Velký úspěch Borise Prýgla na prestižním pěveckém klání Operalia Plácida Dominga
Boris, aká je vaša prvá reakcia na získané ocenenie?
Som trocha zaskočený, pretože som dostal cenu udeľovanú za interpretáciu Wagnera, čo je repertoár, ktorý v mojom veku speváci ešte ani nespievajú. Skôr som očakával, že sa umiestnim s iným typom repertoáru. Potešilo ma však pozvanie do Los Angeles, ktoré som maestrovi Domingovi už aj potvrdil, a okrem toho už viem, že budem spievať Leporella v Prahe v Stavovskom divadle na predstavení Dona Giovanniho v roku 2018, ktoré sa celé deje pod jeho patronátom.
Ako sa vôbec zrodil nápad prihlásiť sa na tohtoročnú Operaliu?
V česko-slovenskom priestore som sa už zúčastnil viacerých súťaží a zistil som, že konkurencia u nás nie je až tak veľká. Chcel som sa viac porovnať s medzinárodným priestorom, prekročiť prah Českej a Slovenskej republiky a trochu sa aj zviditeľniť. Už pred rokom som plánoval ísť na súťaž Hans Gabor Belvedere, ale mal som práve v tom čase dohovorené predstavenie v Znojme, tak som sa jej nakoniec nemohol zúčastniť. Ale súťažil som tam teraz pred dvomi týždňami.
Na rozdiel od Belvederu však Operalia vôbec nebol môj nápad. S myšlienkou, aby som sa jej zúčastnil, prišiel sám Plácido Domingo, ktorý ma na jar počul spievať v Prahe počas konkurzu na Dona Giovanniho. Ten sa pripravuje k 230. výročiu jeho premiéry v Stavovskom divadle a Domingo, ktorý ju osobne bude dirigovať, sa týchto príprav tiež zúčastňuje. No a keď ma počul spievať, tak sa ma spýtal, či by som nemal záujem zúčastniť sa Operalie. On ma tam v podstate pozval.
Ako presne prebieha príprava na súťaž?
Vo februári som sa prihlásil a poslal som samozrejme aj svoje nahrávky, ale mal som situáciu uľahčenú tým, že ma maestro počul už na predspievaní v Prahe. Ale prihlasoval som sa presne rovnako ako zvyšných tisíc uchádzačov a prešiel som tým istým procesom výberu, takže som rád, že ma nakoniec aj vybrali. Musel som si zvoliť repertoár. Snažil som sa zostaviť ho tak, aby som mohol ukázať celú svoju farebnú škálu. Chcel som tam mať niečo belcantového, dalej nejakú nemeckú skladbu – preto som už do prvého kola zvolil Wagnera, za jeho prezentáciu je totiž na Operalii možné získať špeciálnu cenu. Chcel som aj niečo, čo je môjmu srdcu veľmi blízke, takže som zvolil Leporella z Giovanniho. A nakoniec chcel som tam mať aj niečo takzvane efektného a ťažkého, na čom sa dá ukázať sa, tak som si zvolil Rossiniho.
My sme semifinále a váš výkon sledovali v priamom prenose cez internet, kde diváci výkony vás, ako aj ostatných súťažiacich, mohli live komentovať prostredníctvom Facebooku. Počas vášho nápaditého vystúpenia sa okamžite vyrojili komentáre a polemiky, či nejde o porušenie pravidiel, nakoľko ste použili rekvizitu, či je to vôbec dovolené a podobne. Mysleli tým notes, ktorý ste držali v rukách. Boli ste súťažiaci nejako špeciálne upozornení, že by rekvizity nebolo dovolené používať?
Ja som tie komentáre divákov sledoval počas spevu ostatných uchádzačov. Počas môjho vystúpenia však neviem čo presne písali. Je to škoda, lebo by som sa na tom mohol pobaviť. Počas spevu kolegov sa totiž častokrát stávalo, že tam niekto napísal, že súťažiaci spieva nádherne, a vzápätí niekto iný zase, že sa to nedá počúvať. Takže tie reakcie ľudí mohli skôr pobaviť, než že by si ich niekto mal brať nejako seriózne k srdcu. Vždy u každého speváka tam vzájomne “zápasili” dva tábory, tí, čo ho mali radi, a tí, čo nemali, a potom tam bol ešte tretí tábor ľudí, ktorí len napísali: „Ahoj, zdravíme z Juhoafrickej republiky,” alebo z nejakej inej krajiny, podľa toho, odkiaľ práve pochádzal spevák.
Som presvedčený, že do mojej takzvanej “katalógovej árie” sa ten zápisníček hodí, spieva sa tam predsa o katalógu, takže ja vždy zvyknem tú áriu spievať s diárom v ruke. Ale prvýkrát som to teraz urobil aj na súťaži. Konzultoval som to so svojou profesorkou, aj som si prečítal pravidlá súťaže, nikde som tam nenašiel, že by sa rekvizita nemohla použiť, a navyše si myslím, že diár o rozmere desať krát desať centimetrov nie je zasa až taká rekvizita, ktorá by dokázala niekomu nejako zásadne pomôcť a ublížiť tým ostatným, ktorí ju nemali k dispozícii.
A hlavne, bol za mnou Plácido Domingo a bavili sme sa po štvrťfinále, ktorú áriu zvoliť ďalej do semifinále, a on mi povedal, že chce počuť Leporella. A keďže je to ária založená do veľkej miery aj na hereckom umení, tak mi odporúčal, aby som sa po tejto stránke s tým čo najviac “vyhral”. Aj preto som sa rozhodol, že zvolím ten diár. Všetci to spievajú bez diára a zdá sa mi to také nejaké divné, tak som chcel byť niečím zvláštny, možno aby si ma aj zapamätali. A niektoré kolegyne, ktoré so mnou súťažili, mi potom povedali, že to bolo roztomilé, takže verím, že použiť rekvizitu nakoniec bola dobrá voľba.
Áriu ste spievali v pomerne svižnom tempe. To bola vo vašom prípade druhá najčastejšie komentovaná vec, ktorú si hneď každý všimol. Bola to vaša voľba?
Nie, to som nevedel vôbec ovplyvniť. To bola vec rozhodnutia korepetítorky. Ja musím povedať, že korepetítorka, ktorú som mal pridelenú, bola fakt dobrá, jedna z najlepších, aké som kedy mal možnosť zažiť, priam úžasná. Mali sme spolu skúšku, kde sa ma pýtala, aké ja chcem tempo, ako áriu zvyknem spievať. Tak som jej ho zadal a ona mi povedala, že sa jej to zdá byť príliš rýchlo. Predtým, než som vstúpil na javisko, tak som ešte rozmýšľal nad tým, či jej mám tempo ešte raz zopakovať. No ale som si nakoniec povedal, že keď sa jej to moje zdalo moc rýchle, tak rýchlejšie to už zrejme nedá. Ona však nasadila nakoniec také tempo, že som zostal až zaskočený. Ale tak čo už, bolo potrebné to nejako zvládnuť, lebo tá ária sa nedá spomaliť. Zrýchlovať sa počas nej dá vždy, spomaliť nikdy, až kým nepríde jej druhá časť, ktorá je už pomalšia. Ale hoci teraz to bolo príliš rýchlo, stále je lepšie, keď sa to spieva rýchlo než pomaly. V pomalom tempe mi to príde skoro až nudné, práve rezké tempo árii prináša zaujímavosť.
Do semifinále malo postúpiť len dvadsať spevákov, postúpilo dvadsaťpäť, do finále potom mali postúpiť desiati, vybrali vás nakoniec až štrnásť. To je pomerne neobvyklé…
Pretože sme tak silný ročník. Ale maestro Domingo nám povedal, že to nie je prvýkrát, že vraj v minulosti sa už niečo podobné stalo, hoci neviem, či tiež v tak hojnom počte, či vtedy neprekročili predpokladaný počet finalistov iba o jednoho alebo dvoch.
Bolo cítiť medzi súťažiacimi rivalitu?
Bola tu veľmi dobrá atmosféra, vytvoril sa dobrý kolektív ľudí, hlavne ak to porovnávam s Hans Gabor Belvedere v Moskve. Tam som ani nemal pocit, že by to bola súťaž, skôr len akási veľká prehliadka spevákov pre agentúry a veľké operné domy, kde spieva jeden za druhým. Na rozdiel od Moskvy, teraz pri Operalii mám naozaj pocit, že ide o súťaž, navyše jednu z najprestížnejších na svete, kde je o nás perfektne postarané. Operalia hradí pre súťažiacich všetky náklady, letenky, ubytovanie, stravu, no jednoducho úplne všetko. Pripadám si tu trochu ako v raji, je to neskutočný zážitok. Astana je navyše veľmi pekné mesto, vyzerá ako druhý Dubaj, a aj operný dom je zážitkom sám o sebe. Je to tretí najvyšší operný dom na svete a je vidieť, že sa na ňom nešetrilo. Súťaž sa odohráva na veľkom javisku, ktoré je asi trikrát tak veľké ako v novej budove Slovenského národného divadla. Je tam tak geniálna akustika, že môžete spievať v úplnom piane, a o sto metrov ďalej to bude dobre počuť aj v poslednej rade.
Samozrejme pred finále, keď už prišlo na krájanie chleba, tak tá priateľská atmosféra trochu uvädla, ale ani tak nemám pocit, že by niekto závidel alebo nedoprial úspech inému, sme tu veľmi priateľská zostava. Chodili sme spolu ešte aj na obedy.
Plácido Domingo vám po hudobnej stránke nejako zasahuje do vašej prezentácie, dáva rady alebo odporúčania, alebo je všetko založené len na vašich rozhodnutiach?
Až do štvrťfinále nám nikto nič nehovoril, koučing nám robil vždy len korepetítor, ktorý s nami pripravoval v ten deň jednotlivé vystúpenia. Ale Domingo zostáva na placi vždy aj potom, ako ostatní členovia poroty už odídu, takže ak niekto s ním chce konzultovať, tak ako som sa bol radiť ja, tak samozrejme môže, a ak niekto nechce, tak nemusí. Je to naozaj na individuálnom prístupe každého súťažiaceho. Ja som sa ho pýtať bol, keď som pred semifinále zvažoval medzi dvomi áriami. Neviem, či ostatní sa s ním o niečom tiež radia, alebo nie.
A výber programu do finále?
Tým som si tiež nebol celkom istý. Do stredy večera ale bolo potrebné túto otázku definitívne uzatvoriť, lebo bolo na druhý deň potrebné pripraviť noty, finále už je s orchestrom. Ja som zostal ešte s jednou sopranistkou až do polnoci v budove Opery, lebo som do poslednej chvíle voľbu zvažoval. Zostali sme pri klavíri a vyberali sme z troch árií, ktoré nám zostávali. Domingo ma chcel znovu počuť ako Leporella a porota si priala, aby zaznela La Calunnia a ja som tiež preferoval Rossiniho. A nakoniec som teda spieval to, čo chcela porota. La Calunnia je efektná, dá sa na tej skladbe veľa ukázať – je tam celá dynamická škála od piana až po forte a je aj divácky vďačná tým, že na konci spievam vysoké “gé”, takže verím, že to bola dobrá voľba aj pre televízny a internetový prenos. A hlavne je to známa vec, takže aj orchester ju dobre pozná, rovnako aj maestro Domingo, ktorý – ako vždy vo finále – dirigoval.
Na finále nás pripravoval nielen on, ale aj jeho manželka Marta. Jeden deň sme mali individuálnu skúšku s klavírom a ďalší deň potom s orchestrom. Pracovali sme spolu na výraze, dynamike, texte, frázovaní, tempe. Vo všetkom to bola skvelá spolupráca, aj včítane jeho asistentov.
Povedzte nám, kto všetko stojí za aktuálnym umeleckým úspechom Borisa Prýgla?
Predovšetkým rodičia, ktorí sú aj momentálne tu so mnou v Astane, a taktiež zvyšná časť rodiny a moja priateľka, pretože ma celý čas podporovali. A po profesionálnej stránke je to celý kolektív – ako ich ja nazývam – mojich “výnimočných žien”. Patrí doň Oľga Plhalová, ktorá sa mi venovala na základnej umeleckej škole, po nej sa ma ujala jej dcéra Blanka Juhaňáková. Tá ma priviedla aj na Vysokej škole múzických umení k Zlatici Livorovej a Petrovi Mikulášovi, u ktorých som potom tiež študoval. No a v Slovenskom národnom divadle som zase veľa spolupracoval s pani Miladou Synkovou a veľa vecí som v tom čase zároveň konzultoval aj s klaviristkou Janou Nagy-Juhasz, takže je to pomerne široký kolektív.
Taký babinec – až na Petra Mikuláša sú to všetko samé ženy.
Áno, okolo mňa bol a dodnes aj naďalej pôsobí babinec, kolektív úžasných žien, ktorý má nezastupiteľné miesto v mojej kariére, pretože ma profesionálne posúva neustále ďalej.
Akcentovali ste spomedzi nich hlavne Blanku Juhaňákovú. Dá sa povedať, že ona je akýmsi vaším koučom?
S Blankou Juhaňákovou mám taký výnimočný vzťah. Tým, že ona a aj jej mama so mnou spolupracujú od mojich desiatich rokov, tak ja ju beriem už ako člena rodiny a jej mamu ako svoju ďalšiu babičku. Ona je mojím strážnym anjelom, ktorý nado mnou drží ochranné krídla. Snažila sa mi vždy pomáhať a viesť ma pomocnou rukou. K Zlatici Livorovej chodím na techniku, k Petrovi Mikulášovi na interpretáciu ako aj po cenné rady týkajúce sa toho, že sme rovnaké hlasy – on je tiež basbarytón, aj keď teraz už je skôr len bas. No a Blanka tomu potom dáva ten výsledný glanc, zjednocuje poradenstvo od všetkých týchto ľudí dohromady. My totiž obaja hudbu cítime úplne rovnako. A tým, že ona bola voľakedy aj korepetítorka, tak všetko spolu korepetujeme, cvičíme a spoločne pripravujeme aj všetky moje roly – napríklad aj tú v Le comte Ory, ktorú som študoval pre Brno. Je to naozaj – ako ste povedali – koučing, ale taký, ako má byť. Ona tie všetky poznatky, ktoré dostávam od iných ľudí, stmeľuje a udeľuje všetkému výsledný tvar a lesk.
Vy v Bratislave nielen študujete, ale aj spievate v Slovenskom národnom divadle. Aj ten váš babinec je dokonca celý viacmenej zo Slovenska. Mnohí vás teda považujú za zástupcu aj slovenského vokálneho umenia. V Operalii ale súťažíte za Českú republiku. Mohli ste si vybrať, ktorú krajinu budete reprezentovať, alebo je to dané automaticky podľa pasu krajiny, ktorého ste držiteľom?
Je tu medzi nami aj jeden súťažiaci, ktorý už teda teraz nesúťaží, lebo vypadol vo štvrťfinále, ale on mal dva pasy. Aj japonský a aj pas Spojeného kráľovstva. Mal pri svojom mene napísané United Kingdom/Japan. Ja som sa ho pýtal, ako je možné, že vlastní dva pasy, ale on mi povedal, že tie krajiny vzájomne o tom nevedia. Má otca Japonca a mamičku Britku, takže mohol požiadať o cestovný doklad aj tam aj tam.
No ja keby som vedel, že môžem suťažiť aj za dve krajiny naraz, tak by som si tiež napísal Česká republika/Slovenská republika, ale nevedel som o tom a pas mám český, takže som tu teraz len za Českú republiku.
Podľa reakcií v stredu na postup do finále Operalie sa dá povedať, že Borisovi Prýglovi fandia nielen Čechy, ale aj celé Slovensko, takže v tomto zmysle aj tak reprezentujete obe krajiny.
To ma teší, ja som v týchto dňoch dostal naozaj veľmi veľa podporných reakcií od ľudí z oboch štátov.
Len za posledné tri mesiace máte za sebou úspešné ukončenie štúdia, účasť na Pražskej jari, súťaže Belveder a Operaliu, na stole zmluvu od agentúry pani Nachtigalovej, dve významné pozvánky od Plácida Dominga. To je obdivuhodné!
Pani Nachtigalová ma bude zastupovať až po ukončení všetkých súťaží, ešte nemáme ani podpísanú zmluvu. Ale verím, že spolupráca by mohla byť dobrá, hoci ja mám toho teraz veľa rozrobeného pred sebou. Ešte som sa aj prihlásil v Bratislave na doktorát a v Mníchove budem popri tom pôsobiť v opernom štúdiu, takže mám toho teraz naloženého na pleciach viac než dosť.
Ako na vás zapôsobila Astana?
Je to tu všade skôr ázijská kultúra trochu šmrncnutá Moskvou na jednej strane a Dubajom na druhej. Ale ešte trochu aj Čínou a Japonskom. Ale nikoho tak crazy, ako bol Borat, tu určite nestretnete!
Ešte raz vám srdečne gratulujeme a tešíme sa s vami!
***
Spevácku súťaž Operalia založil Plácido Domingo v roku 1993 a každý rok prebieha v inom meste. Zúčastňujú sa jej operní speváci od 18 do 32 rokov. Každý rok sa do súťaže prihlási zhruba tisíc záujemcov. Odborná komisia troch renomovaných expertov najskôr z nahrávok vyhodnotí ich interpretačné schopnosti a následne z nich vyberie 40 najlepších. Ďalšia porota zostavená z desiatich medzinárodných hudobných autorít (ktorej členom bez práva hlasovania je aj Plácido Domingo) si počas prvých dvoch dní súťaže vypočuje všetkých štyridsiatich. Každý spevák si na interpretáciu vyberie jednu áriu zo štyroch, ktoré si predtým sám zvolil, a porota mu z tejto zvolenej štvorice potom vyberie druhú áriu. Do semifinále zvyčajne postúpi 20 najlepších. Speváci sú v tejto fáze doprevádzaní len klavírom. Zo semifinalistov má byť podľa pravidiel súťaže v ďalšom kole vybratých zvyčajne desať finalistov. Finále prebieha vždy formou galakoncertu za doprovodu orchestra hrajúceho pod taktovkou Plácida Dominga. Cieľom Operalie je pritiahnuť záujemcov z čo najväčšieho množstva krajín a pomôcť naštartovať spevácku kariéru pre najtalentovanejších z nich. Prostredníctvom Operalie Domingo objavil už mnoho sľubných talentov, mnohí z nich sa medzičasom sami stali stálicami operného neba.
Ako víťazi Operalie v minulosti odštartovali svoju skutočne svetovú kariéru napríklad Nina Stemme (víťazka z roku 1993), José Cura (1994), Dimitra Theodossiou (1995), Joyce Di Donato (1998), Erwin Schrott (1998), Rolando Villazón (1999), Joseph Calleja (1999), Julia Novikova (2009), Sonya Yoncheva (2010), Oľga Peretyatko (2007), Aida Garifullina (2013) a aj mnohí ďalší.
Keďže porota je čiastočne tvorená z intendantov najväčších svetových operných domov, víťazom sa automaticky otvárajú možnosti obsadzovania v produkciách uvádzaných na ich scénach. Plácido Domingo sa taktiež zaviazal presadzovať víťazov Operalie na základe vlastného odporúčania a zvyčajne aj nejaký čas dohliada nad ich kariérou.
Tohto roku súťaž prebiehala v kazachstanskej Astane. Voľba miesta súťaže bola prekvapujúca, nakoľko Kazachstan nie je zapísaný v povedomí verejnosti ako krajina žijúca operou. Operalia v predchádzajúcich ročníkoch prebiehala prevažne v krajinách s výraznou, alebo aspoň čiastočnou opernou tradíciou (azda s výnimkou Portorika v roku 1999).
Budova Opery v Astane, dejisko aktuálneho ročníka súťaže, bola postavená len v roku 2013, a je tak jedným z najmladších operných domov na svete. Stojí fakticky uprostred celiny rovnako ako aj celé novopostavené hlavné mesto Kazachstanu, ktoré bolo v minulosti známe aj ako Celinograd.
***
VIZITKA
Boris Prýgl sa zúčastnil viacerých speváckych súťaží, zvíťazil na Medzinárodnej súťaži Pražský spevák, Duškovej speváckej súťaži Mozartovej obce a Speváckej súťaži Olomouc. Za svoje úspechy vďačí pedagogičkám Oľge Plhalovej, Zlatici Livorovej a Blanke Juhaňákovej. Od septembra 2012 študuje operný spev na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave u profesora Petra Mikuláša. V lete 2013 absolvoval Majstrovské spevácke kurzy Petra Dvorského v Piešťanoch a Majstrovské spevácke kurzy Dagmar Livorovej vo Veľkej Bíteši.
Realizoval množstvo sólistických a ansámblových vystúpení doma i v zahraničí. Ako sólista spolupracoval so Slovenskou filharmóniou. V roku 2014 spieval rolu Záhradníka v Mozartovej opere Figarova svadba a absolvoval ďalšie spevácke a herecké majstrovské kurzy. Stal sa hosťujúcim sólistom Opery SND, kde debutoval v hudobnej dráme Salome od Richarda Straussa ako Nazaretčan a Žid. V tom istom roku stvárnil postavu Satana v opere Slzy noža (B. Martinů) na predstavení VŠMU, a v Opere SND sa po prvýkrát predstavil ako Leporello v Mozartovom Donovi Giovannim.
Bakalárske štúdium dokončil hlavnou úlohou Kráľa Teodora v opere Kráľ Teodor v Benátkach, ktorú Opera SND uviedla ako prvý projekt svojho Operného štúdia. Zakrátko do jeho repertoáru pribudla úloha Dona Basilia v opere Barbier zo Sevilly, Don Fernando (Fidelio), Pietro (Simon Boccanegra), Brander (Faustovo prekliatie) či Betto a Majster Spinelloccio (Triptych). Získal Cenu Národného divadla v Prahe, Divadla Josefa Kajetána Tyla v Plzni, ale tiež Festivalu Pražská jar, Českého rozhlasu, Cenu Viléma Zítka, Gustava Mahlera i Cenu dirigenta Františka Drsa na päťdesiatom ročníku Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch. V súčasnosti sa pripravuje na celý rad sólistických recitálov a koncertov nadväzujúcich na vyššie uvedené úspechy.
(zdroj: snd.sk)
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
