Výbuch v SND

Balet Slovenského národného divadla priniesol v spolupráci so spoločnosťou Full House a v rámci projektu Koren(i)e súčasného tanca ďalší projekt, ktorý je zo zahraničia, ale čiastočne so slovenskými koreňmi.

Aténsky tanečný súbor RootlessRoot Dance Company sa predstavil s dielom Kireru (Výbuch). Súbor založili slovenský performer a choreograf, absolvent herectva na Vysokej škole múzických umění v Bratislave – Jozef Fruček a grécka tanečnica a choreografka Linda Kapetanea v roku 2006 v Aténach. Predstavenie disponuje škálou emócií a sugestívnou hudbou Johna Parisha.Web Slovenského národného divadla informuje, že: „jedna éra sa chýli ku koncu, ďalšia je na vzostupe. Strácajúc to, čo sme kedysi poznali, snažíme sa nájsť svoju vlastnú identitu. Európa sa zrodila z gréckych antických ideálov, teraz chce vylúčiť svoju ´matku´. Rootless Root Dance Company rozpráva príbeh odliaty hudbou Johna Parisha…“

Výbuch začína vrazením fitness-činky do indiferentného kubusu neznámej matérie (snáď plastelína, či modurit). V symbolickom význame je to melanchólia, ktorá vráža a naráža do kubusu racionality. Všetko, čo sa začína od tohto odvážneho gesta odvíjať bude pomerne nejednoznačné a zdanlivo nezmyselné. Ako sami autori uvádzajú – nezmyselná performance, nezmyselné číslo (čím myslia zrejme aj konkrétnu číslicu 34 situovanú na scéne, o pôvode ktorej asi každý vnímavejší divák filozoficky dumá a netrúfne si ani pomyslieť, že by eventuálne mohlo ísť aj o linku autobusu. Skôr uveríme tomu, že sa jedná o deviate číslo Fibonacciho postupnosti, alebo atómové číslo selénu). Najvýstižnejšie toto predstavenie charakterizuje chaos. Chaos tanečných prvkov, gest, scénických obrazov a rekvizít, chaos hudby a chaos emócií. Performance Kireku evokuje apokalypsu, ktorá razantne ukončí to minulé, poznané, zdedené a overené, aby výbuchom v priestore vyprovokovala výbuch v myslení a cítení. Treba nájsť novú cestu existencie, len ešte nevieme presne ako. Treba nájsť nový smer žitia, len ešte nie je úplne zadefinovaný. Intuitívne cítime len jediné, že tento súčasný svet nie je tak celkom v poriadku.Scénu tvorí jednoduchý tvar klasického domu so sedlovou strechou. Dom ako symbol domova, intimity, súkromia, dom, ktorý mení „farbu“ aj „vlajku“, dom, ktorý môže byť kostolom (reprezentantom viery), je len náš, alebo aj spoločný (môže byť skrátka tu aj tam – kdekoľvek vo svete) a ľahko sa môže zrútiť (ako budova, ako ideál, ako istota i ako psychika). Ako „ambasáda“ nášho myslenia. Tanečníci naň kreslia kriedou grafiku vlajok, symbolov (z mesiaca a hviezdy je zrazu kruh hviezdičiek európskej únie, nad ktorým jeden z nich masturbuje a do ktorého provokatívne vkladá hákový kríž…) – znaky, ktoré sú výstižné, výpovedné a ktoré sa menia z historického hľadiska rýchlo ako čiara. Vypovedajú o násilí, terorizme, o pomýlených hodnotách, o novej „viere“. Dom sa však môže aj otočiť a ukáže svoj interiér evokujúci zastávku MHD. Vec verejnú a nevľúdnu.Na javisku mala byť pôvodne situovaná živá kapela (v SND sme si vypočuli fascinujúcu muziku reprodukovane), tanečníci sa pohybujú na akejsi „igelitovej“ bielej tráve (či v mesačnej krajine). Vskutku až po chvíli podľa zvuku krokov zistíme, že ide o plastový príbor, ktorý vytvára akustický efekt. Používajú sa žrde (v spomalenom zábere na walking, ale aj hravo ako hokejka, či agresívne ako nástroj na obranu a útok), nafúknutý valec čierneho igelitu, ktorý sa vinie priestorom ako čínsky šarkan, fúkaný vzduch (vietor) je tu silný (takmer filmový fenomén) – vejú igelity, konáre, drapérie, šaty, vlasy… Vejú myšlienky pod vplyvom mávajúceho plexiskla. Po streche domu sa tanečníci kĺžu, stoja na ňom, do „trávy“ padajú ich akoby bezduché telá, manipulácia s palicami navodzuje dojem agresie, obmedzenia, hrozby násilia, protagonisti využívajú mechanické nástroje na odpaľovanie „kačíc“ (odborný názov zariadenia netuším) tu zrejme keramických tanierov, ktoré sa rozbíjajú vymršteným tlakom o steny domu vydávajúce industriálne zvuky. Do tejto vizuálnej a zvukovej deštrukcie vstupuje aj deštrukčný pohyb, váľanie, nekoordinované trasenie celého tela, „výbuchy“ gest skokov, sácaní, kopaní v rýchlom tempe a extrémnej dynamike. Pohyb je akoby mimovoľný, bezmyšlienkovitý, niekedy až retardovaný – nachádzame sa v akomsi blázinci emócií, ktoré sú vyústením vonkajších podnetov nášho šialeného žitia. Do tejto pohybovej série kŕčov protagonisti zapájajú aj expresívnu mimiku, hysterický krik i komentujúcu verbálnu komunikáciu v anglickom, nemeckom a fragmentálne v slovenskom jazyku.

Interpreti sú odetí do súčasných civilných odevov (šaty, baloniaky, nohavice, tričká, košele…), odznie farba biela, béžová, červená aj čierna, niekto je tu v slipoch, tri tanečnice len v nohavičkách s obnaženou hruďou a postavenými bradavkami vo vysokých topánkach, ďalšia má na lakťoch a kolenách chrániče. Kdesi sa mal mihnúť (až komicky) na chvíľu „mimozemšťan“ s prilbou na hlave, ktorý odvlečie telo tanečnice (do SND však nedorazil), iná sa zavesená vznáša vo vzduchu, ďalšiu si tanečník pripútava k sebe na popruhoch v rozkroku, aby po jeho zvislej postave nohami liezla. V scénografii sa objavia neónové symboly (písmená gréckej abecedy: ∢,⍵), ktoré svietia ako reklama na tento zdanlivý nezmysel.Kireru (Výbuch) potláča to tradičné, z čoho vyšla naša história, potláča antické ideály, na ktorých generácie stavali a profiluje iný, akýsi indiferentný svet pretlaku pofidérnych vzruchov, v ktorom sa naša psychika ťažko orientuje a modeluje v nás povrchnosť, s ktorou citoví mrzáci vedia skvele narábať a tí empatickejší jedinci z nej končia často u psychoterapeuta. Hľadanie vlastnej identity je v tomto novom chaotickom „usporiadaní“ sveta zložité. Tanečníci reprezentujú pohybom a vizuálnym uchopením predstavenia prítomnosť prázdnoty a upozorňujú na negatíva európskej civilizácie a kultúry. Hlásajú, že koniec sveta prišiel a už aj odišiel, deklarujú „únos“ Európy, jej „znásilnenie“, rušenie, vzdávanie sa, „požieranie“ detí konzumom, pertraktujú nenásytnosť, rastúci apetít, ktorý pohlcuje celý svet (protagonisti si vskutku vyťahujú z úst vlasy, alebo obrovské pásy žuvačky, jeden markíruje zvracanie, „dámam“ spod baloniakov a medzinožia vypadne plastelínový exkrement…), sú obrazom melancholikov hystericky konzumujúcich samých seba.

Vo Výbuchu RootlessRoot company treba vedieť čítať – znaky, symboly, politické a celospoločenské súvislosti, kultúrne (alebo skôr nekultúrne) počiny, umelecky expresívne odkazy, ktoré sa sypú v rýchlom tempe sledu situácií reagujúcich ironizujúco a provokatívne na dianie vo svete. S trochou skúsenostnej kombinatoriky a obrazotvornosti sa dá v tejto pohybovej performance orientovať, hoci to tak spočiatku nevyzerá. Dynamické emočne nabité divadlo si vyžaduje trocha kondície (žeby aj pohybovú pamäť tanečníkov?), alebo predovšetkým výrazovú slobodu prejavu v improvizačných polohách. To všetko (spočiatku zdanlivo nezmyselné) má svoju vnútornú logiku a význam. Napriek tomu má po skončení predstavenia divák (po hodine a päťdesiatich minútach bez prestávky) v hlave a v duši totálny výbuch. V tom prípade japonsky znejúce „Kireru“ zrejme splnilo svoj účel.Úprimne povedané, som schopná absorbovať široký diapazón experimentálneho divadla alternatívneho charakteru bez štipky prudérnosti a s veľkou dávkou akceptácie extravagantných ideí, avšak nie som si celkom istá, či národná scéna je zrovna platforma na to, aby sa divák musel takto prvoplánovo popisne dozvedieť, že je svet v sr…… Snáď by na to prišiel aj bez padajúceho obsahu žalúdka z rôznych strán a opakovaného verbálneho potvrdenia hoci aj v nemčine. Expresívnym performance tohto typu vo vizuálnom umení odznelo kdesi v rokoch sedemdesiatych minulého storočia a aj pri všetkej náchylnosti k humoru na scéne, myslím, že slipy s tigrom na prirodzení z čínskeho obchodu to dnes už zvlášť nevytrhnú.

Tanečnej skupine RootlessRoot company sa vskutku podarilo dynamické divadlo, z ktorého zrejme najviac zaujala sugestívna muzika, pár významových nápadov podporených vizualitou a pohybová odvaha „dať to“ na všetky krkolomné spôsoby slobodného pohybu vychádzajúceho zo schizofrenického psyché deklarovaného prehnitosť sveta a spoločnosti. V každom prípade, z tých symbolických niekoľko desiatok nadšencov divákov v hľadisku v deväťsto kapacitnej sále opery a baletu SND by minimálne tretina iste po tomto predstavení nepohrdla Lexaurinom, alebo si najbližšie možno dohodnú termín u svojho terapeuta. Ak Kireru malo spôsobiť tento druh „výbuchu“ v duši, rozhodne sa mu to podarilo. Táto tanečná performance nebola tak celkom od veci – svojimi niektorými nápadmi a vizualitou si iste získala aj priaznivcov. Mohla si však odpustiť istý druh (možno až zbytočne vulgárnej a naturálnej popisnosti) a ja som si nie celkom istá jej situovaním na veľkú scénu opery a baletu SND. Dokážem ju akceptovať skôr ako festivalový počin (hoci, áno, SND toto dielo uvádza ako Koren(i)e súčasného tanca). Nuž, môžem potvrdiť, že v utorok 25. novembra nám to celkom slušne „osolili“.

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Koren(i)e súčasného tanca
Kireru
Choreografia a réžia: RootlessRoot (Linda Kapetanea / Jozef Fruček)
Hudba: John Parish
Živá hudba: John Parish and his Band (v SND reprodukovaná)
Vizuálny koncept: RootlessRoot & Paris Mexis
Scéna: Paris Mexis
Kostýmy: Isabelle Lhoas & Frederick Denis
Zvuk: Marco Tagliola
Grafika: Beetroot
Video: Maria Athanasopoulou (v SND bez videa)
Svetelný dizajn: Lefteris Pavlopoulos
Hudobníci: John Parish (gitary, klávesy), Jean Marc Butty (bicie, klávesy), Giovanni Ferrario (basa, klávesy, gitara), Jeremy Hogg (gitary)
Dramaturgia: Martin Kubran
Premiéra 25. októbra 2012 Onassis Cultural Center Athény
(napísané z reprízy 25. 11. 2014 nová budova – Sála opery a baletu SND Bratislava)

Účinkujúci a spolutvorcovia – Emilios Arapoglou, Paul Blackman, Konstandina Eftimiadou, Annamari Keskinen, Daniel Raček, Manuel Ronda, Diogenis Skaltsas, Aggeliki Trompouki

www.rootlessroot.com
www.snd.sk

Foto SND Bratislava