiálne schválili, takže nejde o pseudonym, ale o legitímnu úradnú modifikáciu vlastného mena). S novým menom sa začína nový život a Giacomovo víťazné ťaženie po talianskych javiskách. V roku 1922 ho v úlohe zvodného mantovského Vojvodu víta La Scala, o rok nato už stojí na doskách newyorskej Metropolitan – opäť v Rigolettovi, kde mu v titulnej úlohe kontruje americký barytónový miláčik Giuseppe De Luca (mimochodom, tiež odchovanec Antonia Cotogniho). Lauri-Volpi si zobral k srdcu radu Pietra Mascagniho a odvážne vstúpil do mladodramatických vôd. Exceloval najmä ako Manrico v Trubadúrovi. Úloha nešťastného Manrica sa stala jeho referenčnou kreáciou, preto nás neprekvapí, že v roku 1959 sa Giacomo Lauri-Volpi rozlúčil s operným javiskom práve ako Verdiho trubadúr s legendárnou strettou na perách.

Osudy Giacoma Lauri-Volpiho sú nerozlučne späté s mestom Burjassot v španielskej Valencii. Presťahoval sa sem už v roku 1963, hlboko sklamaný politickou a spoločenskou situáciou v Taliansku. Burjassot však nie je žiadne bezvýznamné mestečko, kde líšky dávajú dobrú noc. Naopak, je to hrdé mesto so vzácnymi tradíciami. Za zmienku stojí, že odtiaľto pochádza všestranný španielsky hudobník Ramón Ibars Monsell, ktorý vo svojom rodnom meste založil komorný orchester a ako fenomenálny huslista, skladateľ i dirigent precestoval takmer celý svet, ba zavítal až do Ázie a Afriky. Lauri-Volpi mal v Burjassote vilu, kde žil so svojou manželkou, sopranistkou andalúzskeho pôvodu Maríou Asunción Aguilar Ros. Táto ohnivá hviezda zarzuely, dedička vokálnych tradícií siahajúcich až k speváckemu klanu García, očarila operný svet v roku 1915, kedy sa prvýkrát objavila na opernom javisku vo Valencii ako Verdiho Aida. V roku 1921 debutovala v Taliansku po boku budúceho manžela v ďalšej verdiovskej úlohe, tentoraz ako Gilda v Rigolettovi. Titulnú rolu šaša so stigmou kliatby stvárnil Volpiho kolega zo štúdií v Ríme Benvenuto Franci. Udalosti nadobudli rýchly spád: v roku 1924 sa španielska heroína vydala za Giacoma Lauri-Volpiho a o dva roky neskôr sa definitívne stiahla z podmanivého sveta hudobnej drámy. María Ros stála po manželovom boku ako hlasová poradkyňa. Za majstrovským mezzavoce a výškami ako z dela, ktorými Lauri-Volpi paralyzoval rozmaznané publikum v Taliansku a v Amerike, sa pravdepobne skrýva silná pedagogická ruka jeho ženy.

V Španielsku však slávneho tenora nečakala žiadna idyla. Ako naznačuje vo svojich niekoľkozväzkových memoároch s príznačným názvom L’equivoco (doslova Nedorozumenie, názov sa však dá alegoricky preložiť aj ako Muž so zlou povesťou). Giacomo Lauri-Volpi musel čeliť nepriazni príbuzných, rodinným nezhodám a všadeprítomnej nevraživosti. Manželke sľúbil, že sa do Talianska nikdy nevráti (tento sľub porušil až v roku 1976 – šesť rokov po smrti svojej ženy – keď navštívil Verdiho mesto Bussetto).

Svoje radosti a strasti kládol na papier. Už počas aktívnej kariéry sa vrhol na písanie a jeho literárne dielo vôbec nie je zanedbateľné. V knihe Voci parallele (Paralelné hlasy) a Misteri della voce umana (Tajomstvá ľudského hlasu) sa vyjadruje k veľkým operným sólistom minulosti. V diele A viso aperto (Otvorene) neprináša len reflexiu vlastnej kariéry, ale hovorí o filozofii spevu a umenia vôbec. Má na konte celý rad ďalších publikácií – La prode terra (Hrdá zem), Cristalli viventi (Žijúce kryštály), La voce di Cristo (Hlas Krista); jednu svoju knihu – presnejšie sériu článkov v podobe antológie –  nazval Incontri e scontri (slovná hračka – dá sa preložiť ako Stretnutia a zrážky). Mal analytické myslenie, zmysel pre komparáciu a brilantný postreh. Odvrátenou stranou mince je autoritatívne presadzovanie vlastného vkusu a nedostatok porozumenia pre plastické operné herectvo. Lauri-Volpi však miloval poéziu – tú vokálnu, i poéziu života, a to je jeho najväčšou devízou.

Čím bol výnimočný jeho hlas? V tomto prípade nemožno hovoriť iba o volumene, timbri a vynikajúcej technickej formácii, ktorá je vo vzťahu k interpretačnému majstrovstvu vlastne iba uholným kameňom. Hlas Giacoma Lauri-Volpiho mal neobyčajný diapazón, ktorý podľa slov samotného tenora obsiahol celé tri oktávy. Vďaka tomu mohol stvárniť oveľa viac postáv, než je u tenoristu spinto razenia obvyklé.

Volpiho repertoár siahal od exponovaných belcantových partov v Rossiniho Villiamovi Tellovi, Belliniho Puritánoch a Norme a Donizettiho Lucii (obe po boku Marie Callas) k veľkým verdiovským kreáciám – videlicet – Manrico, Radames, Alvaro, Rodolfo v Luise Miller, Violettin nešťastný milenec Alfredo Germont, a čerešnička na torte – Otello. Zaspieval si v raritných tituloch, akými sú hudobná komédia Anima allegra Franca Vittadiniho, Montemezziho tragédia zo sardínskeho prostredia Giovanni Gallurese či v ďalšej dráme z dejín Talianska, Isabelle Orsini z pera pomerne invenčného neskororomantického kleinmeistra Renata Brogiho (tento Brogi je autor krásnej melódie Visione Veneziana, ktorú mali v repertoári takmer všetci talianski barytonisti povojnovej éry, ba aj tenor Giuseppe Di Stefano). V pucciniovských a veristických tituloch Volpiho hlas napĺňal divadlá až do posledného miesta na galérii. Bol noblesným des Grieuxom (Massenetovým i Pucciniho), chudobným bohémom Rodolfom, voltairiánom Cavaradossim, zamilovaným princom Calafom a oduševneným revolucionárom Chénierom. Giacomo Lauri-Volpi mal schopnosť zaspievať do di petto, čiže vysoké tenorové c, pomocou hrudného registra.

Hlasovú sviežosť a flexibilitu si zachoval až do vysokého veku, o čom svedčia početné nahrávky – škoda len, že snímok z jeho najlepších rokov sa v porovnaní so záznamami vyhotovenými za zenitom zachovalo veľmi málo. Napriek tomu je fantastické, že Lauri-Volpi nahrával operné árie ešte ako 81ročný, pričom jeho vysoký register – i napriek intonačnej labilite spôsobenej matuzalemským vekom – nestratil ani jeden karát zo svojho lesku! Prvý muž talianskej kritiky Rodolfo Celletti vo svojej monografii Le grandi voci neváhal nazvať Giacoma Lauri-Volpiho „najväčším tenorom našej epochy“ („il maggior tenore della nostra epoca“). Faktom zostáva, že veľkosť umelca sa nemeria iba jeho vlastnými úspechmi. Oveľa dôležitejšia je hĺbka brázdy, ktorú po sebe zanechá.

Giacomo Lauri-Volpi bol, podobne ako Beniamino Gigli alebo neskôr Mario Del Monaco, inšpirovaným a zároveň inšpirujúcim. Je to vždy dvojsečný meč. Vieme, že Mario Del Monaco vďaka vokálnej škole svojho mladšieho brata Marcella zanechal po sebe regiment epigónov, ktorí si zakladali hlavne na emulácii veľkého Maria, invencie bolo v ich prejave už pomenej. V prípade Giacoma Lauri-Volpiho je jeho interpretačná stopa evidentná predovšetkým v jednom umelcovi, ktorý však svojmu mentorovi nebezpečne šliapal na päty. Bol častým hosťom vo Volpiho vile v Burjassote, kde trávili dlhé popoludnia odkrývaním tajov vokálnej techniky. Jeho vlastné meno bolo Dario, no operný svet ho pozná pod menom Franco Corelli.

Franca Corelliho sprevádzala opera od útleho detstva. Obaja rodičia boli amatérski speváci a milovali klasické melódie. Dvaja strýkovia z otcovej strany spievali ako tenoristi v zbore, takže dom bol plný hudby. Corelli, rodák z Ancony, však vyštudoval zememeračstvo a pred notami dával prednosť aktívnemu plávaniu. Dotiahol to až na titul juniorského majstra. Herkulovské fyzično a športová minulosť však Corellimu počas dlhoročnej kariéry špičkového tenora poslúžili ako veľká výhoda – skúsenosti profesionálneho plavca mu dovolili efektívne narábať s dychom.

Spievať začal pre radosť – navyše, pomerne neskoro. Ako dvadsaťpäťročný sa stal členom Corale Bellini v rodnom meste Ancona a podľa svedectva popredného muzikológa Francesca Landiniho začínal ako barytón. Iskrivé výšky mu pomohol objaviť Arturo Melocchi z pesarského konzervatória, ktorý sa Corelliho ochotne ujal. Ak si odmyslíme pár lekcií na konzervatóriu u Melocchiho a víťaznú účasť v majstrovských kurzoch pre budúcich lyrických umelcov pri Teatro Comunale vo Florencii v roku 1950, môžeme povedať, že Corelli nikdy neprešiel systematickým vokálnym školením. Profiloval sa ako autodidakt, osamelý Prometeus, ktorý zapaľuje oheň opernej vášne najprv sám v sebe, aby ho mohol odovzdávať iným.

Jeho prvým „výšľapom“ na scéne bol Don José v Bizetovej Carmen. Stalo sa tak v roku 1951 v Spolete. O rok neskôr sa atraktívny tenor predstavil v náročnej úlohe, ktorá zďaleka nie je kasovým trhákom – ako Romeo Montecchio v Zandonaiovom veristickom spracovaní Shakespearovej nesmrteľnej romance Giulietta e Romeo. Zlomom v Corelliho ceste na tenorový Olymp bol rok 1953, kedy sa prvýkrát stretáva s magickou Grékyňou Mariou Callas ako Pollione v Belliniho Norme v Ríme. V tomto roku má už v rukách zmluvu s La Scalou. Táto korunná talianska scéna bola Corelliho prvým umeleckým domovom od roku 1954, kedy onen neznámy tenor z Ancony zažiaril v Spontiniho opere Vestálka, opäť po boku gréckej tigrice. Vďaka Karajanovi si pravidelne odskočí aj do habsburskej Viedne a neskôr na seba upozorní v Berlíne, Londýne, Barcelone a Lisabone.

Druhým umeleckým domovom Franca Corelliho bolo nepochybne rozprávkové kráľovstvo Rudolfa Binga, inými slovami, Metropolitná opera v New Yorku. Publikum newyorskej Metky spoznalo Corelliho podmanivú a vibrujúcu vysokú tessituru v roku 1961. V pamätnej inscenácii Trubadúra bola jeho Leonorou debutujúca černošská sopranistka so zlatom v hrdle Leontyne Price.

Franco Corelli bol až do roku 1974 primo tenore newyorského operného Everestu a tieto roky, okorenené škandálmi a bizarnosťami najrôznejšieho druhu, boli šťavnatým sústom pre tlač (chceme veriť, že pritiahli do divadla aj ľudí, ktorí z pokladu opernej literatúry poznali iba La donna è mobile, a to tiež len z reklamy na pizzu). Verný psík a hlboká religiozita reprezentovaná fľaštičkou svätenej vody patrili ku Corelliho osobnosti rovnako ako sympatická, občas až humorná melodramatická nedochvíľnosť. Panoráma Corelliho javiskových kreácií siaha od Händla (Giulio Cesare), Donizettiho (Poliuto) a Meyerbeera (Hugenoti) až k ťažiskovým postavám v operách Verdiho, Pucciniho a veristov.

Akú úlohu hrá v procese Corelliho umeleckého dozrievania kontribúcia jeho generančne staršieho kolegu Giacoma Lauri-Volpiho? Corelliho americké večery v Tosce, počas ktorých si po exponovanej a nadľudsky dlho držanej výške „vittoria“ v druhom dejstve vyslúžil frenetický aplauz, sú logickým dôsledkom prázdninových pobytov vo Volpiho sídle v Burjassote. Lauri-Volpi túžil Corellimu odovzdať vysnívané žezlo tenorového barda. Stretnutia oboch hrdinov vo Volpiho španielskej vile vraj priťahovali pozornosť miestnych sedliakov, ktorí často postávali pod oknami a azda ani nerozumeli tomu, že za oknami vily sa píšu dejiny hudby. Corelli zdieľal Volpiho spôsob frázovania, no treba poznamenať, že jeho timbre mal na rozdiel od lyrických dispozícií staršieho majstra z Lanuvia tmavý, až barytónový charakter. Giacomo Lauri-Volpi doučil Franca Corelliho technické finesy, ale aj to, čo – sit venia verbo – nedokáže sprostredkovať žiadne hudobné učilište. Je to triáda vrodeného talentu, sluchovej senzitivity a psyché. Tieto tri elementy považoval hudobný alchymista Lauri-Volpi za kardinálny predpoklad každej veľkej kariéry. Erupcia emócií na javisku aj mimo neho.

Giacomo Lauri-Volpi a Franco Corelli mali mnoho spoločného, no prirodzene, sú tu aj rozdiely. Obaja mali bezpečné a prierazné výšky. Franco sa stal dedičom Volpiho dramatického repertoáru a jeho hracím poľom bol verdiovsko-pucciniovský a veristický terén. Je nepochybné, že Corelli kráčal v šľapajach Lauri-Volpiho ako horúci Manrico obdarený plameňom románskeho sentimentu.

Corelli prechovával k Lauri-Volpimu celoživotný obdiv a považoval ho za svojho mentora. Tenorista z Ancony mal však na rozdiel od Giacoma Lauri-Volpiho vrúcny vzťah k piesňam a canzonettám. Existuje niekoľko nahrávok neapolských melódií s Lauri-Volpim, no chýba im štýlová kompaktnosť, osobný interes a lkavá bezprostrednosť, akú nachádzame u temperamentného Franca. Giacomo Lauri-Volpi bol esenciálne zrastený s divadlom s vôňou naftalínu, ktorá mu sprítomňovala zlaté časy. Franco Corelli sa však narodil v starobylom prímorskom meste, ktoré v roku 387 pred Kristom založili antickí Gréci zo Syrakúz. Okrem divadelných dosák preto potreboval k životu lúče južanského slnka pretavené do piesní o mori, láske, zrade a vernosti až za hrob. Pokiaľ si pod touto vernosťou predstavujeme službu Múzam, miznú všetky diskrepancie a zostávajú iba hlasy, ktoré nám majú čo povedať.