Wagner a Slovensko

V blížiacom sa roku 2013 si svet pripomenie dve veľké jubileá Richarda Wagnera. Dvesto rokov uplynie od skladateľovho narodenia a stotridsať od jeho smrti. Téme Wagner a Slovensko sa tento raz zrejme nevyhneme. V recenzii k ostatnej premiére Opery SND a v zhodnotení 100 dní pôsobenia nového vedenia bratislavskej opery som sa dotkol aj zmysluplnosti zaradenia  Lohengrina do dramaturgického plánu aktuálnej sezóny. V komentári (článok s týmto komentárom nájdete tu) mi čitateľ položil niekoľko zaujímavých otázok. Ich zodpovedanie by pravdepodobne presiahlo  rámec bežnej reakcie, nuž využívam redakciou ponúknutý priestor na nasledovnú úvahu.

Začnem stručným historickým exkurzom. Počas uplynulých 92 sezón existencie Slovenského národného divadla sa z javiskového odkazu Richarda Wagnera uvádzali nasledovné tituly: Tannhäuser – v rokoch 1922, 1926, 1963, 1994, Blúdiaci Holanďan – 1923, 1931, 1939, 1957, 1984, Lohengrin – 1927, 1931, 1976, Zlato Rýna – 1928, Tristan a Izolda – 1934, Parsifal – 1935 a Rienzi – 1967. Ak ponecháme bokom opery skomponované do roku 1850, teda zjednodušene povedané „romantického“ Wagnera, ostávajú nám tri „veľké“ tituly. Ako prvé zaznelo v Opere SND Zlato Rýna (nie je mamutie dĺžkou, ale významom). V naštudovaní dirigenta Oskara Nedbala a režiséra Bohuša Vilíma (v českom jazyku, čo bolo v tom čase pravidlom) sa hralo päťkrát. Pod Tristana a Izoldu, uvedeného trikrát v januári 1934 sa podpísal Karel Nedbal a opäť Bohuš Vilím. Napokon Parsifal, premiérovaný o rok neskôr, pochádzal z tvorivej diele tých istých umelcov ako Tristan a zaznamenal sedem predstavení. Z uvedeného vyplýva, že v dejinách SND dosiaľ chýbajú tri časti Prsteňa Nibelungov (Valkýra, Siegfried a Súmrak bohov) ako aj Majstri speváci norimberskí.Čo táto bilancia napovedá? Akých mét by sa reprezentačná slovenské scéna mala dotknúť? V čom hľadať dôvody dlhodobej absencie najzávažnejších diel jedinečného reprezentanta Gesamtkunstwerku? Zhruba tieto otázky mi kladie aj čitateľ tohto portálu. Áno, kladiem si ich aj ja a určite nielen my dvaja. Skúsme teda uvažovať. V rovine náročnosti samotných predlôh, ich interpretácie i recepcie. Niet pochýb, že Ring, Tristan, Majstri speváci a Parsifal sú previerkami zrelosti súborov, nárokujú si veľký orchestrálny aparát, erudovaného dirigenta a sólistov schopných vyhovieť extrémne vypätým partom technicky aj štýlovo. Nie sú to však požiadavky nereálne. Podobne, z úplne iného súdka, by sa dalo hovoriť o koloratúrach Kráľovnej noci, Zerbinetty či Normy. Ak by bol vrcholný Wagner za mantinelom zvládnuteľných úloh, neobjavili by sme ho v divadlách, ktoré si najprominentnejšie hviezdy kupovať nemôžu. Fakt, že vyššie spomenuté tituly nájdeme v repertoároch operných domov v mestách s počtom obyvateľov aj o polovicu nižších než je Bratislava (len z nemeckého teritória spomeniem náhodne vybraný Cottbus, Aachen, Halle, Chemnitz či Braunschweig, alebo z iných krajín Cardiff, Aarhus či Malmö) poukazuje, že kde je vôľa je aj cesta. A aby sme neboli tak vzdialení stredoeurópskemu priestoru, v ktorom by sa malo dôstojne etablovať aj SND, spomeniem aspoň Prahu, Budapešť a Varšavu (vynechávam Viedeň, lebo tam ide o divadlo inej kategórie), kde som sám zažil okrem iného aj kompletný Ring. Pripúšťam, ide – podobne ako v prípade Vroclavu, Vilniusu, Rigy, Sofie či Záhrebu (všade tam sa v týchto rokoch „veľké“ Wagnerove opery hrajú) – o mestá s vyšším počtom obyvateľov ako má slovenská metropola. Opakujem metropola, teda výkladná skriňa nášho operného umenia.

Lohengrina do plánu premiér vložilo bývalé vedenie Opery SND. Predovšetkým jemu a jeho nejestvujúcej dramaturgickej koncepcii dávam za vinu, že ignorovalo širší kontext (nehovorím o tradícii, keďže ju nemáme) uvádzania Wagnera na Slovensku. Nespochybňujem tým kvality diela samotného, no jednoducho nadišiel čas posunúť súbor ďalej, posilniť jeho sebavedomie, pozvať diváka na diela, ktoré nemal šancu doma spoznať. Som si istý, že siahnuť sa malo po inom wagnerovskom titule. Partner na koprodukciu by sa určite našiel. A pokiaľ ide o sólistické obsadenie, hlavné postavy z Lohengrina majú v repertoári tí istí speváci, čo interpretujú povedzme Valkýru, Tristana či Parsifala. Keď si pozrieme hosťujúcich sólistov, avizovaných do bratislavskej  inscenácie Lohengrina, spomenutú zhodu rolí nájdeme. Švajčiarska sopranistka Mona Somm (obsadená do Ortrudy) má v repertoári Kundry, Sieglindu a čaká ju Brünnhilde, nemecko-brazílsky tenorista Martin Mühle (ohlásený titulný hrdina) má za sebou Siegmunda, bulharský barytonista Anton Keremidtchiev (Telramund) zasa Kurwenala, Klingsora a Amfortasa. Domnievam sa, že aj slovenskí sólisti obsadení do Lohengrina (Adriana Kohútková. Jolana Fogašová, Miroslav Dvorský, Peter Mikuláš, Jozef Benci) by sa nestratili v iných skladateľových operách.

Dotknem sa ešte podpísanej koprodukčnej zmluvy s Vilniusom. Jej znenie samozrejme nepoznám. Som zástancom zásady pochádzajúcej zo starého rímskeho práva, že zmluvy sa majú plniť (pacta sunt servanda). No práve v SND to až tak neplatilo. Nedávno Bratislava odstúpila od koprodukcie s Budapešťou (Gavalier s ružou) a zdá sa mi, že ani spoločná Talianka v Alžíri s francúzskym Nancy nie je aktuálna. Mne v pôvodnom článku nešlo o nabádanie k porušovaniu dohôd, bola to väčšmi akademická úvaha. Či Opera SND potrebuje akútnejšie Lohengrina alebo daktoré diel, čo sa u nás buď nehrali, alebo boli v ponuke pred viac ako trištvrte storočím.Nie je známe, do akej miery sa nové vedenie s dramaturgickým návrhom svojich predchodcov stotožnilo (žiadna tlačová beseda na túto téma sa neuskutočnila), skutočnosťou však je niečo iné. Za chod sezóny vždy ručí aktuálne direktórium. O desať rokov či neskôr nik nebude skúmať, koľko dní, mesiacov či rokov malo na prípravu. Jednoducho, kto súbor vedie, ten zaň nesie plnú zodpovednosť. Ak ju nechce prevziať (čoho náznaky sa prejavili pri prvej premiére sezóny, Baumgartnerovej Márii Terézii), má si vyžiadať časovú rezervu a do funkcií nastúpiť vo chvíli, keď sa s prevádzkou dokáže stotožniť. Žiaľ, systém konkurzov a okamžitý nástup ich víťazov na vedúce pozície, nejestvujúci status dezignovaného riaditeľa, plodí komplikácie a nedorozumenia. Raz by sa to malo skončiť!

Wagner a divácka recepcia na Slovensku. Nuž, ruku na srdce – vieme aká je? Nevieme. Nemáme vôbec overené, ako by zarezonovali u nás dosiaľ nehrané opusy skladateľa. A kým nenaberieme odvahu a nepopasujeme sa s nimi, ostávame len v rovine odhadov. Tie vôbec nemusia byť presné. Vo svete na wagnerovské predstavenia sa lístky zháňajú ťažko. A vôbec nemusí ísť o kultový Bayreuth, vypredaný na roky dopredu. Na poli Wagnerových opier sa odohráva aj veľká premena hudobného divadla, odštartovaná roku 1976 na festivale v Bayreuthe „Ringom storočia“ v réžii Patricea Chéreaua. Na jeho operách sa neraz krížia antagonistické postoje divákov, nadšené bravó sa snúbi s uragánom protestného bučania. To všetko a všeličo iné znamená Wagner vo svete. Wagner na Slovensku je (a žiaľ aj ostáva) veľkou neznámou.