Vídeň: krásný i odporný Klárčin sen

Krásny i odporný sen Kláry

Viedenský Luskáčik je jednou z najnovších inscenácií tohto baletu na popredných scénach. Premiéra sa konala pred rokom 7. októbra a vo Viedni inscenácia vzbudila nadšenie diváckej obce. Záznam dokonca natočila hneď v decembri ORF.

Zaiste to bolo aj veľké splnenie sna šéfa Manuela Legrisa, ktorého je treba zaradiť medzi špičkových interpretov choreografického odkazu Rudolfa Nurejeva a predstaviť vo Viedni túto verziu. Inscenácia tak prišla do Viedne s veľkým meškaním, pretože Nurejev je s Viedňou spätý rovnako ako s Parížom. Už vôbec prvé uvedenie baletu na scéne Štátnej opery prišlo hodne neskoro, až v roku 1973. Verziu Yuriho Grigoroviča vystriedala až v roku 2000 nová verzia vtedajšieho šéfa Renata Zanellu. Tá mala veľmi krátku životnosť a už v roku 2007 ju vystriedala inscenácia nového šéfa Gyula Harangozu. Takže inscenácia Nurejeva je len štvrtým pohľadom na luskáčikovskú tému v budove Staatsoper na Ringu. Nurejev sa týmto baletom zaoberal mnohokrát, od premiéry pre Švédsky kráľovský balet v roku 1967, ešte päťkrát. Posledná inscenácia je oný prototyp pre Paríž, ktorý bol aj sfilmovaný. A práve túto verziu aj s výpravou Nicholasa Georgiadisa vybral šéf Legris pre Viedeň.Často vládne názor, že Nurejevove balety buď milujete alebo nimi opovrhujete. Je zrejmé, že vo svojej koncepcii libreta vyšiel zreteľne z odkazu Leva Ivanova a aj Vasilyho Vajnonena, ktorého dôverne poznal ešte zo svojho angažmán v Mariinskom divadle. Taktiež v mnohom ponechal choreografické nápady svojich predchodcov. Doplnil ich len vo svojom štýle videnia klasiky vlastnými očami. Zachoval koncepciu Ivanova, že vrcholom prvého dejstva je valčík Snehových vločiek a jeho duplikátom je Zlatý valčík v II. dejstve, na ktorý ako vrchol nadväzuje Grand pas de deux. Voľne zaobchádza s tancami v divertissemente II. dejstva. Od Vajnonena ponecháva bábkové divadlo, ktoré organizuje Drosselmayer, ale povyšuje ako dramaturgický predstupeň scény bábok, ktoré nie sú oživenými exponátmi z krabičiek, ale interpretuje ich Klára, Franz a sestra obidvoch Luisa. S tým súvisí aj dôležitý posun, ktorým je fakt, že niet detských interpretov súrodencov, ale od úvodu ich, čo je podstatné hlavne pre Kláru, interpretuje balerína. To na interpretku kladie veľkú javiskovú úlohu.

Toto však nie je nejaká samoľúbosť choreografa, aby sa opájal dokonale tancujúcou Klárkou už na štedrovečernej oslave. Je to zásadný inscenačný kľúč. Nurejev totiž dej posúva z biedermeiera Ivanova do konkrétneho roku 1900. Toto rozuzlenie vyžaduje detektívneho diváka, v tomto roku totiž Sigmund Freud publikoval svoj slávny spis Traumdeutung. Autor psychoanalýzy napísal: „Získal som dojem, že snáď existujú mocné psychické procesy, ktoré však zostávajú pre ľudské vedomie skryté.“ Podobne je to aj s inotajmi Nurejevovho Luskáčika. Mnoho režijných nápadov je ľahko čitateľných, mnoho ťažko. Oný fókus na Klárku, ktorá je platonicky zamilovaná do strýčka Drosselmayera, má rada svojich drahých milujúcich rodičov, čo však nebráni tomu, aby ich a príbuzných videla ako obludné netopiere a v jej fantázii sa jednooký, krívajúci, takže veľmi zreteľne handicapovaný kamarát Drosselmayer, zmení na nádherného princa. Rôzna optika, s ktorou Klára pohliadla na svoje reálie, na svoju rodinu a domov, spôsobuje všetky premeny. A tak strom nevyrastie, ani darčeky. Niet dôvodu, to nie je sen malého dievčatka o vianočnej noci, je to sen dievky na prahu puberty a jej prebúdzajúceho sa ženstva na rafinovaný koncept protikladov.

Na scéne nie sú milé myšky ale potkany, ktoré prinášajú choroby a s nimi smrť, symbol odpornosti. Proti nim stojí v bielom oblečený, prekrásny, oživší Luskáčik. Myší kráľ je obrovský oproti vojačikovi… Nie je tam žiadny animátor diania, všetko nadväzuje samo na seba podľa toho, čo si mladá žena vysnívala, či ako do jej sna vpadli nočné mory. Potkany, smrť vojačikov, brutálna premena vianočných hostí na netopiere, starí rodičia ako indickí kupliari vo východnom tanci, brat ako sexi Španiel, opitá ruská spoločnosť… Zaujímavé je, ako detský divák vníma rôzne dejové súvislosti po svojom a dospelý divák sa na mnohom čuduje. Drevený husár, ktorý má lúskať orechy sa vďaka silnému putu, ktoré k nemu Klára má, mení v jej predstave na krásneho vojačika na koni, neskôr na krásneho princa.

Úvodná scéna ako vyliezajú potkany je podstatná. Pretože čo môže hrdinka zmôcť proti takým potvorám? Jediné na čo sa zmôže po tom, ako tie potvory zožrali a rozšklbali bábiku, po ktorej zostali len dve odtrhnuté ruky, je hádzať im vianočné balíčky. Skutočná vojna je vyprovokovaná jej vierou v moc svojho talizmanu. Imaginácia a metafora sa mení v metonymiu. Rafinovanosť prístupu choreografa, množenie významov a ich zdanlivá nelogickosť je mätúca a dráždiaca logický rozum diváka. Prečo rodičia Kláry tancujú s opitou spoločnosťou podivný ruský tanec? Prečo starí rodičia meditujú v indickom duchu so skupinkou exotických krások? A prečo na konci tanca sólista ukradne starcovi mešec? Prečo súrodenci Klárky sú vášniví Španieli, ktorých sprevádzajú ďalšie tri páry?

Dôležitá chvíľa je prerod sna po scéne vločiek, ktoré v snehovej metelici unikajú spolu s Klárou a princom. Klára je späť v salóne a spí v kresle, kde ju prepadnú netopiere, vracajú sa vojačikovia, potkany, princ je Drosselmayer v magickom plášti, ktorého unesú myši a potom sa celkom nečakane objaví na začiatku schodiska a s výbuchom sa zmení späť na krásneho princa. Či sa na konci zdá, že to bol len sen a Klára nemá o ňom poňatia? Celkom určite nie. Keď sa prebudí je celkom iná ako na začiatku, podivne vybieha do zimnej noci s fujavicou a sleduje odchádzajúceho Drosselmayera akoby od neho chcela niečo ďalšie. Istota s akou ju držal za ruku je preč, farebný omamný svet tiež. Len drevený pajác jej zostal. Jedno je isté. Klárina čistá láska činí Luskáčika živým a silným, schopným pomôcť jej a aj zvíťaziť.

Nurejev svojou choreografiou stavia interpretov pred mimoriadne náročné úlohy, herecké aj tanečné. Neustále prezliekanie interpretovi Drosselmayera/Princa pokoj na náročné tancovanie nepridávajú. Klára ťahá celé predstavenie, popri tanečných častiach aj svojou neustálou prítomnosťou na scéne. Už v roku 1962 spôsobilo divákom šok Nurejevom upravené Pas de deux, ktoré s obľubou tancoval ako prototyp svojej vízie, ako má vyzerať oživená klasika druhej polovice storočia. Nezabudnuteľná záverečná póza entrée adagia, kedy balerína leží telom na nohe partnera v arabeske. Vedľa tradičného adagia v I. dejstve a Grand pas de deux v II. dejstve, interpreti ústredných partov tancujú spolu omnoho viac. Na úvod valčíka vločiek ešte nasleduje na adagio variácia princa, či finále I. dejstva spolu dokončujú, aby ho na rovnakom mieste na úvod II. dejstva zase začali. Jednotlivé tance divertissementu povyšuje choreograf na náročné miniatúry a dáva im zaujímavé veľké obsadenie s dominujúcimi sólistami. Excentrické vločky v allegre s meniacim sa pas balancé a pas de basque gradujú k virtuóznemu finále. K tejto virtuozite dámskeho tanca en pointe pridáva vo valčíku v II. dejstve partnerov, aby povýšil choreografiu a s oporou partnera mohli dámy zvládať ešte náročnejšie figúry. Grand pas de deux, vychádzajúce v mnohom z Vajnonena i Lopuchova je násobené túžbou choreografa zatancovať, vyjadriť pohybom každý takt. Tým všetkým znásobuje náročnosť pre interpretov.

Maria Yakovleva má mimoriadnu schopnosť vcítiť sa do detského sveta Kláry, zapadnúť medzi žiakov Baletnej akadémie Wiener Staatsoper. Jej zvláštna melancholická hrdinka, stratená na prahu vlastného dospievania a zmien, je očarujúca. Yakovleva má zároveň onú dispozíciu baleríny zažiariť hneď ako príde čo len obyčajná arabeska. S veľkou muzikalitou a minucióznym vnímaním dokáže zostať pohltená v charaktere svojej postavy a nevypadnúť z neho v žiadnom momente. Za chorého Roberta Gabdulina zaskočil narýchlo Vladimir Shishov, ktorý bol pred časom tiež indisponovaný. Predviedol výkon na istotu. Tentokrát jeho energickej povahe a spôsobu tancovania viac sedel umiernený Drosselmayer než víťazný princ. V bohatom obsadení hlavných rolí naďabíte na slávne mená súboru, takže so zmenami v obsadení je každá repríza iná, pretože to nie je predstavenie kde sa až kúzlom zjavia na adagio prví sólisti súboru a nakoniec sa vrátia na pas de deux. Z individuálnych tancov sa najlepšie darilo interpretom francúzskeho tanca – pastorale Ioanna Avraam, Rui Tamai a Greigovi Matthewsovi. V tomto skoro nekonečnom tanci, s rafinovanou vidieckou náladou idyly, si zachovali muzikalitu a technickú obťažnosť na nich nebolo poznať. Vedľa dám vynikol práve Matthews svojim precíznym elegantným tancovaním. Dvojica Kláriných súrodencov bola matná. Dumitru Taran nevyužil dramaturgické možnosti svojej postavy a zostal zlým bratom podľa klišé. Emilia Baranowicz ako staršia sestra zostala v tieni tej mladšej. Eno Peci veľmi uhrančivo zvádzal Ketevan Papavu v Arabskom tanci. V Nurejevovej netradičnej koncepcii Čínskeho tanca, pánske pas de trois brilantne a synchrónne súperili Marcin Dempe, András Lukács a Richard Szabó.

Prvé predstavenie sezóny 10. decembra sa nepríjemne krylo s generálkami na novú premiéru 15. decembra, čo určite poznamenalo výkon súboru, prinajmenšom nasadenie, energiu a chuť. Zato predstavenie obdivuhodne dominantne viedol orchester pod vedením skúseného Paula Connellyho. To bol Čajkovskij! V rámci výročia jeho smrti skutočný symfonický zvuk, veľké obsadenie nádherne znejúcich sláčikov, rafinovane vyzdvihnutá autorova inštrumentácia národných tancov v II. dejstve, precízna súhra a intonačná istota. Od subtílnej, briskne zahranej predohry, po podmanivé valčíkové tempá, ktoré skladateľ miloval, až po skutočne romantický zvuk. Vypointované naštudovanie, nádherný zvuk, vzrušujúce nuansy od dirigenta, spôsob, ako vypichuje nástupy skupín nástrojov, ktorými rastie v hudbe napätie, cez rafinovaný sprievod pizzicat k sólovému nástroju, až po strhujúce hutné gradácie. Podmanivá radosť a krása z muzicírovania a nádhernej partitúry.

Podobne ako jedenásť rokov od smrti Nicholasa Georgiadisa, do detailu prevedené kostýmy. Jeho scénografie boli vždy veľmi precízne, luxusné a realistické a slúžili zámeru režiséra. V prípade kostýmov však zachádza omnoho ďalej a ich rafinovanosťou, farebnou koncepciou, tým, ako ich dokáže gradovať farebnými kontrastmi či rôzne sa chovajúcimi materiálmi, presahuje charakter tradične chápaného divadelného kostýmu a povyšuje ho na umelecké dielo. Popritom, že Georgiadis vytvoril možno najslávnejšie kostýmy pre vločky, keď sa nebál opulentne (tak ako to miloval Nurejev) pracovať s protikladnými farbami a sýtym vzorom, na každý kostým kladie dôraz a precíznosť. Slávna tutu a diadém pre grand pas de deux sú rovnako prepracované ako večerné róby dospelých, či uniformy pánov z prelomu storočí.

Manuel Legris poznal ako tanečník svet baletu. Vytipoval v ňom najlepšie inscenácie či počiny, ktoré realizuje vo Viedni. Ženie súbor k novým métam. Ako ten čo pozná všetky nuansy diel, ktoré stavia na repertoár, dohliada na ich naštudovanie, skúšanie a interpretovanie, celý deň od tréningu k predstaveniu sprevádza svoju company. Je prototypom nielen veľkého umelca ale aj skvelého šéfa, ktorý chce pre svoje publikum to najlepšie. Ak by sa vám do Viedne ísť nechcelo, môžete využiť živý prenos cez internet 28.decembra, keď po zaplatení 14 eur môžete sledovať predstavenie v mimoriadnej kvalite záznamu a strihu na niekoľko kamier vo svojom počítači. Aj v tomto je baletný súbor vpredu. Okrem dokonale pripraveného programu od tímu dramaturgov, všetky výstupy od súboru vykazujú vysokú úroveň a úctu k divákovi. Ale žiadny prenos práve onú fascinujúcu energiu orchestrálneho telesa a tanečníkov, nesprostredkuje. Sviatočná nálada v krásnej budove, ktorá je palácom múz, je jedinečný zážitok. A jedna pochvala Nurejevovi. Keď v roku 1968 legendárna Ninette Valois, ktorá kedysi pozvala Nikolaja Sergejeva k uvedeniu jeho slávnej verzie, videla Nurejevovu verziu v Kráľovskom balete v Londýne, poznamenala: „Najlepší Luskáčik, ktorého som videla!“

Piotr Iljič Čajkovskij:
Der Nussknacker
Dirigent: Paul Connelly
Choreografie: Rudolf Nurejev
Scéna a kostýmy: Nicholas Georgiadis
Wiener Staatsballett
Wiener Staatsopernorchester
Ballettakademie der Wiener Staatsoper
Premiéra 7. octóbra 2012 Wiener Staatsoper Viedeň
(písané z reprízy 10.12. 2013)

Clara – Maria Yakovleva
Drosselmeyer/Der Prinz – Vladimir Shishov
Luisa – Emilia Baranowicz
Fritz – Dumitru Taran
Der Vater – Gabor Oberegger
Die Mutter – Rafaella Sant`Anna
Schneeflocke – Alena Klochkova
Schneeflocke 2 – Prisca Zeisel
Arabischer Tanz 1 – Ketevan Papava
Arabischer Tanz 2 – Eno Peci
Chinesischer Tanz 1 – Marcin Dempc
Chinesischer Tanz 2 – András Lukács
Chinesischer Tanz 3 – Richard Szabó
Pastorale 1 – Ioanna Avraam
Pastorale 2 – Rui Tamai
Pastorale 3 – Greig Matthews

www.staatsoper.at

Foto Wiener Staatsballett – Michael Pöhn