Zlaté hlasy slovenské opery: Anna Hrušovská

Láska ktorá prekonala smrť a zabúdanie. Tak by sa mohla nazvať pocta doc. Anne Hrušovskej (nar. 7.1.1912 v Budapešti – zomr. 4.2.2006 v Bratislave), poprednej slovenskej sopranistke a dlhoročnej vokálnej pedagogičke na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Poctou výnimočnej osobnosti slovenskej opery a vokálnej pedagogiky je kniha Divadelného ústavu a Cirkevného konzervatória v Bratislave (v edícii Osobnosti), nazvaná prosto: Anna Hrušovská. Vyšla pri príležitosti nedožitej storočnice „pani profesorky“, ako ju oslovovali jej žiačky, napriek tomu, že bola dlhé roky „iba“ externou pedagogičkou spevu na VŠMU. Docentský titul jej udelil rektor VŠMU roku 1991, čím odčinil nespravodlivosti minulého režimu voči tejto osobnosti. Autorkami knihy o speváckej i pedagogickej kariére Anny Hrušovskej, ale aj o jej rodinnom pôvode a zložitom živote, metodike výučby spevu (v knihe podrobne opísanej a analyzovanej Evou Malatincovou), o výchove a stručnom profesionálnom profile jej 24 bývalých poslucháčov na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, kde pôsobila 23 rokov (najslávnejšou žiačkou bola svetoznáma primadona Lucia Popp, ktorá predčasne zomrela roku 1993), sú dve bývalé žiačky Anny Hrušovskej: Eva Malatincová, sopranistka a už dvadsať rokov i riaditeľka Cirkevného konzervatória v Bratislave, ktorá je na spomenutej škole zároveň pedagogičkou spevu. Druhou autorkou je Dora Kulová, ktorá zažila nielen pohodu vyučovania v triede milovanej profesorky, ale mala s ňou kontakty aj po odchode profesorky do dôchodku. Na podnet Evy Malatincovej sa Dora Kulová už pred dvadsiatimi rokmi (!) dala nahovoriť na zaznamenanie rozhovorov s pani profesorkou. Kniha napokon pod odborným editorstvom Michaely Mojžišovej vyšla pred pár dňami a mala prvú premiéru v Divadelnom ústave.

Prvou kapitolou je Malatincovej precízne spracovaný pohľad na život a vokálno-pedagogický odkaz profesorky pod názvom: Anna Hrušovská – hlasová pedagogička (autorka čerpá aj zo svojej dizertačnej práce Spev a metodika spevu so zameraním na metodiku Anny Hrušovskej). Hoci profesorka svoju metodiku výučby spevu písomne nezanechala, dostatočne ju vštepila poslucháčom svojej vokálnej triedy (o. i. Zlatica Livorová, Vlasta Hudecová, Mária Turňová, Alžbeta Bukoveczká, Milica Zvarová, Peter Oswald, Dušan Jarjabek, Ján Zemko, Eva Malatincová, Alžbeta Mrázová, Magdaléna Hajóssyová a mnohí ďalší), ktorí v nej pokračovali ako sólisti alebo pokračujú ako vokálni pedagógovia na konzervatóriách, VŠMU, ba aj AMU. V profesionálnej praxi sú dnes aj „vokálne vnúčatá“ profesorky, t. j. odchovanci bývalých žiačok (Ľubica Vargicová, Ľudovít Ludha, Pavol Remenár, Monika Fabianová, manželia Jenisovci, Andrea Danková, Oto Klein, Terka Kružliaková, Katarína Štúrová-Juhásová, Eva Hornyaková a ďalší).

Druhou časťou knihy sú Spomienky legendárnej koloratúry s autorským dopracovaním Dory Kulovej. Nejde len o prostý prepis mg záznamov osemdesiatročnej dámy spred dvadsať rokov, ale aj o autorské doplnenie textu, s potrebným nadhľadom nad dobou, osobnosťami, atmosférou obdobia, v ktorom sme uplynulé desaťročia žili.

Záverečnú kapitolku tvorí faktami a postrehmi nabitá esej operného kritika a divadelného historika Jaroslava Blahu: Donna Mozartiana – Anna Hrušovská. So sebe vlastnou akríbiou prekračuje Jaroslav Blaho životopis Anny Hrušovskej a sleduje celý kontext doby a histórie SND v danej epoche, repertoár, ktorý ju utváral… Zvlášť vyzdvihuje mozartovské role A. Hrušovskej, kde prejavila „štýl hudobného klasicizmu par excellence.“

Knihu dopĺňajú početné fotografie z domáceho archívu autoriek, SND, DÚ i rodiny Prosencových (syn a dcéra p. profesorky), užitočné kalendárium života Anny Hrušovskej, jej chronologicky precízne spísaný operný repertoár a operné sezóny, potrebné registre a napokon anglický i nemecký sumár knihy.
***

Tým, ktorí nepoznajú osud Anny Hrušovskej, sa pokúsim priblížiť niektoré zákruty jej života, pretože sú veľakrát hodné románovej hrdinky. Možno niektorých navnadia, aby si knihu zaobstarali a dôkladne ju prečítali.

Rodina
Anna Hrušovská pochádzala z kultúrnej evanjelickej rodiny, bohatej na predkov i súčasníkov. Starým otcom bol básnik, politik a publicista 19. storočia Viliam Paulíny – Tóth. Strýkom – známy spisovateľ Ivan Hrušovský. Otcova sestra bola nevestou spisovateľky Eleny Maróthy – Šoltésovej. Matkiným bratom bol vrchný veliteľ povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania, generál Rudolf Viest. Po potlačení SNP bol zajatý a umučený v nemeckom zajateckom tábore.

Otcom Anny Hrušovskej bol Viliam Hrušovský – riaditeľ Tatrabanky. Na tradície bohatá slovenská rodina nechcela mať z jedinej dcéry speváčku. (Anna Hrušovská mala ešte dvoch bratov: staršieho Mojmíra a mladšieho Ivana, ktorý padol počas SNP). V prvej polovici 20. storočia bolo spevácke povolanie v prostredí kultivovaných slovenských rodín ešte stále rizikovou profesiou. A tak po absolvovaní Obchodnej akadémie bola Anna Hrušovská dva roky úradníčkou v Tatrabanke. Hudbe sa súkromne venovala ďalej. Od detstva navštevovala hodiny klavíra a v pokročilom štádiu hry sa stala žiačkou známej prof. Anny Kafendovej na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Mala talent aj na tanec a spev. V rokoch 1932-35 chodila na hodiny spevu k známemu českému vokálnemu pedagógovi Josefovi Egemovi na Hudobnej a dramatickej akadémii. Talentovanú sopranistku Anču Hrušovskú (ako ju v mladosti oficiálne volali počas speváckej kariéry) si čoskoro všimla na početných koncertoch odborná kritika (vystupovala s  dr. Jankom Blahom, alebo so slávnym basistom SND Arnoldom Flöglom). Stala sa vychádzajúcou hviezdou slovenského vokálneho neba. No  rodine to nebolo po vôli. Otec na žiadny z jej koncertov neprišiel.

Kariéra
Po jednom z vystúpení dostala ročné štátne štipendium na Neues Wiener Konservatorium, kde študovala u Kammersängerin Augustin Gallovej. Štúdium ukončila štátnou skúškou roku 1936. Vo Viedni naštudovala štyri veľké roly, podstatné pre ďalšiu kariéru: Offenbachovu Olympiu a Antoniu, Mozartovu Kráľovnú noci a Delibesovu Lakmé. Ľahký, pohyblivý koloratúrny soprán, hudobná inteligencia, javiskový šarm, celková oduševnenosť výrazu  boli dôvodom, prečo ju r. 1936 pozvalo SND hosťovať ako Olympiu a Antoniu v Hoffmanových poviedkach. Úspešný operný debut bol medzníkom v živote Anny Hrušovskej, ale neotvoril jej brány SND. A tak po konkurze – v tom istom roku – sa stala sólistkou opery v nemeckom Mestskom divadle v Ústí nad Labem. Bola tu dve sezóny (1936 -1938.) Nemecká tlač sa vyjadrovala v  superlatívoch o jej Rosine v Barbierovi zo Sevilly, Konstanzi z Mozartovom Únose o serailu alebo Violette z Verdiho Traviaty. Popri tom naďalej hosťovala v SND – ako Rosina, Violetta i Gilda v Rigolettovi.V roku 1938 sa Anna Hrušovská stala sólistkou Volksoper vo Viedni. Z Ústí nad Labem odišla pre súkromné dôvody – jej veľká životná láska, dirigent Thomas Mayer (ktorého v závere života osudovo znovu stretla, aby sa jej stal, ako vdove, druhým manželom…), bol židovského pôvodu. Aby sa zachránil pred čoraz väčším prenasledovaním židov, emigroval do Brazílie. Anna Hrušovská zase – pred spomienkami, plnými mladých citov – odišla do Viedne. Tu sa zakrátko stala sólistkou Volksoper, kde naštudovala a úspešne uviedla Mariu v Donizettiho Dcére Pluku, Gildu v Rigoletovi, Violettu v Traviate a Kráľovnú noci v Čarovnej flaute. Z kritík toho obdobia aspoň jedna ukážka:

 „Anna Hrušovská ako Maria v Dcére pluku ukázala krištáľovo jasný, pohyblivý soprán, ktorý naplnil koloratúrne kaskády svetlou žiarou bez toho, že by pri tom stratil výrazovú silu teplého citu“.Dvojročné úspešné angažmán vo Volksoper narušila menšia nezhoda temperamentnej speváčky s dirigentom – a tak Anna Hrušovská bez zaváhania zmenila operný dom. Dostala okamžitú ponuku do Opery Graz. Tu bola až do skončenia druhej svetovej vojny – s operným i koncertným hosťovaním vo Viedni, Prahe, Berlíne, Hamburgu, Lipsku i v Bratislave. Vydajom za prvého hobojistu Volksoper Rudolfa Prosenca, získala automaticky rakúske štátne občianstvo, čo  jej po návrate do Československa umožnilo chodiť na „západ“ (jednak za svojou najslávnejšou žiačkou Luciou Popp, ktorá odštartovala svetovú kariéru vo Viedni, ale aj za svojimi deťmi, ktorí boli rakúskymi štátnymi občanmi). Pravda, táto možnosť, ktorá však prišla až časom, spôsobila intrigy, závisť, podozrievanie zo strany nežičlivých kolegov, donášačov a neprajníkov.
Návrat
Na naliehanie matky – po smrti mladšieho syna v SNP a ťažkej mozgovej porážke manžela (otca) vo väzení, ako následku vypočúvania gestapom – sa Anna Hrušovská vrátila na Slovensko. Prijala angažmán v Opere SND (1945-62). Po „víťaznom februári“ – ba i skôr – však bola nútená prerušiť kontakty so zahraničnými opernými scénami a sústrediť sa len na domácu kariéru a rodinu. Manžel sa v Bratislave stal zakladajúcim členom Slovenskej filharmónie. Do smrti sa však nevyrovnal so zmarenou kariérou manželky, s možnosťou straty slobodného  života a trvalo narušenými kontaktmi s vlastnou rodinou „ako etnický Rakúšan“. Keďže s pani profesorkou Hrušovskou ma spájali vzdialené rodinné putá, často som chodila do rozľahlého bytu Prosencovcov na bratislavskej Lermontovovej ulici, kde na starobu prichýlila moju krstnú mamu prof. Milušku Ursínyovú. V pamäti mám energickú osobnosť pani Hrušovskej, jej vždy usmiatu, srdečnú tvár, veľkorysosť, s ktorou pomáhala, kde sa dalo i zvuky klavíra, ktorý sa ozýval z jej časti bytu. V zrelom veku jej bola najväčším zadosťučinením nie vlastná kariéra, ale úspechy žiačok, ktoré milovala. Z nich jej priniesla medzinárodnú slávu Lucia Popp, v ktorej čiastočne zrkadlila vlastné zmarené túžby a ambície.
Čo život dal i vzal
Do SND priniesla skúsenosti z veľkých operných domov vo vzťahoch i jednaní, osvojený štýl v interpretácii mozartovského a talianskeho repertoáru, istotu nadobudnutej vokálnej techniky, ľahkosť tvorby tónu, dôslednú artikuláciu, nevynechanie ani jednej noty v náročných koloratúrnych ozdobách, vzorové frázovanie, ktoré členilo hudobný text do zmysluplných celkov na základe dokonalého zvládnutia appoggia – dychovej opory. V jednej z mnohých, v knihe citovaných kritík z bratislavského pôsobenia Anny Hrušovskej, sa píše:

„… v úlohe Zerliny ľahučké, akoby nadýchnuté recitatívy, široký melodický oblúk pod jedným dychom vyspievaných árií, krehký zvuk jej hlasu – to všetko spolu, so sympatickým stvárnením roly, prispelo k celkove úrovni predstavenia“.

 Alebo:

„Národné divadlo má v nej svoju najlepšiu, technicky i hlasovo najvyspelejšiu koloratúrnu speváčku, preto je skoro nepochopiteľné, prečo sa jej dáva tak málo príležitostí k uplatňovaniu a prejavovaniu svojho umenia.“

Nuž, prečo? Za Annou Hrušovskou v ťažkých časoch po návrate domov nestál nikto mocný, kto by ochránil jej minulosť i umeleckú prítomnosť. Žila v dobe, kedy sa súdilo na mnohoročné väzenia už za slová na nesprávnom mieste a na hrdelné tresty za tzv. nacionalizmus. Spochybňoval sa význam a odkaz Slovenského národného povstania. Navyše – mala manžela Rakúšana a v minulosti pôsobila nielen v nemeckom divadle (!) ale aj v Rakúsku – vo viedenskej Volksoper a v Grazi. Počet úloh – najmä od roku 1948 – sa v sezónach SND (oproti nádejnému štartu Anny Hrušovskej v Mestskom divadle v Ústí nad Labem, Volksoper, alebo v Grazi) zúžil. Okrem dávnejšie naštudovaných rolí (Kráľovná noci, Konstanza v Únose zo serailu, Gilda v Rigolettovi, Violetta v Traviate, Olympia v Hoffmanových poviedkach, Rosina v Barbierovi zo Sevilly), pribudli za 27 rokov v SND (1945-1962) Snehulienka v rovnomennej opere Korsakova, Musetta v Bohéme, Marcelina vo Fideliovi, Norina v Donovi Pasqualovi, Zuzanka vo Figarovej svadbe, Zerlina v Donovi Giovannim a tiež Zerlina v Auberovom Fra Diavolovi a Líška Bystrouška.

Ale dostávala často aj malé, neprimerané role: Fiodor v Musorgského Borisovi Godunovi, Esmeralda v Predanej neveste, Frasquita v Carmen, Kuchtík v Dvořákovej Rusalke, Tretí hlas v Dessauovom Odsúdení Luculla či Vajce v Kořínkovej detskej opere Ako išlo vajce na vandrovku.V rámci konfrontácie so zahraničím, na čo bola zvyknuta do roku 1945, bol návrat Anny Hrušovskej domov krokom dozadu. Ale v duchu etickej, mravnej povinností dala v živote prednosť tomu o čo ju blízki žiadali – pred tým, čo chcela v umení dosiahnuť. Kto zváži cesty osudu a nevyhnutnosti?

Nepochybne odovzdala svojím žiakom vrchovato to, čo získala z vokálno-technických poznatkov, umeleckých bohatstiev  a ľudských skúseností i hodnôt. Robila to všetko v priateľskom duchu, bez umelo vytvorených priehrad medzi pedagógom a žiakmi – ako dobrý duch mladého človeka do sveta azda najkrajšej hudobnej profesie: spevu. Preto ju tak milovali, preto si na ňu doposiaľ spomínajú tí, ktorých vychovala.Kniha Evy Malatincovej a Dory Kulovej Anna Hrušovská (vydal Divadelný ústav Bratislava a Cirkevné konzervatórium v Bratislave 2012) je príspevkom do zapĺňajúcej sa galérie slovenských operných osobností. Je to cenný príspevok k storočnici speváčky a pedagogičky, ktorej hrozilo zabudnutie v stále nových prílivoch talentov. Niekto ich však v začiatkoch viedol, radil, učil, vychovával. Osobnosťou, ktorá sa rozdávala – ale v mladej energii sa jej to i vrátilo v požehnanom 94 ročnom živote – bola aj profesorka Anna Hrušovská.