Zlaté hlasy slovenské opery: Jela Krčméry-Vrteľová

Narodená 7. januára 1924 v Martine.

Možno niekto povie prečo má „zaspievať“ v tejto kapitolke práve Jelka Krčméry? Veď pôsobila na scéne Opery Slovenského národného divadla ako sólistka – mezzosopranistka iba krátko! To je pravda – ale i tak si bez nej „mnohohlas“ našej národnej opernej scény nemožno predstaviť. A nielen opery! Aj Slovenskej filharmónie, pre ktorú preložila desiatky oratórií, kantát a omší. V päťdesiatych až osemdesiatych rokoch sa všetky talianske, nemecké, francúzske, ruské, dokonca české operné a koncertné texty prekladali do slovenčiny. Ich mnohonásobnou prekladateľkou – až na výnimky – bola práve Jela Krčméry-Vrteľová. Už umeleckým a intelektuálnym zázemím svojej rodiny (otec – básnik, redaktor, spisovateľ Štefan Krčméry, matka Hela, vzdelaná o. i. v nemeckom Reichenau a na Académie des Beaux-Arts v Paríži) bola pripravená na túto náročnú prácu. Mala v sebe gény poetickej struny a hudobný cit pre rytmus spievaného slova. A tak, po založení rodiny s huslistom Albínom Vrteľom, síce z opernej scény Slovenského národného divadla ako sólistka roka 1952 odišla, ale tvorivý život so Slovenským národným divadlom neprerušila. Od roka 1953 pôsobila v Slovenskom národnom divadle znovu – ako lektorka, prekladateľka, autorka a spoluautorka operných libriet a napokon dramaturgička opery. A v  penzijnom veku svoju neutíchajúcu životodarnú náturu a intelekt venovala ako dramaturgička mladej Komornej opere Slovenskej filharmónie. (Jej vznik roku 1986 inicioval vtedajší riaditeľ Slovenskej filharmónie Doc. PhDr. Ladislav Mokrý a život samostatnej Komornej opery potom viac rokov rozvíjal režisér Miroslav Fischer).

O rodových koreňoch
Predkami Jely Krčméry boli mimoriadni predstavitelia slovenského národného života v dvadsiatom storočí. Otec Štefan Krčméry (*1892, Mošovce  –  † 1955, Pezinok) bol slovenský básnik, literárny historik a kritik, publicista, prekladateľ, tajomník Matice slovenskej a jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Narodil sa v rodine evanjelického farára, syna štúrovca Augusta Horislava Krčméryho. Vyštudoval evanjelickú teológiu, chvíľu pôsobil ako kaplán, no zakrátko zanechal kňazské povolanie. V rokoch 1918 – 1919 bol redaktorom Národných novín, šéfredaktorom Slovenských pohľadov a tajomníkom obnovenej Matice slovenskej. V rokoch 1920 – 1921 bol na študijnom pobyte v Paríži spolu s manželkou Helou (*1902, Príbovce –  † 1970, Bratislava). Hela Krčméry viedla v rokoch 1937 – 1950 v rozhlase reláciu Teta Hela rozpráva, ktorou priťahovala umeleckým slovom k rozhlasovému vysielaniu niekoľko generácií detí pravidelne vysielanými, sugestívne prednesenými slovenskými národnými i vlastnými rozprávkami. Krčméryovci mali syna Ivana a dcéru Jelu (vydatú Vrteľovú).

Po návrate z Paríža vykonával Štefan Krčméry funkciu tajomníka Matice slovenskej a tiež redigoval obnovené Slovenské pohľady (1922 – 1932), Knižnicu Slovenských pohľadov a dočasne i Slovenského ochotníka, Naše divadlo, Včielku a iné časopisy. V roku 1930 odišiel na tri mesiace do Prahy, kde si na Karlovej univerzite doplnil vzdelanie a získal titul PhDr.

Debutoval v roku 1920 zbierkou básní Keď sa sloboda rodila. Venoval sa písaniu vlasteneckej, ľúbostnej a spirituálnej lyrike, tiež prekladaniu poézie z maďarčiny, nemčiny, francúzštiny, zo slovanských literatúr, ako aj poézie iných národov. Okrem kritického realizmu používal v básňach i prvky symbolizmu, inšpiroval sa Hviezdoslavom a Štúrovcami, tiež európskymi romantickými básnikmi.

Vo vlastnom preklade vydal výber zo slovenskej poézie v maďarčine. V literárnej vede sú jeho najvýznamnejším teoretickým odkazom dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry: 150 rokov slovenskej literatúry. Ako redaktor svojím vplyvom pôsobil aj na rozvoj slovenskej dramatickej literatúry. Priam symbolické je, že Ivana Stodolu podnietil napísať drámu Kráľ Svätopluk, ktorá sa po rokoch stal základom Suchoňovej historickej opery, ku ktorej bola spolu libretistkou Jela Krčméry.

Ako tajomník Matice slovenskej sa pričinil o organizovanie jej vedeckých a umeleckých odborov, aktivizoval osvetovú činnosť na celom Slovensku. Na jeseň roku 1931, aj pod vplyvom vypätej duševne činnosti, sa uňho prejavili duševné problémy, ktoré v nasledujúcom roku prerástli do vážnej psychickej choroby (schizofrénie). A tak sa roku 1933 definitívne vzdal miesta tajomníka Matice slovenskej. Poéziu však neprestal písať ani počas dlhoročného liečenia, izolovaný od okolitého sveta. O živote a tvorbe manžela Štefana Krčméryho napísala Hela Krčméryová roku 1967 knihu Puknuté husle.

Zo speváckeho života Jely Krčméry
Rodové korene a prostredie martinského vzdelaneckého centra, neskôr Bratislavy, Jelu Krčméry (priezvisko sa píše bez „–ova“ – ako ojedinelá výnimka v slovenskom pravopise: veď ona sama je výnimočná!) od detstva orientovali na široké kultúrne záujmy. V rozhovore so slovenským básnikom, redaktorom (a zaťom) Jozefom Čertíkom (Knižná revue, 2004/8), o mladých rokoch svojho života povedala:

„Tým, že som začala študovať spev už pár rokov pred maturitou, nemusela som sa vzdať svojich ostatných záľub, medzi ktoré v prvom rade patrila literatúra alebo filozofia. Často som prispievala do mládežníckych časopisov, hrávala som v rozhlase alebo som recitovala. Hudobný nástroj ma nikdy nelákal, pre hru na klavíri som ani nemala dispozície a odkedy otec ochorel, nemali sme tento nástroj doma. Vždy som bola zvedavá, chcela som preniknúť do viacerých oblastí, a tak najmä v mladosti bol môj život mnohozáujmový. V porovnaní s dnešnými požiadavkami na úzku špecializáciu boli takto prežité roky zaujímavejšie“. (Dodajme: Mala asi šestnásť rokov, keď ju o libreto požiadal skladateľ Karol Elbert. Libreto sa volalo Neposlušné kuriatko a v roku 1954 vznikla z neho rozhlasová opera…)