Večer britských choreografů ve Vídni: MacMillan, McGregor a Ashton

  1. 1
  2. 2
Baletný súbor Štátnej opery vo Viedni v premiére 31. októbra 2017 uviedol baletný triptych predstavujúci diela troch choreografov reprezentujúcich tri generácie britského baletu. Večer s názvom MacMillan / McGregor / Ashton ukazuje tri diametrálne odlišné pohľady britskú tanečnú tvorbu a to z pohľadu choreografie, obdobia i štýlu. V dramaturgickej skratke program prostredníctvom troch rukopisov predstavuje vývoj, tradíciu a rôznorodosť britského baletu.

Večer britských choreografov vo Viedni

Britský večer v Štátnej opere vo Viedni otvoril balet Concerto v choreografii Kennetha MacMillana. Neoklasický balet vytvorený na hudbu druhého klavírneho koncertu Dmitrija Šostakoviča predstavuje v tvorbe choreografa významný medzník. MacMillan ako novomenovaný riaditeľ baletu Deutsche Oper Berlin v roku 1966 potreboval ukázať silu a možnosti tanečného telesa, a vytvoril tento technicky náročný balet, ktorý čistou a hravou formou demonštruje tanečnú virtuozitu. Predstavenie malo obrovský úspech a okamžite vzbudilo záujem ostatných európskych súborov.

Prvá časť choreografie plynie v rýchlom tempe, kde sólový pár predvádza technicky nesmierne náročné krokové variácie, pričom tri demi-sólové páry v pohybovom dialógu nadväzujú na jeho krokové väzby. Skoky veľkého allegra a prvky rotácie sú nosným prvkovým materiálom, ktorý má ohromiť publikum. Sólisti Nikisha FogoDenys Cherevychko predviedli vo svižnom tanečnom maratóne vysokú technickú zdatnosť s dôrazom na precízne predvedenie každého tanečného prvku v rýchlom tempe.

Pri  choreografovaní druhej časti sa MacMillan nechal inšpirovať rozcvičkou svojej múzy Lynn Seymour a na jemne zmyselné Andante vytvoril dueto, v ktorom žena-balerína žiari na scéne v čistých líniách. Samotný začiatok choreografie je napriek svojej jednoduchosti úplne magický. Tanečnica stojí vo štvrtej pozícii na špičkách v profile a pridŕžajúc sa partnera robí v pomalom tempe kruhové port de bras. Divák vníma stabilné postavenie expresívne vytočených dolných končatín a jemnú tanečnosť hornej časti tela. Na rozdiel od prvej časti, pohybové väzby dueta idú „pod nohy“ a interpreti na vlnách krásnej melódie tanečnou etudou plynulo preplávajú.

O partnerskej spolupráci Niny PolákovejRomana Lazíka sa už napísalo v rôznych súvislostiach mnoho a opäť sa potvrdilo, že nechať týchto dvoch umelcov tancovať spolu bolo správnym rozhodnutím. Tanec oboch sólistov bol pôsobil ľahko a prirodzenejšie než dýchanie. Posledná časť uzatvára balet v temperamentnom finále, kde po boku už spomínaných sólistov a troch demi-sólistických párov vystúpi aj veľký zbor a tretia sólistka.

Choreograficky je finále koncipované ako spoločná coda, exhibícia technických prvkov v spojení s vizuálne zaujímavými obrazmi. Priestor ukázať svoje tanečné schopnosti dostáva aj spomenutá tretia sólistka, v tomto prípade Alice Firenze. Tanečnica predviedla zložitú choreografiu bez najmenšieho zaváhania, no v jej pohybovom prejave chýbala z môjho pohľadu ženská jemnosť.

Kostýmy a scéna (Deborah MacMillan) v odtieňoch modrej sa farebnosťou výrazne odlišujú od žlto-oranžovej verzie, ktorú naposledy uviedol Kráľovský balet v Londýne. Dielo tak vizuálne pripomína Schumannovu Druhú symfóniu choreografa Uwe Scholza. MacMillanove Concerto i Scholzovu Druhú symfóniu spája aj neodškriepiteľná neoklasická estetika Balanchinových symfonických baletov. Uvedenie MacMillanovho baletu na viedenskom javisku by sa dalo vnímať aj ako pripomenutie si dvadsiateho piateho výročia úmrtia tohto významného britského choreografa.

Súčasnú generáciu choreografov zastúpil v programe Wayne McGregor s baletom Eden / Eden. Anglický choreograf vytvoril v roku 2006 tento balet pre Štuttgartský baletný súbor na hudbu a libreto filmovej opery Stevea Reicha Three Tales, konkrétne na časť Dolly, ktorá sa zaoberá morálkou klonovania. Choreograf sa snaží zadefinovať hranicu vzťahu medzi modernými technológiami a ľudským telom, hľadá odpovede na otázku: „Čo z nás robí ľudí?“ S dávkou fantázie a s pomocou bulletinu môže divák z futuristického predstavenia toto všetko odčítať. Porozumieť obsahu filozofických tém je však aj s pomocou bulletinu pomerne náročné.

Dielo je skôr tanečno-atletickou prehliadkou odetou do súčasno-futuristického dizajnu než nejakým hlbokým myšlienkovým pojednaním. McGregorov exaltovaný pohybový slovník skúma extrémne polohy rozsahu končatín, na ktorých prepojenie s využitím základných prvkov pohybovej abecedy využíva izolácie. V dynamickom slede vytvára plastický tanec, ktorý však kĺže po hranici monotónnosti. Jednotlivé krokové väzby by kľudne mohli byť použité v jeho známejších baletoch Chroma či Infra (prípadne opačne).

Najzaujímavejším aspektom predstavenia tak zostáva samotná interpretácia, ktorá od tanečníkov vyžaduje silnú kondíciu, koordináciu a pohotovosť. Z deviatich tanečníkov popri výkone Denysa Cherevychka Nikishy Fogo najviac zaujal pohybovo plastický Masayu Kimoto. McGregorova choreografia doslova lichotí jeho dokonalej muskulatúre. Kimoto dokáže byť nekompromisne presný a rýchly, jeho pohyb je krásne artikulovaný, pričom do popredia vystupujú dlhé a čisté fyzické línie.

Divácky najatraktívnejšou časťou večera bol záverečný balet Fredericka Ashtona Marguerite and Armand. Dumasova Dáma s kaméliami pozná v baletnom spracovaní mnoho pekných inscenovaní, no Ashtonova mozaiková miniatúra je výnimočná najmä kvôli svojmu spojeniu s baletnými legendami Margot Fonteyn a Rudolfom Nurejevom, pre ktorých bolo dielo špeciálne vytvorené v roku 1963. Spoločná, emóciami nabitá interpretácia bola hodnotená ako dokonalé javiskové partnerstvo. Aj z tohto dôvodu bolo dlhodobo nepredstaviteľné, že by balet tancoval niekto iný, a po ich smrti sa dielo celú jednu dekádu neinscenovalo (niektoré zdroje uvádzajú, že inscenovať dielo bolo zakázané). Ashtonov balet sa vrátil na javiská až v roku 2000, a to vďaka medzinárodnej baletnej hviezde Sylvii Guillem. Odvtedy balet tancovalo už niekoľko tanečných párov, no vždy s rizikom, že budú porovnávaní s Margot a Rudym, ktorých majstrovstvo je s týmto baletom stále úzko spojené.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - MacMillan / McGregor / Ashton (Wiener Staatsoper 2017)

[Celkem: 2    Průměr: 4.5/5]

Související články


Napsat komentář