Zápis do Guinnessovy knihy rekordů? Javier Camarena v Bratislavě
Javier Camarena v Bratislave – zápis do Guinnessovej knihy rekordov?
Utorkový koncert mexického tenoristu Javiera Camarenu prekonal všetky očakávania. A vzhľadom na divadlá, v ktorých sa umelec v ostatných sezónach pohybuje, neboli hocaké. S istou dávkou nadsadenia by sa dalo dokonca uvažovať o zápise do Guinnessovej knihy rekordov. Počas jedného večera totiž predviedol také množstvo brilantných vysokých Cé, Cis a Dé (koľkože ich bolo, zo dve desiatky?), že netuším, či sa to inému tenoristovi podarilo. Hoci táto poloha, u daného hlasového odboru publikom najostrejšie sledovaná a odmeňovaná, ešte nemusí znamenať absolútne umelecké víťazstvo. U Javiera Camarenu bolo čo obdivovať aj mimo dych vyrážajúcich, žiarivo kovových, objemných, bez tlaku a s nekonečnými korunami držaných výšok. Zažili sme síce ich ohňostroj, nie však samoúčelnú exhibíciu. Navyše, popri tých, ktoré sú v belcantovej literatúre tak trocha vypočítané na efekt, lebo vznikali v dobe, keď ich autori šili na mieru vtedajším interpretom, neostal Javier Camarena nič dlžný ani okrajovými tónmi v piane, crescende, decrescende, v mezza voce. Hosťom večera bola slovenská sopranistka Adriana Kučerová, ktorú však usporiadateľ ospravedlnil z dôvodov pochorobného stavu. Jej čísla teda v mene korektnosti hodnotiť nebudem.
Srdcia Bratislavčanov si bezprostredný Mexičan získal hneď vstupným číslom, nasledujúcim po otváracej predohre k Donizettiho Donovi Pasqualovi v podaní Slovenskej filharmónie a dirigenta Jaroslava Kyzlinka. Tá bola detailne vypracovaná v jednotlivých sekciách, aj chúlostivé pasáže zneli presne, sláčiky hravo, gradáciu ovládol náležitý „oheň“. Camarenovou prvou áriou bol Tebaldo (È serbato a questo acciaro…) z prvého dejstva Belliniho opery I Capuleti e i Montecchi. Zaraz šokoval nielen špecifickým timbrom, ktorý popri svojej zaliečavej lyrickosti disponuje ponukou pevného, kovovo lesklého a objemného tónu s razanciou, no voľnou, bez tlaku. Rezonancia jeho materiálu je daná úžasnou technikou, opretou nesporne aj o fyziologické danosti, no v prvom rade založenou na majstrovskom dychu a rovnocennom, ideálne prepojenom ozvučení hrudných a hlavových priestorov. Tieto danosti mu už v Belliniho árii umožnili elegantne frázovať, narábať s dynamickými nuansami a strhnúť vo výške.
Gioachino Rossini a Vincenzo Bellini sú síce z jedného belcantového „cesta“, no každý z nich má vlastné interpretačné špecifiká. Javier Camarena v árii Ramira z druhého dejstva Rossiniho komickej opery La Cenerentola (Popoluška) Si, ritrovarla io giuro odhalil aj jej štýlové tajomstvá, predovšetkým poctivo vyspievané ozdobné, delené tóny. Popri ideálnom legate sa pohrával s koloratúrnymi kaskádami, bohato tvaroval dynamiku (už v slove „giuro“ uplatnil decrescendo), ktorá bola úzko spätá s melodikou, ale aj textom. Pianissimové frázy plynulo prechádzali do plnozvučných, pričom nešlo vôbec o samoúčelné pohrávanie sa s dynamikou.
Po predohre k opere La fille du régiment (Dcéra pluku) od Gaetana Donizettiho, preverujúcej pod rytmicky presnou, energickou, ale elegantnou taktovkou Jaroslava Kyzlinka okrem iných najmä dychovú sekciu orchestra, nasledovala Edgardova ária Tombe degli avi miei… z tretieho dejstva Lucie di Lammermoor. Javier Camarena po Bellinim a Rossinim preukázal, že rovnako blízky je mu aj Donizettiho štýl. Ba čo viac, zatiaľ čo nad Rossinim sa dá víťaziť aj štíhlejším tónom, už recitatív k tejto árii má naliehavý dramatický náboj. Keďže umelcov hlas už v tejto vývojovej fáze – Camarena je štyridsaťjedenročný – má potenciál lirico spinto tenora (nezneužíva ho a zrejme k nemu prejde pozvoľna), mal jeho Edgardo nielen odlišné, tmavšie a tragickejšie základné kolorovanie, ale na malej ploche vytvoril osobnostný portrét s kresbou dejovej situácie. Opäť zazneli hebké pianissimá, ale aj mohutné, krásne zaoblené kovové tóny. A te o cara, vstupná cavatina Artura z prvého dejstva Belliniho Puritánov, bola vrúcnym lyrickým vyznaním lásky, predneseným s poéziou a vyšperkovaným opäť „nadpozemskými“ výškami. Prvú polovicu večera uzatvoril duet Artura a Elviry z tej istej opery Vieni fra queste braccia, zo strany Camarenu prednesený s rešpektom ku kolegyni.
Taliansku romantickú operu, vypĺňajúcu prvú časť večera, po prestávke prerušil trojčasťový francúzsky blok. Začal sa baletnou hudbou Bacchanale z opery Samson a Dalila od Camilla Saint-Saënsa. Jaroslav Kyzlink v nej potvrdil svoju umeleckú mnohostrannosť a efektné číslo vystaval so Slovenskou filharmóniou kontrastne, rytmicky pregnantne, s hýrivými farbami a záverečnou extatickou bodkou. Po árii Julietty z Gounodovej opery Roméo et Juliette s Adrianou Kučerovou zaznelo skvostné poňatie árie Nadira Je crois entendre encore z Bizetovej opery Lovci perál. Som blízko k presvedčeniu, že toto nesmierne náročné číslo, interpretované najväčšími tenormi v rôznych výrazových variáciách, sa dokonalejšie ako v ponuke Javiera Camarenu poňať azda ani nedá. Na bratislavskom koncerte obsiahlo drámu i snivosť (v recitatíve), tečúcu lyriku vo fráze, ukážku ideálnej techniky voix mixte, aj tóny dramatické, no najmä fascinujúce mezza voce v najvypätejších výškach. Mimoriadne cítiaci orchestrálny sprievod zabezpečil Jaroslav Kyzlink.
Obligátna, strhujúca, no pričasto opakovaná predohra k Sile osudu otvorila verdiovský blok. V duete Gildy a Vojvodu z Mantovy a v následnej árii Ella mi fu rapita… preukázal Camarena, že jeho súčasný potenciál siaha priam ideálne aj do lyrickejších, ba i spinto partií Verdiho opier. K ich strhujúcemu zvládnutiu ho oprávňuje pevnosť a objem tónu, ktorý nemá len žiarivú najvyššiu polohu, ale aj plný, obsažný, farebne emotívny stred a bez úbytku v rezonancii prechádza tiež do hlbokej polohy. Jeho Vojvoda v oboch ukážkach bol ideálny tónovo, výrazovo i hereckým a gestickým dotvorením v priestore pred orchestrom.
Po predele, vyplnenom áriou Gildy Gualtier Maldé!… Caro nome, nasledoval očakávaný vrchol oficiálnej časti programu. Číslo, ktoré si nenechá ujsť žiaden tenorový „céčkar“. Ah! mes amis, quel jour de fête! – ária Tonia z prvého dejstva Dcéry pluku od Gaetana Donizettiho s deviatimi vysokými cé v priebehu minúty – znamenala skutočne efektné vyšperkovanie koncertu. Pre mexického tenoristu, po celý večer žiariaceho skvelou náladou, spontánnou radosťou z muzicírovania, bez manier zdolávajúceho najvypätejší repertoár, bolo tých deväť vysokých cé doslova hračkou. Vpaľoval ich s takou rezervou (veď v priebehu večera ich neraz prekonal o poltón, ba aj tón), že keby ich skladateľ napísal dvojnásobok, Camarena by ich s úsmevom odovzdal. A opäť, neboli to len výšky, celý stred mal obsah, farebnú náplň, kantiléna tiekla.
Pár slov predsa len k vystúpeniu Adriany Kučerovej. Pri plnom rešpekte k jej ohlásenej indispozícii sa natíska otázka, či jej výkon poznačila iba táto okolnosť. Technicky zdatné hlasy prekonanie choroby spravidla nepoznačí závažnou labilnosťou intonácie, neudržaním tónu vo fráze či rytme. Ak bol jej zdravotný diskomfort natoľko závažný, nemusela odspievať všetkých päť čísel (tri árie a dva duety), prípadne bez jedinej zmeny v avizovanom programe ju mohla nahradiť napríklad Ľubica Vargicová. Takto ostáva pozornejší divák či recenzent v pomykove, či nešlo skôr o predčasný návrat umelkyne z materskej dovolenky. Alebo, čisto hypoteticky, o hlasovú krízu, z ktorej treba vykorčuľovať veľmi opatrne.
Javier Camarena s hostkou neskončili pri oficiálnej časti programu. Prvý prídavok Alma mia z pera prvej mexickej ženy-skladateľky Maríe Grever (1884–1951) bol krásnou poctou sólistu rodnej vlasti. Kontrovala mu Adriana Kučerová Piesňou o rodnej zemi z Dusíkovho Hrnčiarskeho bálu, ku ktorej sa v závere (za veľkých ovácií publika) pridal aj Javier Camarena. Definitívnu bodku za nezabudnuteľným koncertom dala populárna Granada od Mexičana Agustína Laru.
Hodnotenie autora recenzie (odhliadnuc od ospravedlnenej Adriany Kučerovej): 100 %
Svetové operné hviezdy
Javier Camarena
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Javier Camarena (tenor)
Adriana Kučerová (soprán)
Slovenská filharmónia
11. apríla 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
program:
Gaetano Donizetti: Don Pasquale
– Overture
Vincenzo Bellini: I Capuleti e i Montecchi
– È serbato a questo acciaro… L’amo tanto
Gioachino Rossini: La Cenerentola
– Si, ritrovarla io giuro
Gaetano Donizetti: La fille du régiment
– Overture
Gaetano Donizetti: Lucia di Lammermoor
– Tombe degli avi miei… fra poco a me ricovero
Vincenzo Bellini: La Sonnambula
– Ah! non credea mirarti… Ah! non giunge uman pensiero
Vincenzo Bellini: I Puritani
– A te o cara
– Vieni fra queste braccia
=prestávka=
Camille Saint-Saëns: Samson et Dalila
– Bacchanale
Charles Gounod: Roméo et Juliette
– Je veux vivre
Georges Bizet: Les pêcheurs de perles
– Je crois entendre encore
Giuseppe Verdi: La forza del destino
– Overture
Giuseppe Verdi: Rigoletto
– Signor ne principe… E il sol dell’anima
– Ella mi fu rapita… parmi veder le lagrime
– Gualtier Maldé!… Caro nome
Gaetano Donizetti: La fille du régiment
– Ah! mes amis, quel jour de fête!
prídavky:
María Grever: Alma mia
Gejza Dusík: Hrnčiarsky bál
– Pieseň o rodnej zemi
Agustín Lara: Granada
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]