Židovka od Petra Konwitschného a Roberta Jindry v Bratislavě

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Kľúčovú výkladovú myšlienku, že nebude inscenovať konflikt medzi kresťanským a židovským etnikom, ale pojme ho globálne, možno akceptovať. Odlišnosť konfesionálnej identity symbolizuje jedine zafarbenie rúk domodra, respektíve dožlta. Hoci sa nazdávam, že pre rozohranie príbehu a jeho podstaty nešlo o mimoriadnu pridanú hodnotu, skôr o zjednodušenie. Günter Krämer vo viedenskej inscenácii ich odlíšil čierno-bielou farbou kostýmov a umiestnením na horizontálne rozdelenom javisku. Či ponechať dianie v neilustratívnej výtvarnej podobe a v civilne neutrálnych kostýmoch (autor oboch je Johannes Leiacker), tiež nie je podstatné, hoci táto voľba podčiarkuje aktualizačný, lepšie povedané nadčasový aspekt koncepcie.

Na druhej strane, scéna zložená z kovových trubíc a mreží, ozvláštnená chrámovou ružicou, pôsobí dosť chladno a nebyť invenčného svietenia, nie vždy tvorí atmosféru. Posteľ (podobne ako opilci) u Konwitschného chýbať samozrejme nemôže. Niektoré výjavy nad ňou (hádzanie vankúšmi, naťahovanie plachty a podobne) nebolo ani vtipné ani smiešne, skôr trápne. Prečo sa veľmi sľubne a nápadito otvorený duet Éléazara a Brogniho (kardinál hovorí s prázdnou stoličkou) musí vyvinúť do bitky a váľania sa po zemi, to vie len pán režisér. Trocha prisilnou kávou, samoúčelnou symbolikou, bolo zjavenie sa Rachel v scéne obvinenia Léopolda (tretie dejstvo), opásanej samovražednými nábojmi. Režisérov svetonázor („civilizácia speje ku koncu“ a „Nemecko je na prvých priečkach vo vývoze zbraní“) viedol k „dokomponovaniu“ pásovej výroby zbraní s účasťou sólistov a zboru do veľkolepo vystavaného finále tretieho dejstva. Tam pribudla aj červená farba rúk.

Peter Konwitschny napriek tomu, že je hudobne silno podkutý (po otcovi, slávnom dirigentovi, to má v génoch), má veľmi tvrdú režisérsku hlavu. Keď si zaumieni zasiahnuť do toku hudby, spraví to. Buď sa dirigent jeho koncepcii poddá, alebo odíde. Robert Jindra si svoju debutujúcu inscenáciu v bratislavskom divadle nechcel nechať ujsť, nuž musel v istých scénach zľaviť z nárokov na precíznosť súhry. Ak mu totiž vo vypätých vokálnych partoch, kde orchestrálna linka neraz nie je sprievodnou, ale kolorujúcou, sólisti behajú za chrbtom, tak dosiahnuť súlad medzi hlasmi a inštrumentalistami je ťažké. Týmto nedostatkom na prvej premiére (na druhej, oveľa vydarenejšej, už nie) trpeli prakticky všetky výjavy, odohrávajúce sa mimo javiska. Inak ale Robert Jindra odviedol badateľný kus práce s orchestrom, ktorý až na ojedinelé chyby v dychovej sekcii v prvom večere hral s veľkým spektrom farieb a plastickou dynamickou amplitúdou. Vypracovane zneli lyrické, transparentne, ba až filigránsky zinštrumentované úseky (Halévy bol v tomto obrovským majstrom, napokon kompozíciu sám vyučoval a k jeho žiakom patria Gounod, Bizet, Saint-Saëns), pri plnom zvuku orchestra sa len zriedka stalo, že prekryl hlasy.

Pred neľahkú úlohu postavila réžia zbor. Nemal žiadnu voľbu, musel kričať a narúšať sólistov tak, ako mu to Konwitschny nakázal. Zato ho pranierovať nemožno, takže ostávajú len slová uznania, s akou farebnou pestrosťou, intenzitou tónu a dynamickou tvárnosťou sa pod vedením Pavla Procházku teleso prezentovalo.

Operný súbor si zvolil náročný titul, pre ktorý sa nádejal, že má aspoň jedno vlastné obsadenie. Tak to pri zverejnení „rodného listu“ vyzeralo. Čas a okolnosti počas skúšok však pôvodné zámery zmenili (nie je to žiadnym tajomstvom, napokon Robert Jindra v rozhovore zverejnil, že závažný konflikt s režisérom obral inscenáciu o dobrovoľne odstúpivšiu Jolanu Fogašovú). Tak muselo vedenie divadla siahnuť až v dvoch prípadoch po neplánovaných hosťoch, ktorí v Konwitschného naštudovaní účinkovali v Mannheime.

Liudmila Slepneva má pre titulnú postavu potenciál takmer dramatického sopránu, ktorý však v priebehu prvej premiéry vykazoval kolísavú kvalitu. Spočiatku sa objavilo pomerne dosť neistej intonácie, nie všetko znelo rovnako sviežo (navyše, pokiaľ jej akcie boli umiestnené do hľadiska, často sa strácala aj rytmicky), no nazbierala dosť síl, aby svoj výkon vygradovala do finále. Pôsobivo jej zneli aj mnohé pianové pasáže. Podstatne kvalitnejší výkon podala na druhej premiére, kde hlas znel sviežo, dramaticky, v polohách vyrovnane a výrazovo bohato.

Michal Lehotský ako Éléazar dokonca ani nemal plánovaného alternanta. Veľmi exponovaný part ho nezlomil len vďaka výbornej technike a zaujal nesmiernou hudobnou poctivosťou v dodržiavaní zápisu. Ak mu v piatok trocha dochádzali sily v závere štvrtého dejstva (pri rušivom zbore), tak jeho nedeľný výkon bol doslova strhujúci. Tón znel farebne, emotívne, diferencovane vo výraze a dynamike, s ideálne modelovanými frázami.

Jana Bernáthová bola réžiou miestami tlačená do subretnej polohy, no herecky len napĺňala na ňu kladené požiadavky. Vokálne sa síce s koloratúrou vyrovnala, no od jej brilantnosti ju ešte kúsok delil a isté zastretie timbru patrí jednoducho k nej. Alternujúca Ľubica Vargicová sa zaskvela krásnou, trblietavou vysokou polohou, precíznosťou koloratúr, ale aj dodržiavaním režijných pokynov.

Peter Mikuláš na jednej strane upútal kresbou charakteru kardinála de Brogniho, farebnou strednou a vyššou polohou, no pre part príznačné hlboké tóny sú úplne mimo jeho dosahu. Z tohto hľadiska išlo o nesprávnu voľbu. Naproti tomu Jozefovi Bencimu sú hĺbky vlastné, charakterom hlasu mu rola sedela lepšie a krásne vymodeloval aj frázy. Herecky ju poňal tiež vierohodne.

Najväčšou slabinou premiéry bol hosťujúci tenorista Juhan Tralla (Léopold), ktorému ani v zoškrtanom teréne vysoká poloha vôbec nevychádzala. Išlo však zrejme o indispozíciu (škoda, že neohlásenú), lebo na druhej premiére sa rehabilitoval a jeho v strednej polohe sýtejší tenor nemal zreteľné problémy ani s výškami. Menšiu úlohu Ruggiera spoľahlivo stvárnili Pavol RemenárJán Ďurčo.

Princípy francúzskej grand opéra do slovenskej inscenačnej praxe neprenikli, pretože sa nehrala. Nová Halévyho Židovka nám ich sprostredkovala ako jednu z výkladových alternatív. Sedemdesiatdvaročný Peter Konwitschny stále patrí do (orientačne povedané) pätnástky najzaujímavejších súčasných režisérov. Na bratislavskej opernej pôde sme ho v posledných rokoch stretli už po piatykrát. Myslím, že nastal čas spoznať aj iných.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Halévy: Židovka (SND Bratislava 2017)

[yasr_visitor_votes postid="247758" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
22 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments