Wiener Staatsballett: záhady mistrů

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Záhady majstrov 

Málokedy sa tak spontánne a pozitívne píše článok. Netreba dlho premýšľať, zvažovať, zamýšľať sa nad predstavením, súčasnými smermi, či prúdmi, inotajmi tvorcov stavať dielo do kontextu a podobné náročné a hlavne nevďačné úlohy. Staatsballett Wien v závere náročnej sezóny predviedol obdivuhodne optimistický večer Meistersignaturen, kde dramaturgicky umne spojili štyri rozdielne diela, ktoré majú spoločný jedinečný rukopis svojich choreografických tvorcov, ako je hneď zrejmé z názvu. Čo je väčší dôvod k hrdosti než to, že večer otvára choreografia Jiřího Bubeníčka Le Souffle de l´Esprit? Nasleduje Václav Johna Neumeiera, potom jediná skutočná premiéra večera Allegro Brillante Balanchina a večer uzatvárajú Vier letzte Lieder Rudiho van Dantzinga. Okrem Allegra Brillante sa ostatné diela s odstupom hrali v rôznych iných večeroch. Čo je viac než potešujúce je vynikajúca úroveň mladého obsadenia, ktoré dostalo možnosť sa prezentovať s ohľadom na mnohé zranenia, ktoré v posledných mesiacoch obchádzajú predných sólistov. Silne omladnutý súbor, ktorý si už zostavil Manuel Legris tak potvrdzuje svoju pozíciu na európskej baletnej mape.

Le Souffle de l´Esprit – jednodejstvový balet Jiřího Bubeníčka je možné označiť ako priesečník jeho choreografickej tvorby. Tanečníka a choreografa k nemu oslovil šéf Zürišského baletu Heinz Spoerli. Odvtedy sa dielo rozletelo do sveta i ja som už napísal toho mnoho, ale vždy sa objaví v ňom opäť niečo nové. Vedľa vyhraneného dramaturgického tvaru sa choreograf posunul o ďalší krok ďalej od svojich skorších prác. Odstránil lineárnu dejovú linku jasného vedúceho páru, ktorého príbeh či emócie dominujú a tieto naratívne prvky vložil do pohybu. Tým sa celkom jasne oddelil od vlny postmoderných choreografov, ktorí súčasný balet vnímajú cez epický príbeh či scénografické obrazy.

Bubeníček sa zameral na to najhlavnejšie: choreografiu. Tá sa stala vyjadrením duše diela. Bubeníček ako interpret s bohatými skúsenosťami sa nestal epigónom tvorcov, ktorých balety interpretoval on sám, ale počas svojich improvizácií začal nachádzať vlastné pohybové možnosti, ktoré telo dokáže, dal im systém, nielen fyzické zákonitosti, ale kontinuálne ich dokázal prepojiť a vyjadrovať sa nimi. Preto je toto jeho majstrovské œuvre extrémne náročné na interpretáciu. Hranice možného tancovania, rozsah figúr, či partnerské tancovanie však posúval ďalej a jeho bohatá invencia ho priviedla k celkom špecifickému pohybovému slovníku. Rýchle švihy nôh, extravagantná práca s koordináciou tela, expresívne port de bras, mäkké kolená klesajúce do osobitého grand plié, oscilovanie medzi horizontálou a vertikálou, celé telo dýchajúce energiou pohybu, kde niet miesta pre tvrdosť pohybu. Tieto i ďalšie charakteristické rysy choreograf rozvíja vo voľných sekvenciách, ktoré brilantne vyjadrujú archaicky a šťastne znejúcu hudbu, ktorá pôsobí ako terapia. Ak telo tanečníka vždy bolo záujmom a hlavným nástrojom jeho umeleckej výpovede, v balete Le Souffle de l´Esprit ho posunul ešte ďalej, k uctievanému a obdivovanému, celkom jedinečnému nástroju i symbolu.

Kto sú tieto choreografove postavy, ktoré v takom vrúcnom, harmóniou a slovanskou dušou naplnenom pohybe pred nami stoja? Je to dokonalý renesančný človek, ako postavy z obrazov Leonarda da Vinci, ktorého tváre sa zrkadlia a plávajú na projekcii Otta Bubeníčka? Tváre Madon a renesančných žien s dokonalými rysmi, androgynná tvár Jána Krstiteľa, na konci akoby vízia matky so ženami a deťmi ako model matriarchátu, ktorý dáva život… Sú to vôbec reálne postavy, či akýsi radostní anjeli bez kresťanského pátosu v inej, než náboženskej predstave neba? Úspech tohto diela určite tkvie v pravdivosti, ktorú mu choreograf dal. Cyklický rozmer nekonečna, ktoré sa nemôže ukončiť pretože je nekonečné, dáva i úvod a záver ako jasnú správu o nejasnom živote. Na počiatku traja mužovia kráčajú a jeden z nich sa stretne so ženou. Na konci opäť traja mužovia kráčajú a iný stretne svoju ženu. Čo bolo medzi tým? Formálne voľné belcantové tanečné adagio všetkých, optimistická a virtuózna spoločná variácia pánov, tretia časť romantické balábile dvojíc, z ktorých posledná sa konečne pobozká a záverečný kánon oných troch pánov. Reálny čas oproti tomu javiskovému ubehol rýchlo, ako ornamentálna krása choreografie. Zostáva akýsi matný pocit šťastia. Energia, ktorú je treba k vykonaniu obťažnej choreografie signuje stav diváka, ktorý bol odostrený dychom espritu.Neumeierova choreografia z nedokončeného baletu Václav je raným choreografovým dielom z roku 1979 a jasne potvrdzuje, akú veľkú umeleckú cestu choreograf prešiel. Či skôr aké kreatívne hľadanie podstúpil. Od skicovitého, klipovitého rozprávania založeného na sile myšlienky, hudbe a láske k tancu, až k monumentálnym tanečným eposom. Skoršie choreografove dielo je založené na remeselnom a dôkladnom spájaní tanečných figúr, ich jemnej modifikácii, ale neodmieta ešte akési dedičstvo postulátu veľkých učiteľov dvadsiateho storočia. Len pozvoľna sa zbavuje akademických port de bras a prechodov a choreograf sa hľadá v motíve čistého, abstraktného neoklasického tancovania. Dvadsať minúť na Bachovu hudbu sa príliš vlečie a nesmeruje k žiadnemu tanečnému vrcholu. Tri málo nápadité adagia a sólové variácie spája na scéne postava Václava (Nižinského) – celoživotná vášeň choreografa. Choreografia však príliš zobrazuje dobu a minulosť tancovania i umeleckého myslenia.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Bubeníček/Neumeier/Balanchine/Dantzig: Meistersignaturen (Wiener Staatsballett)

[yasr_visitor_votes postid="110139" size="small"]

Mohlo by vás zajímat