Wagner a Bellini na závěr sezony v Curychu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Andreas Homoki si našiel svoju vlastnú cestu. Celý dej sa odvíja za paralelnou revuálnou oponou s dvoma plamennými srdcami. „Es gibt ein Glück“ – ako túto myšlienku preložiť… Existuje šťastie? Režírovaná je aj predohra, ako dva výjavy z predhistórie (smútočný obrad po smrti Elsinho a Gottfriedovho otca, ako aj útek Elsy zo zamýšľanej svadby s Telramundom), potom sme už po celý čas v rovnakom, hnedými stenami olemovanom prostredí bavorského (tirolského?) hostinca. Samozrejme, žiadne Antverpy. Tomuto miestu a času zodpovedajú kostýmy – muži v krátkych kožených nohaviciach s „hosentraglami“ a ženy v šatách v štýle „dirndl“. Kľúčový problém pre všetkých režisérov (neraz aj v minulosti), ako rozlúsknuť „zázrak“, ako dostať na javisko loďku ťahanú bielu labuťou s Lohengrinom, vyriešil svojsky. Hračkársku repliku labute, ktorá sa objaví už v predohre, nádejne drží v rukách Elsa a v pravý čas, v zatienení extatickou akciou zboru, sa na zemi v bielej nočnej košieľke zjaví do klbka schúlený rytier.Telramund a Ortrud, aj napriek podivným kostýmom, meniacim ich na miestny sedliacky pár, sú nositeľmi dramatických akcií a najmä scény 2. dejstva (aj spolu s Elsou) sú psychologicky a vo vzťahoch hlboko prepracované. Andreas Homoki svoju podivnú a v zárodku silno kontroverznú koncepciu napĺňa do dôsledkov. S jeho názorom na predlohu nemusíme súhlasiť (vonkoncom nenadchla ani mňa), no že jej prispôsobuje celé uzavreté dejisko, portréty postáv i aranžmány masových scén, je nesporné. Režisér rád posiela spevákov na stoly (Ortud po nich behá odkopávajúc svadobné kytice), obraz znázorňujúci srdcia z opony, zavesený na stene hostinca, má tiež svoju symboliku.Zatiaľ čo pre Elsu je akousi modlou, pre Ortrud terčom nenávisti. Záver opery a odchod Lohengrina rieši inscenácia v intenciách jeho príchodu. Opäť sa dostáva k slovu rekvizita a plastová labuť vo vzopätých rukách nešťastnej Elsy (pri krytí zborom) dáva priestor pre zjavenie sa Gottfrieda. V rovnakej schúlenej podobe ako na začiatku opery Lohengrin. Neistým plazivým pohybom, obdarený prsteňom, rohom a mečom, vstáva nový brabantský vojvodca.Pod hudobné naštudovanie sa podpísala austrálska dirigentka Simone Young, oddávna veľká ctiteľka diela Richarda Wagnera. Súčasná intendantka hamburskej opery má za sebou niekoľko kompletných Ringov na popredných scénach. Pamätám si na jej začiatky vo Viedenskej štátnej opere spred vyše dvadsiatich rokov, už vtedy jej bola najbližšia nemecká opera. Simone Young sa rada opája veľkým zvukom, v tom jej wagnerovský orchester hrá do karty, modelovanie jemnejších odtieňov a „strieborné“ farby lohengrinovskej inštrumentácie nie sú práve jej šálkou kávy. Preto strhujúcejšie vyznela predohra k tretiemu než prvému dejstvu. Aby dosiahla ešte opulentnejší „stereo“ zvuk, umiestnila trubačov do bočných lóží a využila pre inštrumentalistov aj obojstranné vchodové dvere pred priestorom pre orchester (o jame nehovorím, keďže hudobníci nie sú v hĺbke a nie sú ani krytí). Napriek preferencii veľkého zvuku a potrebe objemných dramatických hlasov aj v tomto „romantickom“ titule, malo jej naštudovanie množstvo pôsobivých a detailne vypointovaných miest. Výborne disponovaná Philharmonia Zürich a posilnený zbor tamojšej opery boli dirigentke plne v službách.

V sólistickom obsadení dominovali obe ženské predstaviteľky. Tvrdím to aj napriek tomu, že titulnú postavu stvárnil (síce v dôsledku zranenia s ortézou na nohe, čo pred oponou vysvetlil a zároveň ospravedlnil zmenu v obsadení Heinricha člen vedenia divadla) Klaus Florian Vogt, považovaný za prominentného interpreta roly. Je to určite otázka preferencií v estetike spevu, no cez prizmu tej mojej (ľutujem ale musím byť osobný, o to väčšmi, že si pamätám veľkých, dramatických Lohengrinov), ide o tenoristu s nepríjemne ostrou a svetlou farbou hlasu, spievajúceho výšky na doraz a piana nepoeticky, v uzučkom volumene. V spoločných scénach s Elsou, znel popri Vogtovi hlas Juhoafričanky Elzy van der Heever ako balzam. Konečne raz dramatická interpretka roly, s objemným, vrúcnym timbrom, ktorej azda len trocha chýbala väčšia dôslednosť v artikulácii.Ostrý profil Ortrud vykresala svojím skalopevným mezzosopránom Petra Lang. Krkolomný part zvládla s technickou istotou v celom tónovom rozsahu, od plných sopránových výšok po temné, farebné hĺbky. Navyše nemčina je jej materinským jazykom, takže všetky nuansy výslovnosti a z nej plynúceho výrazu naplnila bezo zvyšku. Martin Gantner (Telramund) ma spočiatku iritoval tenorovou farbou svojho barytónu, ktorý však napodiv znel vyrovnane v registroch, zdolával aj hlbokú polohu, mal objem a prieraznosť. Len farba je veľmi svetlá. Počnúc druhým dejstvom Gantnerovo silné výrazové nasadenie prebilo manko v timbri. Zaskakujúci Günther Groissböck (Heinrich der Vogler) rolu naštudoval už pre Viedeň, nemal teda problém narýchlo vhupnúť do Homokiho koncepcie. Väčšmi však musel sledovať Youngovej taktovku (jej gestá sú však neprehliadnuteľné) a podal solídny výkon najmä v strednej a hlbokej polohe. S výškami má však zreteľné problémy (to sa ukázalo už vo viedenskej Rusalke), spieva ich s tlakom a nemajú plnohodnotnú farbu. Prekvapujúco slabým, v jednostrannom forte spievajúcim Kráľovským hlásateľom bol Michael Kraus.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %
***

Belliniho I Capuleti e i Montecchi boli na programe v nedeľu popoludní a – tak ako každé predstavenie – predchádzal ich 45 minút pred začiatkom obsažný dramaturgický úvod. Tamojšie publikum nasáva belcantovú operu pravidelne a vo veľmi širokom rozptyle. V práve skončenej sezóne z pera veľkého predverdiovského trojlístka zaznelo šesť titulov, v budúcej sezóne ich bude päť. Vrátane Rossiniho Cesty do Remeša, kde sa očakáva debut nášho mladého Pavla Kubáňa, či Belliniho Puritánov s Juanom Diegom Flórezom. Vincenzo Bellini má v dramaturgii zürišskej opery pevné miesto, v súčasnosti je v ponuke okrem Capuletovcov aj Norma, nedávno to bola Cudzinka, v budúcej prídu noví Puritáni, ja si spomínam z dávnejších čias na Piráta. Momentálne je iniciátorom oživovania Belliniho titulov generálny hudobný riaditeľ divadla Fabio Luisi.Režisérom novej inscenácie je Christof Loy, v súčasnosti jeden z najvyťaženejších umelcov, neplávajúcich nikdy po povrchu predlohy. Zakaždým čo som jeho prácu videl, nadobudol som presvedčenie, že hľadá vnútorné motívy a súvislosti. Presne to sa stalo aj na zürišskej opernej pôde, kde našiel originálny výkladový kľúč k netradičnému spracovaniu shakespearovskej témy. Ako priznáva, dráždilo ho hlavne to, aká vzdialená je verzia Belliniho a libretistu Felice Romaniho od Shakespeara. Vychádza totiž z iných, talianskych prameňov a nájdeme v nej len posledný úsek zo života veronských milencov. Nič o vzniku lásky, o pouličných bitkách znepriatelených klanov, žiadna balkónová scéna, ples, tajný sobáš. To u Belliniho nenájdeme. Christof Loy oživuje posledných 24 hodín života Romea a Giulietty. Etapu, ktorá z dejového hľadiska je síce kľúčová, no na časové rozpätie dvoch a trištvrte hodín nie priveľmi akčná. Prevládajú v nej skôr rozhovory o úteku a navyše v hudobných  číslach dominujú pomalé elegické melódie. Pozor, ale melódie (ak sú náležite interpretované) silno emotívne a dojímavé.Christof Loy so scénografom a kostýmovým výtvarníkom v jednej osobe Christianom Schmidtom sa rozhodli čeliť špecifickej predlohe istým posunom dejovej osnovy. Ten spočíval v jej obohatení o novú líniu, predpokladajúcu dôvod Giuliettinej váhavosti konania v jej osobnom životopise. Úžasne vymyslená scéna, ktorá na točni otvára celý rad výsekov z interiéru Capelliovho domu, už počas predohry poukazuje na Júliine detstvo a jej možné zneužitie vlastným otcom. Je to len režijný náznak, žiaden ostrý zásah do libreta, skôr akési čítanie medzi riadkami, možno s prebujnenou fantáziou. Ale zaúčinkovalo. Javisko sa počas celej opery mení, otáčaním nazrieme v modernom, stroho až desivo zariadenom byte do spálne, pracovne, kúpeľne, prijímacích priestorov.Z každého kúta číha desivá tieseň, ba smrť. Navyše, Loy pridal nemú postavu Sprievodcu (výborný Gieorgij Puchalski), akéhosi anjela smrti, či osudu, ktorý všadeprítomný pozoruje, asistuje, dotláča udalosti do konca. Koncepciou komornej rodinnej drámy, zdynamizovanej rotujúcou scénickou konštrukciou, sa Loy vyhol akejkoľvek možnej zdĺhavosti. O to väčšmi, že profily postáv (najmä dvoch ústredných) vymodeloval s obrovskou dávkou emotívnosti. Napriek tomu, že hudba a dej k pátosu zvádzajú, protagonistky hrali v štýle moderného divadla.

Fabio Luisi veľmi konzekventne dokázal, že Belliniho orchester má silnú vnútornú dramaturgiu. Akékoľvek jej ignorovanie, či nekompetentné spevácke obsadenie, by priviedlo túto operu k nudnosti. Luisi vie navlas presne vystihnúť tempá, ich nepatrné, ale citeľné zmeny, podobne aj záchvevy v agogike a dynamike. Jeho senzibilita k modelovaniu situácií, árií a duet v ich melodickom a harmonickom oblúku, je prosto to, čo  spontánne a zároveň vedome vyčíta (vycíti, precíti) z partitúry. Luisiho hudobné naštudovanie Capultov a Motecchovcov považujem jednoducho za dokonalé.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments