Bratislava: Umění pro život

Umenie pre život
Tanečné gala predstavenie na podporu Národného onkologického ústavu v Bratislave 

Často sa hovorí o umení, že je to niečo navyše, akási nadstavba, z ktorej sa nenajeme, niečo, čo je na chvoste záujmu, niečo, do čoho sa neoplatí investovať. Rovnako často mi to pripomína vojenský stav Cicerovského latinského vyjadrenia: inter arma silent musae (keď zbrane rinčia, múzy mlčia). Vojnu, našťastie, v našich podmienkach nemáme, iba ak „vojnu“ medziľudských vzťahov. Akoby sme si ešte stále neuvedomovali, že nie len chlebom je človek sýty.

V súčasnom stresovom svete plnom depresií, vnútornej nespokojnosti a disharmónie, ktorá sa odráža aj na našom zdravotnom stave (čoraz fatálnejšie) je práve umenie tým, čo môže našu dušu „nakŕmiť“, presvedčiť o dôvode žitia, o zmene stavu. Liečiť umením, liečiť krásou, ktorá povznáša, povzbudzuje, je relaxačná i motivačná zároveň sa už niekoľko rokov snaží Združenie priateľov Národného onkologického ústavu na čele s jeho predsedom a riaditeľom Jozefom Dolinským. Okrem vzácnych výtvarných diel, zdobiacich steny kliniky (a momentálne sú zapožičané do priestorov historickej budovy Slovenského národného divadla), ktoré majú spríjemniť prostredie pacientom, sa koná aj baletný večer venovaný myšlienke Umenie pomáhať. Pomáhať teda nielen vedou a výskumom, ale aj pomáhať a liečiť umením.

Tento projekt vznikol v roku 2009 v spolupráci Národného onkologického ústavu a Slovenského národného divadla s vtedajším riaditeľom baletu Máriom Radačovským. Pod vedením Jozefa Dolinského (súčasného riaditeľa baletu) pokračuje v tradícii, aby posúval ďalej ušľachtilú myšlienku pomoci pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Názov ďalšieho ročníka tanečného gala večera je Umenie pre život – výstižné zadefinovanie toho, čo nepotrebuje ďalšie vysvetlenie.

Galavečer uviedol do života (moderovala Alena Heribanová) generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Marián Chudovský a riaditeľ Národného onkologického ústavu, ktorý odprezentoval aj krátky filmový dokument o činnosti ústavu, respektíve Združenia priateľov Národného onkologického ústavu.

Večer sa skladal z 11tich choreografií. Trúfnem si byť trochu osobná, nakoľko číslo jedenásť považujem v mojom živote za memento, ktorého sa vždy podvedome obávam a zároveň za číslo, s ktorým sa je nutné vždy nanovo vedome konfrontovať. 11. 11. o jedenástej odišiel jeden z najdôležitejších ľudí môjho života práve v dôsledku onkologického ochorenia. A tak pri jedenástke ma vždy pichne pri srdci a v tento večer a znova som si uvedomila, ako so symbolickou jedenástkou treba stále bojovať. Slovenského národného divadlo pozvalo na tento slávnostný večer, okrem vlastného súboru a tanečnej skupiny Novej scény v Bratislave tanečníkov aj z Česka, Rakúska a Talianska.

Adelaars v choreografii Jána Ševčíka (tanec: Sara Danielová, Mária Miklovičová, Simona Ivanovičová) je postavená na výsostne výtvarnom vnímaní pohybu, scénografii, teda zadefinovaní priestoru a kulantnej práce so svetlom. Tanečnica v lúči svetla s obnaženou hruďou kdesi vo výške centra scény elegantne napodobňuje štylizovaný pohyb vtáka. Postupne sa z tmy vynárajú aj ďalšie dve tanečnice, ktoré ladný pohyb paží a vrchnej časti tela od pása vyššie dokonale ovládajú na akomsi vysokom piedestáli prekrytom dlhou čiernou drapériou – sukňou. Celý pohyb je teda koncentrovaný len na časť tela „obliznutú“ svetlom. Tento výjav, interpretačne spoľahlivo zvládnutý, má zároveň mimoriadnu výtvarnú estetiku aj v ozrutnej morbídnosti tmy a utajeného technického fungovania. Adelaars (po holandsky „Orly“) vychádza z rovnomennej tanečnej kompozície choreografa inšpirovanej mongolským rituálnym tancom predvádzaným šamanom. Symbolizuje zrodenie a let orla a je metaforou pre kolobeh života v prírode. Orlí tanec ako symbol nadhľadu, slobody a sily predstavujú tri ženy-tanečnice. Choreograf oslavuje v kompozícii ženský princíp, silu matky a lásky, vyjadruje nesmrteľnosť ľudskej duše, ktorá vzlietne v podobe orla. Túto choreografiu sme mali možnosť vidieť nedávno v štúdiu Slovenského národného divadla v rámci večera Tanec a film.

Tanzwerk Company, Wels z Rakúska pôsobí na pôde Tanečnej školy Hippman – jednej z najväčších tanečných škôl spoločenského tanca a moderných tanečných štýlov v Rakúsku i Európe. V choreografii Jörga Hippmanna odzneli dve komorné dielka Büro a Slumdog Superstars, ktoré charakterizovala predovšetkým dynamika a temperament. Prvá predviedla obrázok úradu, kde šeď a monotónnosť nezáživných úkonov dokáže priviesť pracovníkov k šialenstvu, únave, depresii a rebélii. Deväť tanečníkov sa vymaňuje z uniformného stereotypu práce za úradníckym stolom a v dynamickej „vzbure“ tancujú, skáču po stoloch, dupocú a búria sa voči vlastnej i spoločenskej jednotvárnosti. Druhá choreografia nás vnesie kdesi do jesenného dňa plného pohybu, ktorý vyústi v malú show spoločenského tanca. Protagonisti tak previedli na malej ploche fragmenty štýlov, ktorými škola disponuje. Hoci výkony a charakter choreografií trochu evokovali program stužkovej slávnosti, či niekdajšieho Ein Kessel Buntes, treba ich akceptovať ako výstup jednej z tanečných škôl.

Ďalšie čísla večera už disponovali vážnosťou profesionálnych tanečníkov. Four Reasons na hudbu Astora Piazzollu a v choreografii Igora Holováča predviedli sólisti a zbor Baletu Slovenského národného divadla. Koncepcia večera bola zásluhou práve tohto niekdajšieho vynikajúceho tanečníka a choreografa, od roku 2004 baletného majstra – repetítora baletu Slovenského národného divadla. Four Reasons, sú štyri tanečné páry, štyri dôvody a štyri vzťahy, súvislosti a emócie. V elegantnej štýlovej kostýmovej výprave v čierno-červenom znení vypovedajú charakteristickým pohybovým slovníkom autora o tom, čo sa deje v našom vnútri, v našich životoch. Choreografia má svoju vizuálnu lineárnosť a príjemné kreatívne nápady v škále párových i skupinových kombinácii.

Déjá vu v choreografii Petra Zuzku (hudba: Chopin, Paganini, Rota) zatancovali sólistka Baletu Národného divadla Praha Alina Nanu a prvý sólista Baletu Národného divadla Praha Alexander Katsapov. Choreografia v bordovom postavená na lyrických motívoch, humornom šantení, mimických zmenách a jednoduchých prevlekoch (tanečnica si oblieka košeľu a nohavice tanečníka, tanečník sukňu a špičky tanečnice) vyznie ľahko a optimisticky.

Sila vášne a lásky zarezonuje v duete z predstavenia Manon v choreografii Kennetha McMillana (hudba: Jules Massenet) a interpretácii slovenských tanečníkov prvého sólistu Viedenského štátneho baletu Romana Lazíka a vedúcej sólistky Viedenského štátneho baletu Niny Polákovej. Táto úprimná miniatúra na špičkách zaliala scénu vrúcnou oddanosťou vzájomného citu a vyprovokovala v sále zaslúžené ovácie.

V rámci večera sa predstavili aj dve choreografie Mária Radačovského Suzanne (hudba: Gustav Mahler) a Tri duetá (hudba: Frederic Chopin ) z ktorých bolo cítiť osobnú skúsenosť s témou večera a odhodlanosť víťaziť nad zdanlivo prehratým. Suzanne v interpretácii Klaudii Bittererovej a Andreja Szaboa niesla v sebe hĺbku bolesti, trápenia i záverečného zmierenia a úľavy. Tanečnica v bielych šatách s čiernou šatkou na hlave bojuje o život v blízkosti smrti. Tanečník v čiernom s indiferentným výrazom tu nie je ani tak partnerom, ako skôr symbolom temnoty, s ktorým mladá žena zápasí. Klaudia Bittererová popri suverénnom tancovaní, rozprestrela vo výraze vejár emócií od bôľu, sklamania, smútku, strachu, vzdoru a zlosti až po rezignáciu, či pokoj v zmierení. Suzanne je výsostne osobný príbeh, ktorý môže (ale nemusí) byť konkrétny, alebo je dokonalou alegóriou vyabstrahovanej emócie.

Tri duetá niesli v sebe tiež istý stupeň temnoty, vážnosti a úvahovej hĺbky. Sólisti tanečnej skupiny Novej scény v Bratislave (Katarína Košíková, Tamáš Csizmadia, Klaudia Bittererová, Patrik Sčasnovič, Katarína Kaanová, Dan Datcu) predviedli v skupine, i v separátnych duetách podporených kužeľom svetla nápaditú choreografiu dôsledne premyslených póz, prechodov, efektných dvíhaných figúr v elegantnosti dôstojnej atmosféry.

Gala večer poctili svojou prítomnosťou aj tanečníci Anbeta Toromani z albánskej Tirany a Alessandro Macario (sólista baletu Teatro San Carlo Neapol), ktorých diváci mali možnosť vidieť v Prokofievovom balete Romeo a Júlia na doskách Slovenského národného divadla. Choreografie Bach (choreografia: Alessandra Celentano, hudba: Johann Sebastian Bach) a Trioon (choreografia: Roberto Zamorano, hudba: Alva Noto, Ryuichi Sakamoto) boli technicky dokonale naštudovanými duetami s individuálnou náladou partnerskej spätosti a súhry.

Večer ukončil rozsiahlejší formát z repertoáru Baletu Slovenského národného divadla Duende. Autorom choreografie Duende je známy rodák zo španielskej Valencie Nacho Duato. Jeho choreografie sú súčasťou repertoáru na viac ako 30tich významných svetových javiskách. V roku 1988 sa stal jedným zo stálych choreografov súboru Nederlands Dans Theater. Od roku 1990 pôsobil ako umelecký riaditeľ súboru Compania Nacional de Danza. S týmto súborom hosťoval s mimoriadnym úspechom na konci sezóny 2009/2010 v Slovenskom národnom divadle s tromi choreografiami Gwana, O Domina Nostra a White Darkness. Od januára 2011 je umeleckým riaditeľom baletu Michailovského divadla v Petrohrade.

Naštudovanie jeho diela v Bratislave bolo v rukách Parížanky Catherine Habasque a nemeckého tanečníka Thomasa Kleina. Choreografiu vytvoril autor, keď mal dvadsať deväť rokov a vybral si pre ňu hudbu Claudea Debussyho (RCA Debussy Clair de lune –sonáta ore flautu, violu a harfu, Chandos Debussy/Ravel – Dva tance pre harfu a sláčikový orchester). Scéna (Walter Nobbe) výsostne korešponduje s kostýmom (Susan Unger) a je dômyselne dotvorená svetelným designom (Nicolas Fischtel). Indonézsky dizajnér Walter Nobbe a na ostrove Menorca dočasne sídliaca dizajnérka Susan Unger vytvorili pre Duende výtvarnú symbiózu drapérie na horizonte s ornamentálnym etno motívom, ktorá dekorativizmom kontrovala znakovej potlači na kostýmoch tanečníkov v zelených a fialových temných tónoch. Výtvarníčka je inšpirovaná archeológiou, používa sieťotlač a maľbu na hodváb. Jej výtvarné pochopenie tanečného odevu pre túto choreografiu funguje v symbióze s pohybovými figúrami, ktoré v choreografickom slovníku póz Nacha Duata často pôsobia ako hieroglyf.

Duende tvorí šesť párov, ktoré v intímnej polotme tancom vykúzlia ducha mytologických stvorení žijúcich v lese (elfovia, víly) a čaro osobností s magickou príťažlivosťou. Choreografia nemá dej, je tokom pohybových variácií na prezentáciu čistoty tanca a jeho lineárneho vizuálneho efektu. Dôležitá je kreativita choreografa, technická a kondičná zdatnosť tanečníka, kompatibilita s hudbou, synchrón, rytmus, „spartakiádna“ disciplinovanosť, presnosť, ale aj výtvarné videnie tvorcu v zmysle kompozície s priestorom a svetlom. Dosť na to, aby dielo vyznelo dokonale. Hoci Duende nie je na špičkách, aj napriek tomu ide o nesmierne ťažké tancovanie, nosené a dvíhané figúry a ich vzájomné prelínanie majú nielen svoju fyzickú zložitosť, choreografickú nápaditosť, ale aj výrazne výtvarnú hodnotu. Pohybová reč je pertraktovaná v takmer akrobatických znakoch, ktoré majú výsostne tanečnú (až noblesnú) estetiku, ktorá sa triafa adekvátne do hudby tak, akoby z nej vychádzala. Duato má zmysel pre detail, využíva často výkruty dlaní a chodidiel, záklony (úklony) hlavy, ktoré evokujú dojem egyptských nástenných rytín. Drobné nuansy (napríklad jemné rozpaženie nôh tanečnice) sú presne „naprogramované“ do hudby a tmy. Tieto pohybové miniatúry zjemňujú obraz a dodávajú jeho vážnosti úsmevný šmrnc. Jednotlivci, páry (jeden, dva i všetky spolu) sa striedajú v komorných výjavoch a hoci reprezentujú voľnosť a otvorenosť lesa, vťahujú nás skôr do jeho listnatých tmavých (nočných) zákutí plných tajomstva i malých úzkostí ožiarených akoby svitom mesiaca. Duende má jednoznačne svoju intímnu náladu, čarovnú atmosféru a tichú výtvarnosť farby, svetla a gesta.

Večer tanečných miniatúr pod názvom Umenie pre život priniesol reprezentatívnu exhibíciu profesionálnych tanečníkov rôznych súborov, divadiel a krajín. Verme, že okrem umeleckého zážitku prinesie pacientom Národnému onkologickému ústavu nádej na život a že táto tanečná gala jedenástka ho im (aj nám) pomôže vrátiť späť.

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Umenie pre život
11. október 2013 historická budova, Slovenské národné divadlo Bratislava

program:
Adelaars
Choreografia: Ján Ševčík
Hudba: Dead Can Dance
Tancujú: Sára Danielová, Simona Ivanovičová, Mária Miklovičová

Büro
Choreografia: Jörg Hippmann
Tancuje: Tanzwerk Company, Wels

Four reasons
Choreografia: Igor Holováč
Hudba: Astor Piazzola
Tancujú: sólisti a zbor Baletu Slovenského národného divadla

Déja-vu
Choreografia: Petr Zuska
Hudba: Fryderyk Chopin/ Niccolò Paganini/Nino Rota
Tancujú: Alina Nanu, Alexander Katsapov, sólisti Baletu Národného divadla Praha

Dueto z baletu Manon
Choreografia: Kenneth McMillan
Tancujú: Roman Lazík, Nina Poláková, sólisti Štátneho baletu Viedeň

=prestávka=

Slumdog Superstars
Choreografia: Jörg Hippmann
Tancuje: Tanzwerk Company, Wels
Suzanne
Choreografia: Mário Radačovský
Hudba: Gustav Mahler
Tancujú: Klaudia Bittererová a Andrej Szabo

Bach
Choreografia: Alessandra Celentano
Hudba: Johan Sebastian Bach
Tancujú: Anbeta Toromani, Alessandro Macario

Tri duetá
Choreografia a réžia: Mário Radačovský
Hudba: Fryderyk Chopin
Tancujú: Katarína Košíková a Tamáš Csizmadia Klaudia Bittererová a Patrik Sčasnovič; Katarína Kaanová a Dan Datcu Sólisti tanečnej skupiny Novej scény v Bratislave

Trioon
Choreografia: Roberto Zamorano
Hudba: Alva Noto, Ryushi Sakamoto
Tancuje: Anbeta Toromani, Alessandro Macario

Duende
Choreografia: Nacho Duato
Hudba: Maurice Ravel
Tancujú: sólisti a zbor Baletu Slovenského národného divadla

www.snd.sk

Foto Ctibor Bachratý, Peter Brenkus, SND