Zlaté hlasy slovenské opery: Jela Krčméry-Vrteľová

Narodená 7. januára 1924 v Martine.

Možno niekto povie prečo má „zaspievať“ v tejto kapitolke práve Jelka Krčméry? Veď pôsobila na scéne Opery Slovenského národného divadla ako sólistka – mezzosopranistka iba krátko! To je pravda – ale i tak si bez nej „mnohohlas“ našej národnej opernej scény nemožno predstaviť. A nielen opery! Aj Slovenskej filharmónie, pre ktorú preložila desiatky oratórií, kantát a omší. V päťdesiatych až osemdesiatych rokoch sa všetky talianske, nemecké, francúzske, ruské, dokonca české operné a koncertné texty prekladali do slovenčiny. Ich mnohonásobnou prekladateľkou – až na výnimky – bola práve Jela Krčméry-Vrteľová. Už umeleckým a intelektuálnym zázemím svojej rodiny (otec – básnik, redaktor, spisovateľ Štefan Krčméry, matka Hela, vzdelaná o. i. v nemeckom Reichenau a na Académie des Beaux-Arts v Paríži) bola pripravená na túto náročnú prácu. Mala v sebe gény poetickej struny a hudobný cit pre rytmus spievaného slova. A tak, po založení rodiny s huslistom Albínom Vrteľom, síce z opernej scény Slovenského národného divadla ako sólistka roka 1952 odišla, ale tvorivý život so Slovenským národným divadlom neprerušila. Od roka 1953 pôsobila v Slovenskom národnom divadle znovu – ako lektorka, prekladateľka, autorka a spoluautorka operných libriet a napokon dramaturgička opery. A v  penzijnom veku svoju neutíchajúcu životodarnú náturu a intelekt venovala ako dramaturgička mladej Komornej opere Slovenskej filharmónie. (Jej vznik roku 1986 inicioval vtedajší riaditeľ Slovenskej filharmónie Doc. PhDr. Ladislav Mokrý a život samostatnej Komornej opery potom viac rokov rozvíjal režisér Miroslav Fischer).

O rodových koreňoch
Predkami Jely Krčméry boli mimoriadni predstavitelia slovenského národného života v dvadsiatom storočí. Otec Štefan Krčméry (*1892, Mošovce  –  † 1955, Pezinok) bol slovenský básnik, literárny historik a kritik, publicista, prekladateľ, tajomník Matice slovenskej a jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Narodil sa v rodine evanjelického farára, syna štúrovca Augusta Horislava Krčméryho. Vyštudoval evanjelickú teológiu, chvíľu pôsobil ako kaplán, no zakrátko zanechal kňazské povolanie. V rokoch 1918 – 1919 bol redaktorom Národných novín, šéfredaktorom Slovenských pohľadov a tajomníkom obnovenej Matice slovenskej. V rokoch 1920 – 1921 bol na študijnom pobyte v Paríži spolu s manželkou Helou (*1902, Príbovce –  † 1970, Bratislava). Hela Krčméry viedla v rokoch 1937 – 1950 v rozhlase reláciu Teta Hela rozpráva, ktorou priťahovala umeleckým slovom k rozhlasovému vysielaniu niekoľko generácií detí pravidelne vysielanými, sugestívne prednesenými slovenskými národnými i vlastnými rozprávkami. Krčméryovci mali syna Ivana a dcéru Jelu (vydatú Vrteľovú).

Po návrate z Paríža vykonával Štefan Krčméry funkciu tajomníka Matice slovenskej a tiež redigoval obnovené Slovenské pohľady (1922 – 1932), Knižnicu Slovenských pohľadov a dočasne i Slovenského ochotníka, Naše divadlo, Včielku a iné časopisy. V roku 1930 odišiel na tri mesiace do Prahy, kde si na Karlovej univerzite doplnil vzdelanie a získal titul PhDr.

Debutoval v roku 1920 zbierkou básní Keď sa sloboda rodila. Venoval sa písaniu vlasteneckej, ľúbostnej a spirituálnej lyrike, tiež prekladaniu poézie z maďarčiny, nemčiny, francúzštiny, zo slovanských literatúr, ako aj poézie iných národov. Okrem kritického realizmu používal v básňach i prvky symbolizmu, inšpiroval sa Hviezdoslavom a Štúrovcami, tiež európskymi romantickými básnikmi.

Vo vlastnom preklade vydal výber zo slovenskej poézie v maďarčine. V literárnej vede sú jeho najvýznamnejším teoretickým odkazom dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry: 150 rokov slovenskej literatúry. Ako redaktor svojím vplyvom pôsobil aj na rozvoj slovenskej dramatickej literatúry. Priam symbolické je, že Ivana Stodolu podnietil napísať drámu Kráľ Svätopluk, ktorá sa po rokoch stal základom Suchoňovej historickej opery, ku ktorej bola spolu libretistkou Jela Krčméry.

Ako tajomník Matice slovenskej sa pričinil o organizovanie jej vedeckých a umeleckých odborov, aktivizoval osvetovú činnosť na celom Slovensku. Na jeseň roku 1931, aj pod vplyvom vypätej duševne činnosti, sa uňho prejavili duševné problémy, ktoré v nasledujúcom roku prerástli do vážnej psychickej choroby (schizofrénie). A tak sa roku 1933 definitívne vzdal miesta tajomníka Matice slovenskej. Poéziu však neprestal písať ani počas dlhoročného liečenia, izolovaný od okolitého sveta. O živote a tvorbe manžela Štefana Krčméryho napísala Hela Krčméryová roku 1967 knihu Puknuté husle.

Zo speváckeho života Jely Krčméry
Rodové korene a prostredie martinského vzdelaneckého centra, neskôr Bratislavy, Jelu Krčméry (priezvisko sa píše bez „–ova“ – ako ojedinelá výnimka v slovenskom pravopise: veď ona sama je výnimočná!) od detstva orientovali na široké kultúrne záujmy. V rozhovore so slovenským básnikom, redaktorom (a zaťom) Jozefom Čertíkom (Knižná revue, 2004/8), o mladých rokoch svojho života povedala:

„Tým, že som začala študovať spev už pár rokov pred maturitou, nemusela som sa vzdať svojich ostatných záľub, medzi ktoré v prvom rade patrila literatúra alebo filozofia. Často som prispievala do mládežníckych časopisov, hrávala som v rozhlase alebo som recitovala. Hudobný nástroj ma nikdy nelákal, pre hru na klavíri som ani nemala dispozície a odkedy otec ochorel, nemali sme tento nástroj doma. Vždy som bola zvedavá, chcela som preniknúť do viacerých oblastí, a tak najmä v mladosti bol môj život mnohozáujmový. V porovnaní s dnešnými požiadavkami na úzku špecializáciu boli takto prežité roky zaujímavejšie“. (Dodajme: Mala asi šestnásť rokov, keď ju o libreto požiadal skladateľ Karol Elbert. Libreto sa volalo Neposlušné kuriatko a v roku 1954 vznikla z neho rozhlasová opera…)

Po maturite na gymnáziu sa rozhodla nadaná dievčina pre štúdium spevu. Roku 1948 absolvovala Štátne konzervatórium v Bratislave v speváckej triede profesorky Anny Korínskej, no už od roku 1945 spievala v Opere Slovenského národného divadla (debutovala postavou Maddaleny v Rigolettovi). Sólistkou Slovenského národného divadla bola od roku 1946 do roku 1952. Naštudovala tu Lesnú žienku v Rusalke, Niclausa v Hoffmannových poviedkach (1947), pastiera Leľa v Snehulienke (1947), Floru v Traviate (1948), Lolu v Cavallerii rusticane a absolventskú postavu – Bizetovu Carmen (1948 – v inscenácii z roku 1946).Medzitým spievala viacero mezzosopránových partov v kantátovo-oratoriálnych dielach v Bratislave – a počas štúdia i v Ríme. Zakrátko jej prišla ponuka na angažmán do pražského Smetanovho divadla a prihláška na prvú spevácku súťaž Pražskej jari, kde získala diplom a laureátsky titul. Jela Krčméry však ponuku do Smetanovho divadla neprijala, lebo vtedajší minister zahraničných vecí Československa – JUDr. Vladimír Clementis – udelil mladej slovenskej umelkyni dlhodobé štipendium na štúdium spevu v Akadémii Santa Cecilia v Ríme. Na talianske roky spomínala v interview takto:

„Na Hudobnej akadémii Santa Cecilia v Ríme som študovala tesne po druhej svetovej vojne (pozn. autorky: u Giovanniho Scolariho). Pravdaže som sa tešila na Taliansko, ktoré som vždy chcela spoznať – i keď väčšmi sa mi páčil ruský spev a slavianska melodika. Vždy som viac inklinovala k výrazovému spevu, než  k virtuozite. Okolnosti po mojom príchode do Ríma však neboli najlepšie. Práve v ten deň totiž emigroval náš vtedajší veľvyslanec v Taliansku – a ja som sa ocitla, ako sa hovorí, na zelenej lúke. Len vďaka kamarátovi Ivanovi Gavorovi, vtedajšiemu tlačovému atašé, som sa ako-tak v prostredí zorientovala.“

Po takmer troch rokoch pobytu v Taliansku sa Jela Krčméry vrátila domov – na prosbu matky, ktorá zápasila nielen s dôsledkami manželovej choroby, ale aj s hmotnou existenciou rodiny v ťažkých povojnových rokoch. Bolo to zložité rozhodnutie, veď doma už nebolo demokratické Československo! A v Taliansku sa ponúkala oveľa jasnejšia budúcnosť. Ale život prináša rýchle striedanie ťažkých i krásnych chvíľ.

O manželstve a živote
Zakrátko sa Jela Krčméry šťastne vydala za huslistu, neskôr významného husľového pedagóga Albína Vrteľa (*1917 v Čadci – † 2000 v Bratislave), odchovanca pražského Konzervatória a Vysokej hudobnej školy vo Viedni (v triede svetoznámeho profesora Wolfganga Schneiderhana), ktorý bol talentom a vzdelaním predurčený na sólistickú dráhu. Žiaľ, choroba ruky (dôsledok nadmerného cvičenia, ale aj vojnových útrap) mu znemožnila realizovať vytúžené koncertné ciele. A tak na pozvanie profesora Frica Kafendu sa roku 1945 zapojil do pedagogickej práce na bratislavskom Štátnom konzervatóriu a neskôr aj na Vysokej škole múzických umení, kde odchoval vyše sto vynikajúcich huslistov. Bol to neskonale vzácny pedagóg, ušľachtilý človek a láskavý muž, ktorého som osobne poznala. Spolu s pani Jelkou tvorili nerozlučný umelecký a manželský pár. Doposiaľ ich vidím, ako zavesení jeden do druhého, kráčajú na koncerty, do opery, na vychádzky – ako mladí zaľúbenci. A pritom prežili toľko tragického (ale i krásneho) ako manželia, rodičia i starí rodičia! Mnohé udalosti svojho života profesor Albín Vrteľ zaujímavo opísal v knihe spomienok Husle s dračou hlavou (1996).

Cesta za slovom
Po založení mladej Krčméryovsko-Vrteľovskej rodiny a  narodení troch detí, sa talentovaná mezzosopranistka spevácky odmlčala. Naďalej však spolupracovala s operou ako prekladateľka.  Roku 1953 sa stala lektorkou a v rokoch 1971 – 1981 dramaturgičkou Opery Slovenského národného divadla. Z operného sveta nakrátko odišla v rokoch 1966 – 1967, kedy bola dramaturgičkou Hlavnej redakcie pre deti a mládež Československej televízie. Čoskoro začala spolupracovať aj s Československým rozhlasom v Bratislave. Bola vyhľadávanou autorkou desiatok rozhlasových relácií, dramatizácií, operných prierezov i scenárov pre Československú televíziu. Na svojom tvorivom konte má vyše sedemdesiat prekladov operných libriet z taliančiny, nemčiny a francúzštiny.

Okrem toho preložila pre Slovenskú filharmóniu texty veľkých vokálno-symfonických diel koncertnej literatúry (Händlovho Mesiáša, Haydnovo Stvorenie sveta, Honeggerovu Johanku z Arcu na hranici, Ódu na radosť v Beethovenovej Symfónii č. 9, Šostakovičove Židovské piesne a iné diela). Bola jednou z prvých libretistiek pôvodných opier – Andrašovanovho Figliara Geľa – spolu s Martinom Ťapákom, televíznej opery Návrat (od toho istého autora), je spolulibretistkou Suchoňovho Kráľa Svätopluka, s Alexandrou Braxatorisovou, svojou dlhoročnou kolegyňou – tiež dramaturgičkou Opery Slovenského národného divadla spolupracovala na librete Urbancovej opery Majster Pavol, libretisticky zrekonštruovala torzo barokovej opery Erindo od Johanna Sigismunda Kussera – v hudobnom dopracovaní Jaroslavom Meierom, napísala libreto k Meierovej detskej televíznej opere Vrabčiaci, je libretistkou niekoľkých ďalších detských opier slovenských skladateľov: Miloslava Kořínka – Ako išlo vajce na vandrovku, Šimona Jurovského – Černokňažník Magyáš, spomínanej rozhlasovej opery Karola Elberta – Neposlušné kuriatko, Kupkovičovej – Trojruže, Dubovského – Doktorskej rozprávky a Topolienka.

Preletím ponad život
V roku 1997 vydala knihu Nokturná a pastorále, ktorá je básnickým obzretím za životom. Memoáre Jely Krčméry-Vrteľovej Preletím ponad život (vyšli zásluhou Spoločnosti priateľov poézie v roku 2002) si zase spomínajú na spoločenské pomery na Slovensku, konkrétne osobnosti u nás i v Taliansku, ale majú i znaky poetizovanej prózy, ku ktorej má Jela Krčméry blízko celým charakterom svojho bytia i zdedenými génmi po slávnom otcovi – básnikovi Štefanovi Krčmérym. V knihe najviac fascinuje svieži literárny štýl autorky, jej vtip, láskavý odstup od udalostí, ako aj jej pevný charakter a viera v Božie cesty a rozhodnutia. Kniha je obohatená radom zaujímavých rodinných fotografií.

Svätopluk a práca na libretách
S úctou si Jela Krčméry spomína na prácu s národným umelcom Eugenom Suchoňom. Je spolu libretistkou jeho historickej opery – eposu Král Svätopluk (SND roku 1960). V rozhovore pre Knižnú revue o tom povedala: „V prvom rade som sa  musela stretnúť s pánom profesorom, ktorého som dovtedy osobne nepoznala. Hneď mi vysvetlil svoj zámer. Dej mal už približne načrtnutý, mal už premyslené aj rozdelenie dejstiev, zborových a sólistických pasáží, a tak mi len vložil do rúk divadelnú drámu Ivana Stodolu a všetky diely historika Niederleho, aby som sa s vecou bližšie zoznámila. Stodolovo dielo som poznala dobre, a tak som si len znovu preštudovala celé obdobie Veľkej Moravy, zástoj Svätopluka a jeho synov. Lyrické, ariózne miesta mi išli ľahko, väčším problémom boli rozpory synov, ktoré boli na operu veľmi rozsiahle. Balady, texty mohutných zborov ma tešili, zato veľkú starosť mi robili zásahy primnohých rozlične zmýšľajúcich historikov, za ktorými ma pán profesor zvyčajne posielal. Azda preto sa premiéra opery konala až o štyri roky. Dramatik Ivan Stodola nám do práce už nezasahoval, tešil sa, že myšlienka jeho diela našla takéto hudobné uplatnenie.“

Výrazne skvalitnila, inovovala (staršie) a znovu preložila pôvodné libretá pre Slovenské národné divadlo i pre televíziu (11 prekladov: Gioconda, Sicílske nešpory, Rigoletto, Sedliacka česť, Maškarný bál, Erindo, Faust, Traviata, Madam Butterfly, Bohéma, Turandot). Tie vyšli (aj so Svätoplukom) ako súčasť operných albumov vydavateľstva Opus. V nich sa prejavila jej básnická struna, ľahkosť verša, ktorý nesmel byť samoúčelný, ale so zmyslom pre logiku deja, hudobným  akcentom i rytmicko-melodickým prízvukom slovenskej reči.

O librete
Dobré libreto je – podľa jej skúseností – prehľadná, ľahko zrozumiteľná dráma či komédia, ktorá nevyhnutne musí brať do úvahy požiadavky skladateľa a spevákov. Skladateľ je však podľa nej určujúcim činiteľom. Hoci sú v librete časté rýmy – veď hudba ich často evokuje svojou pravidelnosťou a rytmom – postupne sa v nich využíva aj čistá próza. Speváci radi spievajú slová s málo spoluhláskami – „bel cantovo“. Dnes – viac než v minulosti – sa dbá na nástrojové vyznenie hlasu, jeho farbu a na vokálnu virtuozitu. Ako libretistka, ktorá celý život pracuje so slovom a jeho posolstvom (ktoré úzko súvisí s významom spievanej frázy!), síce vnímala bolestne postupné vytláčanie slovenčiny z operného javiska, ale – uznala – život je plný zmien. Treba teda prijať aj nástup spevu v originálnych verziách – pričom je však cenné, ak v bulletinoch nájde operný fanúšik preklad libreta v obsahovo plnohodnotnom, navyše básnickom význame – a na tlmočiacom zaradení zase preklad každej frázy.

Diela z každej „kapsy“
Jelka Krčméry môže pri svojom vzácnom jubileu bilancovať život ako neustále stretávanie a vnútorné dialógy sa s veľkými osobnosťami slova i hudby. To utváralo aj ušľachtilý portrét tejto veľkej dámy slovenskej opery a koncertného pódia. Veď kto sa popasoval s Verdiho Falstaffom, Pucciniho Turandot, Bohémou, Madam Butterfly, Orffovým Odsúdením Lukulla, Múdrou ženou, Bartókovým Hradom kniežaťa Modrofúza, Eckovým Revízorom, Kurt Weilovým a Brechtovým Lucullom a ďalšími desiatkami hudobno-dramatických diel, ten sa musel ponoriť aj do literárneho odkazu a autorov predlôh, ako aj doby, v ktorej vznikali ich hudobné verzie. Cez Jelu Krčméry sme objavili v časoch  „hlbokého  socializmu“ Paula Claudela a Honnegerovu hudbu oratória Jana z Arcu na hranici, ale aj jeho Kráľa Dávida, Brittenove Vojnové rekviem, Orffovu Carminu Buranu, Bachove motetá, Händlove oratóriá s biblickými námetmi, Haydnových Štvoro ročných období, Šostakovičovu 14. symfóniu, Mahlerove Piesne o mŕtvych deťoch…a mnohé ďalšie humánne, i sakrálne skvosty. Aj po odchode zo Slovenského národného divadla, už ako penzistka, ale čerstvá dramaturgička  nadviazala v mladej Komornej opere spoluprácu s režisérom Jozefom Bednárikom, ktorý tu začal svoju režisérsku opernú cestu. Pripravila pre neho preklad Donizettiho komickej opery Maniere teatrali, Gluckove Číňanky, Fallove Bábky majstra Pedra a iné.

Umelecký odkaz Jely Krčméry-Vrteľovej pre slovenskú operu, koncertné umenie a divadelné javiská (preklady hier Goldoniho,  Brechta, d´Annunzia) je vskutku veľkolepý.

Je to nielen jeden zlatý hlas slovenskej opery – ale dedičstvo našej kultúry. Škoda, že si ho pred pár dňami nevšimol – pri udeľovaní čestných radov a krížov – slovenský pán prezident. Ale to nič, milá Jelka – Tvoja práca zostane v pamäti národa ako nezabudnuteľný poklad.

Foto archiv SND, Alena Klenková