Umění bylo a zůstane katarzí duše – Iris Szeghy

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Naopak. Podobné štipendiá ma osviežovali, naberala som na nich nové podnety, nadväzovala kontakty, otvárali sa mi profesionálne možnosti. Od revolúcie som si zvykla žiť „na cestách“. Začalo to štipendiom Slovenského hudobného fondu, ktoré mi udelili tri roky po skončení štúdia kompozície na Vysokej škole múzických umení – roka 1984. V roku 1990, keď to bolo už i právne možné, som sa rozhodla pre slobodné povolanie. To si však vyžadovalo riešiť mnohé existenčné otázky. Začala som sa uchádzať o štipendijné pobyty pre skladateľov v zahraničí: okrem krátkodobých štipendií Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (mesačné stáže v Budapešti a vo Varšave v rokoch 1989 a 1991), som absolvovala v rokoch 1992 – 1993 šestnásťmesačný pobyt v Stuttgarte, v rámci štipendia Akademie Schloss Solitude. O rok neskôr nasledoval šesťtýždňový pobyt na University of California at San Diego, kde som bola ako „visiting composer“, to jest hosťujúci skladateľ. V roku 1995 som bola v rámci štipendia STEM Studia na krátkodobom tvorivom pobyte v Amsterdame. Nasledoval trojmesačný pobyt v Štátnej opere v Hamburgu, na základe štipendia Composer in residence. Nasledovala dlhšia pauza – až do januára 1999, kedy som nastúpila ročné štipendium v Nemecku, vo Worpswede neďaleko Brém. Bolo to kedysi kultové miesto výtvarníkov v Nemecku. Pred vyše sto rokmi sa tam tvorili výtvarné kolónie. Nasledovalo pár štipendií vo Švajčiarsku (Künstlerhaus Boswil, Künstlerwohnung Stein am Rhein, Stadtmühle Willisau), štipendiá v Španielsku (Mojácar), Taliansku (Elba), v roku 2011 v Cité Internationale des Arts v Paríži.

Ako ste sa dostávali k ponukám na pobyt v zahraničí?

Zbieraním informácií. Ale to je len jedna vec, oveľa dôležitejšie je, úspešne obstáť v konkurze. Štipendií nie je až tak veľa, obyčajne sa o ne uchádza oveľa viac umelcov, ako môže byť prijatých. Konkurzy prebiehajú bez osobnej účasti, písomnou formou, niekedy je podmienkou i odporúčanie známej osobnosti.

Lákanie ľudského hlasu
Okrem iných zahraničných stáží ste roka 1995 absolvovali aj trojmesačnú stáž ako „composer in residence“ v Štátnej opere Hamburg. Znamená to systematický záujem o fenomén ľudského hlasu, resp. o hudobné divadlo?

Bola to síce šťastná zhoda okolností, ale vokálna tvorba skutočne zaberá v mojom diele veľmi významné miesto. Veď mojou prvou skladbou bola pieseň pre hlas a klavír! Vokálne skladby – sólové, komorné, zborové, v poslednom období i vokálno-symfonické – sa vinú celou mojou tvorbou. Hlas považujem za najkrajší hudobný nástroj, nič nám nemôže byť bližšie ako on, veď je našou súčasťou – spev dojíma hádam najviac. Mám k nemu ako skladateľka veľký rešpekt, virtuóznu „akrobatiku“ si určite skôr dovolím pri nástroji ako pri hlase. Napriek tomu moje vokálne skladby nebývajú ľahké – ak sa však interpret prelúska cez počiatočné úskalia, spievajú sa mu potom, aspoň podľa vyjadrení spevákov, už veľmi dobre. Vo svojej kariére som mala šťastie spolupracovať s množstvom skvelých interpretov, mám na nich pekné spomienky a ostalo mi z nich i veľa vynikajúcich nahrávok diel. Spomínali ste sopranistku Evu Šuškovú. Je pre mňa veľkým objavom na slovenskej hudobnej scéne. Spolupracovala som s ňou doposiaľ na troch dielach: okrem Meadow Song a kantáty Ľudstvo uviedla v júni tohto roka na vernisáži výstavy Moniky a Bohuša Kubinských v pražskom Centre súčasného umenia DOX českú premiéru mojej skladby Story pre soprán a mg pás (z roka 1995) – zvukovým majstrom bol Ing. Juraj Ďuriš. Interpret, akým je Eva Šušková, je pre skladateľa darom. K hudobnému divadlu som sa doposiaľ, žiaľ, nedostala, no táto túžba vo mne žije už pár desaťročí – dúfam, že sa raz naplní.

Inšpirácie, témy
Odborné hudobné publikum si všíma výber umeleckých inšpirácií – u vás podmienený šírkou vzdelania a vzťahom k literatúre i výtvarnému umeniu. Čo vás v tomto smere formuje najviac?

Spomínané presahy k literatúre, výtvarnému umeniu, k celospoločenským a filozofickým témam, k duchovnosti, k prírode a k folklóru… Hudba je pre mňa niečo veľmi osobné, je spôsobom, ako viem vyjadriť svoje postoje, videnie a cítenie sveta a vecí. Áno, pramení z pretlaku, z pocitu, že musím o niečom hovoriť – a možno mám i čo povedať. Hudba vychádza u mňa z prežitého, z očarenia i z bolesti. Za mojou prvou skladbou stála smrť mne veľmi blízkeho človeka. Smrť, odchod, lúčenie a z nich prameniaci smútok sú akoby „mojimi“ témami podnes. V poslednom desaťročí, od presídlenia do Švajčiarska, píšem fakticky už len na objednávky. Ale prijímam len také, ktoré ma vnútorne oslovujú a mám pri nich slobodu pri výbere témy. Ináč by som pravdepodobne nedokázala napísať ani notu. Zhodou okolností i ďalšie diela, ktoré budem písať v roku 2015, budú najmä vokálne: okrem Stabat mater budem pokračovať v práci na väčšom vokálno-symfonickom diele: Rekviem pre sóla, zbor a orchester. Z inštrumentálnej tvorby ma čaká preinštrumentovanie a s tým spojené i čiastočné prekomponovanie kvinteta It-Movements. Mám teda v najbližších mesiacoch čo robiť…

O krídlach slobody
Po skončení vysokej školy ste viac rokov pôsobili na Základnej umeleckej škole. Neláka vás učiť kompozíciu na Vysokej škole múzických umení, kde by ste mohli zúročiť skúsenosti zo zahraničia, poznanie súčasných umeleckých smerov v hudobnom dianí?

Učenie po skončení Vysokej školy múzických umení bolo východiskom z núdze: v roku 1981 nebolo ešte možné, byť v slobodnom povolaní. Keď sa otvorili hranice, začala sa zasa moja štipendijná éra. Neskôr som dostala ponuku učiť na Vysokej škole múzických umení, ale môj život sa medzitým vyvinul ináč. Neučím ani v zahraničí, som plne „slobodná“ – a nemám pocit, že by mi učenie chýbalo. Existenčne je to neľahké, sme však s manželom (je tiež v slobodnom povolaní) na prežitie, našťastie, dvaja. Na druhej strane mi „chudobnejšia“ sloboda dáva krídla… Nemenila by som.

Na Slovensku ste boli dlho jedinou profesionálnou skladateľkou. Dnes je to už iné. Okrem vás máme úspešné skladateľky: Ľubicu Čekovskú-Malachovskú, Petru Bachratú, Vieru Janárčekovú, Janu Kmiťovú, Luciu Koňakovskú a ešte ďalšie. Historicky – pozerajúc do dejín – sme však mali v minulých storočiach len asi dve skladateľky. Prečo je toto povolanie viac mužskou záležitosťou?

Je to, žiaľ, celosvetový jav. U nás to bolo dlhý čas značne horšie ako napríklad v Poľsku, v Čechách, v Rumunsku či v Rusku, kde už pred mnohými desaťročiami boli skladateľky, ktoré mali významné slovo v súčasnej hudbe. Situácia sa však v posledných asi dvadsiatich rokoch u nás zmenila. Na Vysokej škole múzických umení sa vtedy objavili viaceré študentky kompozície, z ktorých väčšina je dnes stále aktívna a veľmi úspešná.

Žena ako skladateľka
Je zábranou v tomto povolaní, pri logickej konštrukcii skladby azda iné vnútorné „ustrojenie“ ženy – jej emotívnejšie vnímanie sveta?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na