Vídeň: balet nazvaný Siegfried

Pavol Juráš, 05.04.2014 0:00

O Labuťom jazere som napísal hodne, takže nejaké úvody ako úvod do problematiky či dejín inscenovania je zbytočný. K histórii tohto baletu vo Viedni sa vrátim v niektorej z Baletných panorám. K veľkej premiére Wiener Staatsballettu treba priradiť len samé superlatívy. Manuel Legris logicky vybral nielen choreografiu svojho umeleckého tútora z Paríža, ale naviazal aj na prvenstvo Viedne. Aurel von Milloss v roku 1964 pozval k choreografii vtedy len tri roky na západe pôsobiaceho Rudolfa Nurejeva. Premiéra 15. októbra 1964 spôsobila vtedy šok. Celkové uchopenie libreta, zdôraznenie roly Princa ako hlavnej postavy, novátorské choreografické postupy Nurejeva, ktoré už vtedy reprezentovali jeho neskoršiu zrelú tvorbu. Lesk premiére dodalo, že sám Nurejev tancoval Siegfrieda a Odettu / Odiliu tancovala baletná superstar Margot Fontyen.

Dancig Times nazval predstavenie Balet nazvaný Siegfried. Nová inscenácia je nová najmä výpravou jednej z najuznávanejších a najžiadanejších scénografov Luisy Spinatelli. Mnohí si určite pamätajú jej uchvatnú kreáciu pre Labutie jazero Patrice Barta v Berlíne (1999), za ktorú bola nominovaná aj na Prix Benois. Spinatelli je viac aktívna ako kostýmová výtvarníčka, ale aj jej chápanie scénického priestoru zostáva príjemné a účelné. Nezaťažuje priestor zbytočnou architektúrou či ornamentmi, ale snaží sa vytvoriť náladu. I keď sa to môže javiť nemoderné, vracia sa k maľovaným tylovým horizontom, ktoré je možné presvecovať, prehlbovať nimi priestor a dávajú tušenie skôr obrazu než scénického artefaktu. Virtuóznou ukážkou tvorby sú kostýmy pre viedenské Labutie jazero. V sugestívnych odtieňoch, ktoré sa menia so svetlom a pohybom, raz sa zdajú domodra, dozelena či dosiva, ctia historické odkazy, moderné technologické postupy a skvele padnú tanečníkom, vytvára úžasné výtvarné tableaux. Nádherná farebná synchronizácia a prepojovanie pánskych a dámskych kostýmov, elegantné doplnky, klobúky, ozdoby až po obuv sú poctou remeslu i tradícii. Druhým úchvatným momentom je hudobné naštudovanie Alexandra Ingrama. To, čo vytiahol z orchestra Wiener Staatsoper je hudobná slasť. Mnohými neschopnými dirigentmi a zaspávajúcimi, nepripravenými hudobníkmi zničená Čajkovského partitúra zaznieva v nevídanej zvukovej kráse. Všetky čísla sú vypointované a zároveň sa skladajú do unikátneho zvukového celku hodného Čajkovského ako symfonika. Jedným z vrcholov je Pas d ´action v II. dejstve (skôr známejšie ako adagio Princa a Odetty) s neskutočne zahranými sólovými husľami, ku ktorým sa priebežne pripája vo vzájomnom dialógu violoncello. Ďalším vrcholom je Grand pas de deux v III. dejstve na čísla pôvodnej partitúry A3Oa, A5b, A19f, A19g. Tak vzrušujúce hudobné napätie a intenzita sa plne snúbila s rafinovaným a jedinečným vyjadrením vášne a túžby medzi Odiliou a Princom. Nezabudnuteľný je moment nástupu Odilie na variáciu, kedy akoby kráčala dopredu (vykonávajúc en avant do arabesky niekoľkokrát za sebou). I keby bolo predstavenie nepodarené, už len hudobné naštudovanie, počúvať hudbu so zavretými očami, by za návštevu stálo.

K vynikajúcemu výkonu doviedol svoj súbor riaditeľ Manuel Legris za tie štyri roky, čo do Viedne prišiel. Dámy v zložitých Nurejevových formáciách, hlavne v IV. dejstve, ktoré je celé jeho, predviedli nielen príkladnú techniku, spoločný dych tridsaťdva labutí, zmysel pre poetiku ale i hmatateľnú poéziu. Zaujímavosťou inscenácie a naštudovania je až fyzicky prítomná snivosť a pokoj. I v allegrových pasážach niet pocitu uhnaných nestíhajúcich tanečníkov, ale vzácne synchrónneho telesa. Fantasticky – to sa často nevidí ani na predných scénach, boli synchronizovaní aj páni v spoločných pasážach valčíka. Alebo trojica sólistov v Nurejevovom obťažnom Pas de cinq, ktorým nahradil obligátne Pas de trois v I. dejstve. Pritom sezóna súboru nie je vôbec ľahká a tento výkon len potvrdzuje kvalitu súboru, ktorá neustále rastie od premiéry k premiére. Nezúčastnil som sa premiéry, ktorú tancovala Olga Esina, ktorá sa v Grand pas de deux zranila a ako skutočná umelkyňa, ktorá nedbá fyzických limitov predstavenie dokončila. Navštívil som reprízu s Liudmilou Konovalovou. Konovalova, rodáčka z Moskvy, predviedla profesionálny výkon veľkej baleríny. Mnoho miest je vďaka Nurejevovi i interpretke celkom mimoriadnych. Nie je to labuť, ktorá neustále máva rukami – krídlami, neustále si hlavu otiera o krídlo – rameno. Akoby všetok gýčovitý balast prvoplánovej interpretácie odišiel. Zostala poézia tvorená dômyselnou koncentráciou techniky a výrazu, muzikálnosti a vnútorného pokoja, ktorý až akoby fluidum vychádza a vyžaruje z interpretky. Grand pas de deux v III. dejstve je ukážkou technických kvalít baleríny. Fouetée prekladané piruetami je len vrcholom. Už predtým vo variácii strieda balloné s foueté do arabesky, či variáciu končí talianskym fouetée. Bez asistencie Rothbarta je to skutočné virtuózne pas de deux.Denys Cherevychko, i keď by sa nejavil ako typicky Princ, sa do tejto koncepcie baletu ako drámy rozporuplného Princa hodí. Všetky až schválnosti choreografie zvláda s ohromnou gráciou a čistotou. Tour en l´air do arabesky, do en avant, double tour en l´air nenasledujú v diagonále za sebou, ale sú prekladané cabriolom alebo so sissonne a jeho k záveru sa spomaľujúce piruety zakončené v póze sú až magické. Zároveň Cherevychko vytvára aj uveriteľnú postavu, ľudsky hodnotnú a divákovi blízku, s ktorou divák súcití. A keď sa v IV. dejstve lúči s Odettou (už v roku 1964 vzniklo toto slávne dueto, ktoré Nurejev potom ešte rozpracoval v parížskej verzii), sa tanečník nielen ospravedlňuje za svoju zradu, ale stáva sa až eschatologickým symbolom večnosti.

V tejto verzii je ešte hodne v pozadí Rothbart, vďaka efektnému kostýmu výtvarníčky však Andrey Teterin i v málo výstupoch, či iba v behu okolo svojich zakliatych dievok efektne splňuje úlohu protipólu Siegfrieda. Potrebné je spomenúť aj účastníkov Pas de cinq: Alicu Firenze a Kiyoku Hashamoto, obe majú variácie sólové a pánov Masayu Kimota a Richarda Szabó, ktorí majú spoločnú variáciu, kedy obaja v obťažnom choreografickom parte tancovali ako jeden. Súbor precízne i štýlovo predviedol tance národov, ktoré sú „nurejevovské“, priestorovo pôsobivé a technicky zaujímavé. Postupne gradujú i čo do počtu interpretov. Španielsky tanec sú dva páry (jedným z pánov bol Kamil Pavelka), neapolský tanec je šesť dám a sólový pár, poľský tanec štyri páry a maďarský tanec je hudobným i choreografickým vrcholom: osem párov a jeden sólový.

Benno, či iný priateľ Princa v Nurejevovej verzii nefiguruje, toho choreograf vyšachoval hneď. Podobne ako „ruského“ šaša. Čo by ešte mohlo zaujímať je dramaturgia III. dejstva, ktoré otvára po entré tanec šiestich možných manželiek princa a tým sa účelne stupňuje napätie, čo sa stane, koho si princ vyberie. Keď všetky odmietne, nastane dramatická pauza, ktorú preruší fanfára a príchod nezvaného hosťa: Odilie. Tance národov nasledujú až potom. Od Nurejeva pôsobivý je aj záver čierneho adagia, kedy si Siegfried kľakne a Odilia sa ho drží za ramená v panché. Z tejto figúry sa ako dokonalá zvodkyňa zosunie na zem a učiní onú typickú pózu labute sediacej s rukami zopätými nad prepnutou nohou, pričom Siegfried stojí nad ňou tak, ako začínalo biele adagio.+++
===V nasledujúcich dvoch predstaveniach prvý krát vo Viedni hosťuje Svetlana Zakharova. Takže ak ste jej priaznivci a chcete stráviť celý deň v rade na lístok na státie, máte ideálnu možnosť na výlet do Viedne.

Predstavenie tak, ako pred päťdesiatymi rokmi, je diváckym triumfom. Zohnať lístok je celkom nemožné. Niet divu. Účelná snaha o dokonalosť od scénografie až po interpretáciu, profesionalita na javisku i u hudobníkov je dnes devízou, ktorá vedľa banálnych krádeží a naštudovaní klasických titulov od „amatérov“ podľa videokazety alebo vedľa obskúrnych transkripcií, okúzľuje svojou subtílnou krásou. A najmä pravdou.

Hodnotenie autora recenzie: 100%

Petr Iljič Čajkovskij:
Schwanensee
(Labutí jezero)
Choreografie a réžie: Rudolf Nurejev (Lev Ivanov a Marius Petipa)
Naštudovanie: Manuel Legris
Dirigent: Alexander Ingram
Výprava: Luisa Spinatelli
Svetla: Marion Hewlett
Wiener Staatsballett
Orchester der Wiener Staatsoper
Premiéra 16. marca 2014 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 28.3.2014)

Prinz Siegfried – Denys Cherevychko
Odette/Odile – Liudmila Konovalova
Zauberer Rotbart – Andrej Teterin
Gefährtinnen und Gefährten des Prinzen – Alice Firenze
Gefährtinnen und Gefährten des Prinzen – Kiyoka Hashimoto
Gefährtinnen und Gefährten des Prinzen – Masayu Kimoto
Gefährtinnen und Gefährten des Prinzen – Richard Szabó
Spanischer Tanz – Gala Jovanovic
Spanischer Tanz – Flavia Soares
Spanischer Tanz – Kamil Pavelka
Spanischer Tanz – Jaimy van Overeem
Neapolitanischer – Tanz Ioanna Avraam
Neapolitanischer Tanz – Richard Szabó
Polnischer Tanz – Alena Klochkova
Polnischer Tanz – Alexandru Tcacenco
Ungarischer Tanz – Alice Firenze
Ungarischer Tanz – Greig Matthews