Vídeň: Parsifal po deseti letech

Viedeň: Parsifal po desiatich rokoch 

Wagnerov Parsifal v predvečer Veľkého piatku bol prvým z trojice tohtoročných predstavení tejto opery, tradične uvádzanej vo viedenskej Staatsoper počas veľkonočných sviatkov. Zároveň to bol (po minuloročnom kolapse po odohraní 1. dejstva počas prvého z troch predstavení a následnej niekoľkotýždňovej pracovnej pauze) prvý večer Franza Welser-Mösta v úlohe dirigenta tejto opery, odkedy sa stal hudobným riaditeľom Staatsoper. A okrem toho toto predstavenie pripadlo takmer na deň presne na desiate výročie premiéry inscenácie režisérky Christine Mielitz. Hudobná stránka tohto večera predstavovala rozhodne jeho úspešnejšiu časť. Pre orchester Staatsoper je partitúra Parsifala rutinnou záležitosťou. V takejto konštelácii je o to väčšie očakávanie, pokiaľ ide o hudobné naštudovanie a prínos dirigenta. Welser-Möst oddirigoval Parsifala v pomerne rýchlom tempe – dĺžkou predohry desať minút a dvadsať sekúnd predbehol dokonca aj Pierra Bouleza a jeho nahrávku z Bayreuthu z roku 1970, ktorá je najrýchlejšia, akú som doteraz počul a jedna z najrýchlejších vôbec podľa dostupných štatistík. Celkový čas hudby dosiahol bez približne piatich minút štyri hodiny, čo je stále pomerne krátky čas, ale na rozdiel od predohry som už neskôr nepocítil, že sa dirigent s orchestrom niekam „ponáhľa“.

Pokiaľ ide o agogiku a vykreslenie jednotlivých nástrojových sekcií, vyznenie partitúry bolo pomerne konzervatívne, žiadne prekvapenie (ani pozitívne, ani negatívne) sa nekonalo. Z orchestriska tak znel Parsifal, tak ako ho môžeme počuť na ktorejkoľvek referenčnej nahrávke a okrem jedného zakopnutia v hornovej sekcii („zákerný“ sextolový beh v 1.dejstve pri Titurel, der fromme Held) hral orchester bez počuteľných chýb. Škoda iba niekoľkých tempových nezhôd pri nástupoch medzi orchestrom a sólovými spevákmi na javisku. Náročnú úlohu, akú má zborový spev v tejto opere (a v tejto inscenácii kvôli scéne ešte náročnejšiu), výborne splnil rovnako po stránke súhry aj dynamiky zbor Staatsoper, doplnený aj o detské hlasy, pod vedením zbormajstra Thomasa Langa.

V tejto sezóne sa na javisku stretlo vyrovnané spevácke obsadenie a z hlavných postáv dokonca ani nikto neochorel (opäť narážka na minulú sezónu – veľké očakávania ohľadne vystúpenia Jonasa Kaufmanna v úlohe Parsifala a nakoniec zháňanie náhrady na dve z troch predstavení kvôli jeho ochoreniu). Johan Botha v titulnej úlohe je jeden zo súčasných ideálnych predstaviteľov wagnerovského heldentenoru. Jeho objemný a vo všetkých registroch vyrovnaný hlas s ukážkovou technikou aj frázovaním nesklamal ani tento večer. V úlohe Gurnemanza sa po siedmych rokoch v tejto inscenácii opäť predstavil britský bas Peter Rose. Po úvodných minútach, kedy ešte pôsobil ako keby sa rozspievaval, ovládol svojim hlasom (až na drobné prekrytia orchestrom) javisko a jeho „nekonečné“ monológy sa ani v najmenšom neprejavili na kvalite jeho spevu až do konca predstavenia, čo je jedno z hlavných úskalí tejto postavy. Najväčším prekvapením bol pre mňa Matthias Goerne v úlohe Amfortasa. Jeho mäkko znejúci basbarytón s nádhernou temnou farbou sa počúva veľmi príjemne. Goerne výborne vyspieval Amfortasove lyrické meditatívne pasáže aj dramatické vzopnutia. Po jeho tohtoročnom Wozzeckovi teda ďalší veľmi úspešný debut na pôde Staatsoper. Waltraud Meier je legendárnou predstaviteľkou Kundry, s touto postavou je celoživotne spojená od jej prvého vystúpenia v Bayreuthe (1983), kde si Kundry „privlastnila“ až do roku 1992. Jej interpretácia je zvukovo aj obrazovo veľmi dobre zdokumentovaná na štyroch rôznych CD a troch DVD nahratých v rozpätí viac ako dvadsať rokov. V súčasnosti päťdesiatosemročná Meier je už na sklonku svojej kariéry, jej Kundry je však stále inšpirujúce počuť, práve kvôli dokonalému charakterovému ovládnutiu postavy, rovnako vokálne aj herecky. Inak to nebolo ani tento večer – otázna kvalita spodného hlasového registra, únava v hlase ku koncu druhého dejstva, spojená aj s intonačnou neistotou tónov nad štandardný mezzosopránový rozsah, na druhej strane ale kovovo a zároveň hladko znejúci hlas – ten istý ako na nahrávkach, takže ako celok stále jedna z najlepších súčasných predstaviteliek tejto postavy. Boaz Daniel odspieval úlohu Klingsora bez problémov, napriek tomu sa mi zdalo ako keby pre svojho Klingsora ešte hľadal výraz v hlase. O čo je táto postava menšia minutážou na javisku a množstvom spevu, o to jesť ťažšie vyjadriť jej charakter, čo sa tomuto spevákovi presvedčivo nepodarilo. Blumenmädchen boli aj spolu so ženskou časťou zboru výborne zohrané, sólisticky však ponúkli rôzne hlasové kvality, v jednom prípade aj s nepresnou intonáciou.

Ako divadelné predstavenie je súčasný viedenský Parsifal problematický. Režijný výklad Christine Mielitz zdôrazňuje prázdnosť rituálov a strnulosť sveta mužov, v ktorom ženy zohrávajú len podradnú úlohu. Rytieri Grálu, obývajúci polorozpadnutú budovu v akomsi postapokalyptickom svete, sú spoločenstvom šermiarov, meče nahradili kordy. Ich násilie voči Kundry v 1. dejstve má viditeľne sexuálny podtón. Vylúčenosť žien sa naplno prejaví počas obradu v 2. polovici 1. dejstva. Tento moment je zároveň jeden z mála čitateľných a zároveň originálnych nápadov celej inscenácie: Keď sa Amfortas konečne rozhodne ujať Grálu, celé javisko sa o niekoľko metrov zdvíha a odhaľuje sa „podzemie“. Zároveň sa pred hornou časťou javiska spúšťa čierna opona, takže ani diváci ani Parsifal, stojaci na proscéniu, nevidia samotný obrad premeny. Zato ale nahliadame na ženy a deti v podzemí spievajúce Nehmet hin meinen Leib, nehmet hin mein Blut…. Hlasy z výšky sú teda vlastne hlasmi z hĺbky (mužského nevedomia potláčajúceho ženský element?).Klingsorov zámok v 2. dejstve je interiérom nočného klubu (respektíve možno aj nevestinca). Ženy, zahalené v čiernych plášťoch vrátane hlavy (jednotný kostým spolu s Kundry), sa tu odhaľujú do červených šiat respektíve spodnej bielizne. Akoby sa režisérka snažila naznačiť, že tie isté ženy, ktoré sme videli v podzemí v 1. dejstve slúžiť rytierom sú zároveň aj Klingsorove Blumenmädchen a svoje potlačenie v jednom svete si kompenzujú v druhom, ale zároveň sú zneužívané v oboch?

V poslednom dejstve príbytok rytierov nahradil exteriér, zadná stena javiska je tvorená obrazom kamenistej púšte. Na konci sa odhaľuje, čo je vlastne skutočné a čo iba spoločenská maska: obraz púšte padá a odhaľuje technické útroby javiska. Grál neexistuje, zo skrinky, v ktorej má byť ukrytý po Parsifalovom zvolaní Enthüllet den Gral! vypadne len malá hlinená miska, ktorá sa rozbije. Kundry na záver v zadnej časti javiska stúpa na plošine akoby do neba a mužské osadenstvo sa presúva na proscénium, kde ostáva až do posledného tónu, opona sa zatvára za nimi. Ženy z podzemia sa však ani na záver neobjavujú. Ak režisérka v bulletine kritizuje vylúčenie žien z mužského spoločenstva, tak pri takomto závere vlastne popiera svoje presvedčenie, že práve to je jedna z rán, ktorú treba vyliečiť, čím si (nechtiac?) podkopáva svoju koncepciu a ide aj proti Wagnerovej hudbe, keďže práve záver Parsifala je momentom prebudenia, uzdravenia (jednotlivca rovnako ako spoločnosti) – nielen v scénických pokynoch, ale aj v notách partitúry.

Výprava Stefana Mayera už bola naznačená v predchádzajúcich riadkoch. Kostýmy sú pomerne civilné, určitú teatrálnosť má v sebe iba zlatý Klingsorov oblek a niektoré výjavy počas Verwandlungsmusik v 1. dejstve (skupina mužov v cylindroch, dvaja rytieri v plnom brnení, polonahá žena, postava pápeža). Niektoré scénické nápady pôsobia prvoplánovito, napríklad projekcie v 2. dejstve (počas boja Parsifala sa premietajú na zadnú stenu javiska čiernobiele zábery šíku pušiek, pri rúcaní Klingsorovho zámku zábery padajúcich budov). Iné sú zasa rušivé – použite skutočných kovových mečov v 1. a 3. dejstve, ktoré sú hlučné aj pri ich odkladaní na zem, aj pri ich následnom prekračovaní postavami na javisku a zakopávaní o ne. (pozn. autora: Tento hluk je počuť aj na inak vynikajúcej nahrávke tejto inscenácie z roku 2005).

Najviditeľnejší problém celej inscenácie je ale svietenie. Sólisti spievajú mnohokrát bez bodového nasvietenia, alebo sú osvetľovaní takým spôsobom, že ich tváre nie sú dobre viditeľné (svietenie zboku), prípadne si navzájom tienia. Dianie na javisku je tak ešte o túto skutočnosť menej čitateľné a to aj pre divákov sediacich v blízkosti javiska.

Tým sa dostávam k hereckému prejavu. Ten je v desiatom roku reprízovania inscenácie ťažko hodnotiť z pohľadu originálneho naštudovania. Režisérske pokyny boli v niektorých situáciách nahradené osobnými preferenciami jednotlivých spevákov – najočividnejšie sa to zdalo pri Waltraud Meier. Tá je ale „spievajúcou herečkou“ a na javisku pôsobila najistejšie – jej mimika a gestá šialenej či zvádzajúcej Kundry, rovnako ako telesná premena v 3. dejstve boli dokonalé. Naopak, pre Johana Bothu je asi akékoľvek výraznejšie herectvo limitované jeho fyziognómiou, vzhľadom k jeho nadpriemerným hlasovým dispozíciám sa mu však herecká strnulosť dá odpustiť. Pri ostatných sólistoch aj zbore bolo vidieť, že sa snažia odohrať si svoju úlohu, pôsobili ale akoby im chýbalo akékoľvek režijné vedenie, to je ako keby nevedeli, prečo vlastne majú na sebe kostýmy a hrajú tú ktorú postavu. Výsledok nebol veľmi presvedčivý, respektíve pripomínal ten typ operného „akože herectva“, ktorý je najčastejšie napádaný časťou kritikov aj publika, očakávajúcich herecké výkony na úrovni činohry.Ako celok predstavenie na mňa zapôsobilo mierne nadpriemerne, hlavne zásluhou orchestra a spevákov. Inscenačne je tento Parsifal pokusom o určitý feministický výklad diela so zaujímavou myšlienkou, ktorý však trpí neprehľadnou scénickou realizáciou a nejasnosťou respektíve nedotiahnutosťou tohto výkladu v závere. Bežný divák alebo taký, ktorý očakáva tradičného Parsifala, bude pravdepodobne iba zmätený, prípadne aj oprávnene nahnevaný na takéto „režisérske divadlo“. Po prečítaní rozhovoru s režisérkou v bulletine a hlavne pozretí dokumentu k inscenácii vydanom na DVD sa všeličo objasní, na tohto Parsifala sa však do Viedne oplatí ísť predovšetkým kvôli hudbe.

Hodnotenie autora recenzie: 70%

Richard Wagner:
Parsifal
Dirigent: Franz Welser-Möst
Réžia: Christine Mielitz
Scéna a kostýmy: Stefan Mayer
Zbormajster: Thomas Lang
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
Premiéra 8. apríla 2004 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 17.apríla 2014)

Parsifal – Johan Botha
Amfortas – Matthias Goerne
Gurnemanz – Peter Rose
Kundry – Watraud Meier
Klingsor – Boaz Daniel
Titurel – Andreas Hörl
Erster Gralsritter – Benedikt Kobel
Zweites Gralsritter – Janusz Monarcha
1.Knappe – Stephanie Houtzeel
2.Knappe – Hyuna Ko
3.Knappe – Sebastian Kohlhepp
4.Knappe – Peter Jelosits
Blumenmädchen, 1.Gruppe – Regine Hangler, Lydia Rathkolb, Stephanie Houtzeel
Blumenmädchen, 2.Gruppe – Hila Fahima, Caroline Wenborne, Ulrike Helzel
Stimme von oben – Monika Bohinec

www.wiener-staatsoper.at

Foto Wiener Staatsoper