Všechny cesty vedou do Petrohradu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Celkovo večer nepriniesol žiadny šokujúci prevrat, ani nové cesty, kam sa balet a tanec uberie. Zrekapituloval to čo je, čo je dobré a vsadil na to, že akákoľvek i najgeniálnejšia idea choreografov by nestála za nič, keby nemali sebaistých interpretov. Jedno je však isté. V tom americkom contemporary večere je očividné, že klasika je stále základom akéhokoľvek contemporary tanca a že páni prevalcovali dámy. Amerika svoj ideál baleríny od smrti Balanchina najskôr stále hľadá.

Malandain Ballet Biaritz si vydobyl nielen osobité miesto v tanečnom svete, ale i úspech a hmotné zabezpečenie svojej existencie v neľahkom svete dnes ne-národných inštitúcií. Dramaturgickou snahou vedenia festivalu Dance Open bolo priviesť do Ruska súbor, ktorý by predstavil dielo vzťahujúce sa k ruskej kultúrnej tradícii. To Malandainov balet Magifique bezo sporu je. Choreograf Thierry Malandain v ňom totiž nielen spája dve slová, ktoré majú až kúzelný účinok, ale spája v ňom tri nesmrteľné Čajkovského diela: Labutie jazero, Spiacu krásavicu a Luskáčika. Samozrejme len po hudobnej stránke. A to dosť dramaturgicky nevhodne (večer negraduje, je na rovnakej dynamickej úrovni). Hlavne sa choreografovi páčia valčíky, predohry a chronicky známe miesta, ktoré poslucháčov a divákov okúzľujú svojou melodickou genialitou i zvukovým bohatstvom. Neuspokojil sa však len s tým.

Podobne ako hudba evokuje rôzne motívy javiskové i sám Malandain sa necháva v mnohých kúskoch strhnúť k citácii. A tak na predohru k Labutiemu jazeru sa zjavuje štylizovaná labuť, možný Rothbart, akýsi všednejší princ, na Luskáčika sa telo tanečníkov mení vo viac mechanický nástroj než na balet tak na „lúskanie“, v Spiacej krásavici naopak dominuje barokový afekt dvora Ľudovíta XIV. A moment stvorenia a zrodenia. Balet rámcuje záhadná kocka, ktorá má zrkadlové strany a ktorá vplyvom hudby, ktorá sa vznáša v prázdnom priestore, dokáže tento objekt rozbiť. A tak sa homogénna kocka rozpadá, vystupuje z nej skupina ľudí a zrodí sa ich pracovný nástroj. Nie telo, ale baletná tyč. Trochu infantilné. Postmoderne zakuklený kokón nápadov. Bohužiaľ príliš silná pavučina, ktorá strhla i mnohé dobré pohybové nápady a zapriadla ich do zmäti traktátu o ničom. Tá ich formuje a ovplyvňuje ich pohyb.

Malandain nápadito využíva baletnú tyč nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Tanečníci sa z detsky naivných pohybov, kedy tyč pripomína skôr preliezačky, dostávajú čím ďalej tým viac k vyššiemu levelu tancovania. Netreba za tým hľadať obzvlášť geniálnu filozofiu a dramaturgiu, to by bolo len na príťaž i keď postmoderný rámec úvah choreografa o hudbe, pohybe, možnostiach ľudského tela, o tanci partnerskom, o funkcii corps de balletu je prítomný. Malandain nevytvára čisto abstraktný mýtus o pohybe a tancovaní, ale dáva mu charakter niečoho tajomného, posvätného, fyzického, erotického, nežného i dramatického. K premenám medzi jednotlivými epizódami kúziel pomáhajú tanečníci v kostýmoch škriatkov, ktorí neustále menia formáciu troch stien bývalej kocky, ktoré sa ešte rozmnožujú na ďalšie tri. Zrkadliace plochy vytvárajú v umnom svietení zaujímavé odrazy a menia prapriestor javiska na rôzne architektonické mizanscény.

Magický večer deväťdesiatich minút baletu začína úvodom zo Spiacej krásavice a hneď nasleduje slávne ružové adagio, v ktorom choreograf zachováva usporiadanie štyroch pánov a jednej dámy. Posledným partnerom alegorickej baleríny je ešte baletná tyč. Tá sa stáva ringom pre vtipnú scénu na hudbu z 2. dejstva na dueto kocúra a mačky, kde v aréne zápasia dvaja páni vo vtipnej zvieracej prezentácii. Zdĺhavú panorámu, ktorá však má neobyčajne kúzelné čaro hudobné, montuje ako veľké tableux s dominantnou rolou Frederika Deberdta, ktorý si svoju vedúcu funkciu zachová v celom balete. Kreuje balerínu, ktorá má ruky zviazané kostýmom a vytvára dojem samotného Petipu, ktorý necháva stvoriť z ducha hudby múzu. Časť venovanú Spiacej ukončuje valčík, kedy sa prezentuje v plnom svetle a jase celý súbor v pôsobivej hravej, technicky virtuóznej až kaleidoskopicky postavenej choreografii.

Vtipný rámec vytvárajú tri steny diagonálne vedľa seba, medzi medzierkami ktorých miznú tanečnici, aby sa vynorili na druhej strane a pôsobili ako nekonečná rada mihotajúcich sa obrazov. Hra na Labutie jazero vyniká predovšetkým využitím potenciálu súboru k plastickému tancovaniu, vedľa dokonalej techniky klasickej. Prináša najvtipnejšiu choreografickú časť večera a tou je Malandainovo pojatie slávneho tanca malých labutí Pas de quatre, ktorý tancujú štyria páni, čo nie je nijaká travestia, ale veľmi nápadité hranie sa s hudbou i originálom. Celkovo je zaujímavé, ako hudba chronicky v predstave spojená s jasnými petipovskými časťami slávnych baletov, má v sebe schopnosť a potenciál pre úplne iné vyjadrenie. Možno ju Malandain niekedy príliš znásilňuje, ale aj to zodpovedá autorskej licencii. Záverečný Luskáčik je spojením postupov predošlých. Fantázie, technickej virtuozity a interpretácie. Maximálne sa tancuje, zároveň choreograf obrazy zdanlivého pokoja a adagiového tancovania rozbíja neustále plynúcim zborom, ktorý behá, skáče vo formáciách grand jeté, manipuluje a ovláda priestor. Vtipná je citácia parížskeho defilé etóiles, či mladík, ktorý omylom vbehne na scénu v inej scéne. Záverečné grand pas de deux adagio už nepatrí pohybu ako takému, je oslavou hudby, keď sa tanečníci zastavia, počúvajú, načúvajú a v závere celkom utopicky miznú v znovu sa formujúcom magickom boxe.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na