Začal 49. ročník Bratislavských hudebních slavností

49. ročník Bratislavských hudobných slávností začal 

S rytmickou nespútanosťou 

Na prelome septembra a októbra (27. 9. – 13. 10.) je v hlavnom meste Slovenska 49. ročník Bratislavských hudobných slávností. Je to najvýznamnejší festival vážnej hudby na Slovensku. Privítame na ňom Slovinskú filharmóniu z Ľubľany (28. 9.), Moscow City Symphony (30. 9.), Orchester národnej Akadémie Santa Cecilia z Ríma (3. 10.), orchester Britten Sinfonia (4. 10.), Bieloruský štátny symfonický orchester (8. 10.), PKF – Prague Philharmonia (10.10.), Deutsches Symphonie Orchester Berlín (11. 10.), či komorný orchester zložený z popredných hráčov Viedenských a Berlínskych filharmonikov, ktorý vystupuje pod názvom The Philharmonics (9. 10.). Bohatý je výpočet medzinárodne známych dirigentov, sólistov a komorných telies. Napokon, k mnohým sa v priebehu festivalu vrátime. Zaujímavosťou tohto ročníka je mimoriadna pozornosť slovenskej hudbe – staršej, ale aj nastupujúcej. Niekedy sa dokonca zdá, akoby sa festival medzinárodného zamerania striedal s prehliadkou (novej?) slovenskej hudby. Či sa jedná o reprezentatívne diela, hodné festivalovej prezentácie, uvidíme po ich vypočutí.

Prvý večer Bratislavských hudobných slávností v Redute (27. septembra) s domácim orchestrom – Slovenskou filharmóniou a jej šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom – oprávnene začal dielom nestora slovenskej hudby Eugena Suchoňa. Iné je, či to mala byť práve Malá suita s passacagliou op. 3. Je to zrejme pre minutáž skladby a aspoň „stručné“ pripomenutie pamiatky veľkého skladateľa. Malá suita s passacagliou totiž pochádza z raného obdobia tvorby popredného predstaviteľa slovenskej hudobnej moderny. Tento rok si pripomíname dvadsať rokov od smrti a sto päť rokov od narodenia skladateľa. Dielo Suchoňa sa preto mohlo objaviť ešte na nejakom inom koncerte Bratislavských hudobných slávností – s ukážkou vrcholnej tvorby majstra. A to napriek poznaniu, že v Malej suite, ktorú Suchoň skomponoval počas štúdií u Vítězslava Nováka v rokoch 1931-1932, znejú všetky podstatné črty neskoršieho typického melodicko-intervalového a harmonického autografu skladateľa. Pravda, Malá suita je vo svojej podstate oveľa krehkejšia, jemnejšia, mladistvejšia, než Suchoňove neskoršie opusy. Jej prezentácia pod rukami dirigenta Villaumea dostala však jednoznačne patetické a energické črty, bez poézie, ktorá dielu patrí rovnako, ako náznaky budúcej, tu iba tušenej tragiky života. Zhodou okolností (alebo náhody – či nebodaj dramaturgického zámeru?) sa na program úvodného festivalu dostali diela troch autorov hudby 20. storočia. Z nich „najmiernejšia“ a plná melodickej invencie bola Suchoňova hudba. Maďarský skladateľ, dirigent a pedagóg Péter Eötvös (1944) je generačne oveľa mladší ako Suchoň a Stravinskij (ktorého Svätenie jari zaznelo na záver koncertu). Patrí k žijúcim legendám tak zvanej novej hudby. Jeho Cello Concert Grosso pred dvoma rokmi premiéroval s Berlínskymi filharmonikmi sólista otváracieho koncertu festivalu Miklós Perényi (v roku 1975 laureát Medzinárodnej tribúny mladých interpretov v rámci Bratislavských hudobných slávností). Vynikajúci violončelista brilantne zvládol partitúru, plnú sólistických požiadaviek a nástrah, ktoré skladateľ vložil do diela, založeného primárne na rytmickom princípe, s potlačením melodických tém. Bol to „súboj“ sólistu (v zmysle princípu barokového concerta grossa) s violončelovou sekciou, uprednostnenou dokonca nezvyčajným umiestnením medzi sekciu druhých huslí a violy – no najmä s celým orchestrom, v ktorom mali významnú funkciu zvlášť perkusie. Hoci sa v programe píše, že autor čerpal z inštrumentálnych techník rodnej transylvánskej ľudovej hudby, to zostáva hádankou pre znalca spomínaného regiónu. Prvorado zaznievali spomienky na štýl tak zvanej novej hudby, preferovanej približne v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Dielo je zvukovo sýte, rytmicky neobyčajne pregnantné, zvukovo agresívne, nástrojovo (nielen pre sólistu) mimoriadne náročné. Slovenská filharmónia a jej dirigent sa s ním vyrovnali obdivuhodne statočne. Sólista si zaslúži poklonu za vnútornú energiu, ktorú do skladby vložil bez jediného technického zaváhania. Finále koncertu pripomenulo sto rokov od prvého uvedenia jednej zo zakladateľských skladieb novej hudby: Stravinského Svätenia jari. Je to dielo opradené legendami, škandálom pri prvom uvedení v predvedení Ballets Russes, v choreografii slávneho Nižinského v Paríži roku 1913. Obrazy z pohanskej Rusi doposiaľ šokujú barbarskou hudbou, paradoxne skomponovanou v tonálnom (aj keď bitonálnom) štýle. Stravinskij v Svätení jari nastolil základy toho, z čoho čerpala jedna vetva budúcej novej hudby – rytmický princíp, potlačujúci dovtedy vládnucu melodiku. A to napriek tomu, že zvlášť v druhej časti Svätenia jari (ale tiež v iných momentoch skladby) sa spod mnohovrstevnej rytmickej búrky derú do popredia motívy, pripomínajúce ruskú ľudovú hudbu. Je to dielo napájané pohanskými legendami, najmä však skladba, ktorá vyžaduje nielen veľký, ale najmä mimoriadne vyspelý orchester – a dirigenta, ktorý atavistické, rytmicky neustále menlivé línie Stravinského Svätenia jari s prehľadom a ostražitosťou dovedie do konca. Všetky nástrojové skupiny tu majú svoje veľké chvíle – zvlášť sekcia bicích, ktorá dominovala zvukom i majstrovstvom tomuto kráľovskému dielu. Emmanuel Villaume v Svätení jari mohol dokonale prezentovať svoju záľubu vo veľkom zvuku, dynamických vrcholoch a absolútnom prehľade v partitúre – príznačných znakoch svojho umenia. Slovenská filharmónia je vždy absolútne strhnutá muzikantskou iskrou svojho šéfdirigenta.

Ku koncertu mám pripomienku dramaturgického charakteru: otvárací koncert Bratislavských hudobných slávností si vyžadoval okrem dvoch energiou príbuzných skladieb kontrastné dielo klasického či romantického charakteru. Nevedno, či to bol zámer, náhoda…? Každopádne by Eötvösov Violončelový koncert alebo Stravinského Svätenie jari potrebovali v úvode festivalu istý štýlový kontrast.

Hodnotenie autorky recenzie: 60%

Bratislavské hudobné slávnosti 2013
Otvárací koncetr 49. ročníka BHS
Dirigent: Emmanuel Villaume
Miklós Perényi (violončelo)
Slovenská filharmónia
27. září 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Eugen Suchoň: Malá suita s passacagliou, op. 3 ESD 48b
Péter Eötvös:  Cello Concerto Grosso
Igor Stravinskij: Svätenie jari

Foto BHS

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmonie-E.Villaume & M.Perényi (27.9.2013 BHS Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="73746" size="small"]

Mohlo by vás zajímat