Zlaté hlasy slovenské opery: Nina Hazuchová

Nina Hazuchová je doyenom slovenskej opery (nar. 24.5.1926 Brno). Aj keď významné životné jubileum mezzosopranistka oslavovala už minulý rok, priaznivci opery si ju (za absencie médií) uctili až 9. decembra t. r. na javisku Opery Slovenského národného divadla, a to v predpoludňajšom matiné, nazvanom Kontinuity. Tento program, raz inšpirovaný pripravovanými premiérami Opery SND, inokedy jubilujúcimi sólistami národnej opernej scény, prípadne významnými vokálnymi pedagógmi, vedie, obsahovo napĺňa a moderuje PhDr. Jaroslav Blaho – teatrológ a popredný operný kritik. Obecenstvo na Kontinuitách tvoria väčšinou starší návštevníci SND, členovia bývalého Kruhu priateľov opery SND, prípadne hudobní profesionáli rôzneho zamerania. Cenné, nie raz dojímavé a hodnotné stretnutia s jubilantmi a ďalšími osobnosťami slovenskej opery unikajú však záujmu širšej verejnosti. I preto závidíme českým milovníkom divadla a filmu cenné televízne stretnutia s jubilujúcimi osobnosťami divadla, v ktorých sa vzdáva hold oslávencom v dramaturgicky pripravenom a divácky príťažlivom slávnostnom rámci. U nás sa všetko odohráva v quasi rodinnom prostredí, s podaním ruky oslávencom od účinkujúcich, ktorí nezištne naštudujú a zaspievajú árie z aktívnej éry prítomného jubilanta, no nikto im už nepripomenie spoločenskú maličkosť: „Jedna ruža s podaním ruky viac poteší…“ Túto skutočnosť nezahladia ani záverečné oficiálne kytice i zopár vrúcne odovzdaných kvetov od žijúcich ctiteľov Niny Hazuchovej.  Je to iba detail neporovnateľne koncipovaných a sledovaných podujatí v Čechách a na Slovensku… Prejdime však k osobnosti, ktorá si zaslúži viac než jedno predpoludnie: k vynikajúcej mezzosopranistke Opery SND. Napriek nezastaviteľnému času, 86 rokov na Nine Hazuchovej  nevidieť. Je duševne i fyzicky stále svieža, pôvabná, ku každému neobyčajne milá a stále prítomná v hudobnom svete, v ktorom sleduje nové generácie spevákov a premiéry Opery SND – aj ako dlhoročná vokálna pedagogička na VŠMU. A tak jej javisko Historickej budovy SND zrejme nebolo počas Kontinuít stresujúce: skôr oživovalo spomienky na dlhú kariéru, ktorá v prípade Niny Hazuchovej trvala neuveriteľných 42 sezón! V tom je neprekonaná ani s takými legendami SND, ako boli o niečo staršie sopranistky Margita Česányiová (41 sezón) či Mária Kišonová – Hubová (40 sezón).

Nina Hazuchová mala rodičov, ktorých osud by uniesol aj román. Za slobodna sa volala Nadeždina: r. 1926 sa totiž v Brne narodila rodine ruských emigrantov, ktorí ušli z vlasti po revolúcii r. 1917. Otec – Boris Nadeždin bol bývalým kadetom cárskej námorníckej školy a až v Československu vyštudoval za inžiniera – elektrotechnika. Matka Júlia, rodená Volková, pochádzala z lekárskej rodiny. V r. 1924 sa jej podarilo priam zázračne dostať víza a vycestovať z ďalekého Uralu na návštevu chorej sestry, vydatej v Československu za bývalého legionára. Z návštevy sa však už nevrátila do Ruska, zmietaného revolučnými hrôzami. Z Brna sa rodina Nadeždinových odsťahovala do Bratislavy, keď mala  ich jediná dcéra Ninka  sedem rokov. (Meno Hazuchová získala Nina Nadeždina oveľa neskôr – manželstvom s Vladimírom Hazuchom, s ktorým mala dvoch synov: Svetozára a Andreja. Manžel Vladimír Hazucha bol dlhoročným vedúcim technicko-rozvojového útvaru Slovenského národného divadla – a tak oboch viazalo k SND profesionálne i citové puto). Od detstva priťahovalo živú, bystrú a smelú Ninu javisko, balet a spev. A tak po gymnáziu v Bratislave a potom v Banskej Bystrici študovala v r. 1943-48 na Štátnom konzervatóriu v Bratislave spev u prvej slovenskej vokálnej pedagogičky -prof. Dariny Žuravlevovej (meno mala po manželovi – Rusovi). Táto vokálne i všestranne vzdelaná dáma (o. i. absolventka Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity a Hudobného a dramatického konzervatória v Brne v odbore sólový spev) čerpala svoj vokálnu metodiku z českej a francúzskej speváckej školy, s ktorou ju oboznámila zase jej pedagogička na konzervaóriu – prof. Fleischerová. Nevedno či vplyv týchto dvoch odlišných škôl, plus hudobná a ľudská inteligencia prof. Žuravlevovej, jej vnímavý prístup k danostiam jednotlivých  žiakov, rozhľadenosť nielen po českom a francúzskom odkaze v pedagogike, ale aj po vokálnom umení blízkej Viedne, priviedli Ninu Nadeždinu už v treťom ročníku bratislavského konzervatória k predspievaniu a následnému angažmánu v Opere SND. Školu ukončila už ako sólistka Opery SND. Pri štarte do profesionálneho života mala aj trochu šťastie:  r. 1945 odišla zo SND do Velkej opery 5. května v Prahe iná slovenská mezzosopranistka – Jela Krčméry. A tak vtedajšie vedenie Opery SND po predspievaní prvej slohy z árie Azuceny z Trubadura neváhalo a Ninu Nadeždinu angažovalo za elévku, zakrátko za sólistku Opery SND. Muzikantsky pohotovú, smelú a muzikálnu speváčku s nádherným lyrickým mezzosopránom, kvalitne vokálno-technicky postaveným prof. Žuravlevovou okamžite odhadli za budúcu protagonistku sólistického súboru.(Prof. D. Žuravlevová vychovala pre operu aj ďalších výborných sólistov „zlatej speváckej éry“ slovenskej opery: Oľgu Hanákovú, Bohuša Hanáka, Annu Polákovú, Gustáva Pappa a ďalších). Slovenská hudobná kritička Zdenka Bokesová o vtedajšej poslucháčke Štátneho konzervatória napísala už r. 1946 – po jednom konzervatoriálnom koncerte – do novín tieto chváliace i prorocké slová:

„… vryla sa nám do duše svojím mimoriadne plným a krásnym mezzosopránovým hlasom… S Bizetovou Kartovou áriou a Habanerou sa môže už dnes smelo postaviť na opernú scénu. Jej precítené podanie, spevácky i dramaticky šťavnaté, vtiera sa do mysle poslucháčov presvedčivo a neodolateľne.“

Precítenosť a oduševnenosť, ako aj neopakovateľné spojenie artikulácie (vtedy iba po slovensky spievaných árií a celých opier) s jedinečne vedenými legátovými líniami, skvelá rezonancia hlasu a kultivovaný prejav a dávkou charakterizačných hereckých vlastností, zjav priam stvorený pre javisko, boli od začiatku charakteristickými vlastnosťami  Niny Nadeždiny – Hazuchovej (pri tomto priezvisku i zostaňme) počas jej dlhej, požehnanej kariéry. K tomu sa pripájala štíhla postava a celkovo pôvabný zjav mladučkej speváčky, predurčenej na chlapčensky hodnoverné „nohavičkové“ role, ale aj na zvodné hrdinky typu Carmen či princeznej Eboli, s tmavým hlasom a vášnivo prežívaným osudom, ale aj na mezzosopránové úlohy s charakterizačným podtextom (Azucena). Jej prvú postavu v SND – Polinu v opere Piková dáma od Čajkovského (spievala ju pred 63 rokmi!) pripomenula v Kontinuitách Michaela Šebestová, najmladšia mezzosopranistka medzi mladými talentami, ktoré v poslednom období obohacujú Operu SND. Jej zvučný, dramaticky zafarbený hlas uviedol (s klavírnym sprievodom Branka Ladiča) ďalšie hudobné čísla mladšej generácie mezzosopranistiek SND: po M. Šebestovej to bola kultivovaná Denisa Šlepkovská – áriou Oľgy z l. dejstva Eugena Onegina, Monika Fabianová veľkou áriou Eboli (O mia regina…) a Terka Kružliaková Rossiniho áriou Rosiny, vyšperkovanou ťažkými perličkovými koloratúrami (v mezzosopránovou podaní) z Barbiera zo Sevilly (Una voce…).

Z rozhlasového archívu zaznel na matiné však aj hlas samotnej Niny Hazuchovej – veľkou scénou Amneris s Radamesom zo 4. dejstva Verdiho Aidy (mezzosopranistke u bol partnerom nezabudnuteľný tenorista dr. Gustáv Papp) a Habanerou z Bizetovej Carmen (s premietaním početných fotografií a kostýmových premien Niny Hazuchovej počas jej speváckej kariéry).Dr. Jaroslav Blaho šírkou svojich vedomostí predstavil chronologicky prierez kariéry Niny Hazuchovej (hoci by mohol v budúcnosti dávať svojím hosťom i širší priestor na spomienky a vyznania). Počas 42-ročného pôsobenia v Opere SND vytvorila táto dlhoročná obdivuhodná prvá dáma mezzosopránu 84 postáv vo viac ako sto inscenáciách (niektoré stvárnila viackrát). Význam jej osobnosti je znásobený poznaním, že sa nešpecializovala na jeden odbor alebo štýl (ako je to dnes zvykom), ale vďaka dokonalej technike, vokálnej a hereckej kultúre, muzikalite, hudobnej i ľudskej inteligencii, ale i požiadavkám divadla spievala (rovnako vyrovnane, pútavo, technicky dokonale) tak v dielach baroka, ako aj klasicizmu, romantizmu a moderny. Vytvárala závažné dramatické, lyrické a koloratúrne postavy i charakterové roly, ktoré tvoria základ mezzosopránového odboru. Okrem toho vytvorila veľa postáv v dielach súčasných slovenských skladateľov (Holoubka, Suchoňa, Cikkera, Freša, Urbanca, Beneša), bola súčasťou slávnostných premiér a uvedení národných opier, ktoré boli udalosťou modernej hudobno-dramatickej tvorby. Okrem toho patrila k vyhľadávaným koncertným umelkyniam – premiérovala koncertné cykly Holoubka, Cikkera, mala naštudovaný široký komorný a vôbec koncertný repertoár, s ktorým (podobne ako s opernými postavami) hosťovala v bývalom Sovietskom zväze, Egypte, Taliansku, Rakúsku, NSR, NDR, Číne, Mongolsku, Poľsku, Juhoslávii, Bulharsku, Rumunsku, Belgicku, Španielsku. Ako mezzosopranistka spoluúčinkovala so Slovenskou filharmóniou a Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu, nahrala veľa árií a koncertných čísel v bratislavskej televízii a rozhlase.Aj keď je nemožné vymenovať (nieto detailnejšie zhodnotiť) 84 úloh Niny Hazuchovej na tomto priestore, pripomeniem chronologicky aspoň jej najzávažnejšie roly: Luciu v Sedliackej cti, Azucenu v Trubadúrovi, Vesnu v Rimského – Korsakovovej Snehulienke, Mercedes a Carmen v Bizetovej rovnomennej opere, Siebela vo Faustovi a Margaréte, 2.chlapca v Čarovnej flaute, Amneris v Aide, Záviša v Čertovej stene, Marcelinu i Rosinu v Barbierovi zo Sevilly, Oľgu a neskôr Larinu v Eugenovi Oneginovi, Zuzku v Krútňave, Ludmilu v Predanej neveste, Fiodora a Marínu Mníškovu v Borisovi Godunovi, Suzuki v Madame Butterfly, Martinku v Hubičke, Cherubína vo Figarovej svadbe, Princeznú Eboli v Donovi Carlosovi, Emíliu v Otellovi, Geneviévu v Pelléovi a Mélisande, Maddalenu v Rigolettovi, Janka v Medovníkovej chalúpke, Katarínu v Šebalinovej opere Skrotenie zlej ženy, Blagotu v Svätoplukovi, Ľubavu v Sadkovi, Radmilu v Libuši, Klaudiu v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka, Hermiu v Brittenovom Sne noci svätojánskej, Sofiu Ivanovnu v Cikkerovom Vzkriesení, Končakovnu a neskôr Ňaňu v Kniežati Igorovi, Niklausa v Hoffmannových poviedkach, Azucenu v Trubadúrovi, Izabelu v Talianke v Alžíri, Starenku Buryjovku v Jej pastorkyni, Fenenu v Nabuccovi, dr. Inge Rouffovú v Holoubkovej opere Profesor Mamlock, Sekretárku v Menottiho Konzulovi, Ragondu v Rossiniho Grófovi Orym, Amastris v Händlovom Xerxovi, Kajčíra v Benešovej opere Cisárove nové šaty, Lily v Gershwinovej opere Porgy a Bess, Matku v opere Tibora Freša Martin a slnko, Rosaliu v d´Albertovej Nížine, Grófku Annu v Urbancovej opere Tanec nad plačom, Sestru Laetitiu v Cikkerovom Rozsudku, Mary vo Wagnerovej opere Blúdiaci Holanďan, Villonovu matku v ďalšej Frešovej opere Francois Villon, – a  na záver pôsobenia v SND: Guvernantku v Pikovej dáme (premiéra 6.1.1989). Polinou  v Pikovej dáme mladá Nina Hazuchová začínala (21.12.1946) – Guvernantkou SND končila… Kruh sa uzavrel.Prekvapením Kontinuít bolo predstavenie a záverečná  autogramiáda monografie o pani Nine Hazuchovej, nazvaná  Reminisciencie. Autorkou knihy je bývalá žiačka Niny Hazuchovej na Vysokej škole múzických umení, v súčasnosti pedagogička Akadémie umení v Banskej Bystrici – prof. Mária Tomanová, ArtD. Táto sopranistka bola takmer dvadsať rokov poprednou sólistkou Štátnej opery v Banskej Bystrici (1987 – 2003). Paralelne začala pôsobiť na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, potom na Katedre hudby Univerzity Mateja Belu v Banskej Bystrici a od r. 1997 vedie prednášky vokálnej interpretácie na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Jej kniha je nielen skvelým, výstižným  portrétom Niny Hazuchovej od rodinných koreňov, cez štúdium, počiatky a vrcholy kariéry doma i vo svete, domáce zázemie (hoci tu je kniha dosť skromná až cudná v informáciach), ale muzikologicky zorientovaného čitateľa fascinuje dôsledná práca autorky v odkazoch na citáty a vysvetlivky v jednotlivých kapitolách, podrobný súpis postáv Niny Hazuchovej v SND, jej rozhlasových nahrávok árií, duet a kantát, celých opier či ich prierezov, až po operety, cykly piesní, dokonca ľudové piesne a populárne piesne(!) – až po televízne záznamy. Knihu doplňuje precízna bibliografia, ktorá je tiež svedectvom o slovenskej opernej kritike a publicistike, svedkom umelcov a doby, v ktorej tvorili. Nie je to zanedbateľný prehľad! Autorka musela spracovať množstvo výpiskov, kritík, citátov, zostaviť úmorné súpisy nahrávok, aby vytvorila celok o úctyhodnej šírke umeleckej práce umelkyne – ľudskej i speváckej osobnosti (na vyše 130 stranách). Kniha je oživená mnohými fotografiami zo súkromného archívu Niny Hazuchovej, ale aj archívov SND a Divadelného ústavu. Kniha však vyšla zásluhou Fakulty múzických umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Viete čo ma najviac mrzí?
Že svedectvo o jednom zo „zlatých hlasov slovenskej opery“, ktoré je výsledkom mnohoročnej práce autorky Márie Tomanovej, vyšlo iba v počte 100 (!) kusov. Len na autogramiáde sa ich zadarmo rozdalo a podpísalo niekoľko desiatok… I tak treba obdivovať banskobystrickú Akadémiu umení a poďakovať sa jej rektorovi, ktorý umožnil, aby sa práca Márie Tomanovej dostala na svetlo sveta. Ale ako sa dostanú k ďalším knižkám záujemcovia, ktorí neboli na Kontinuitách, prípadne potom, keď sa skromných sto kusov rozdá? Budú vôbec niekedy peniaze na dotlač knihy? Je to otázka aj na ďalšie kompetentné inštitúcie, ktoré by sa mali v prvom rade, zo svojho poslania starať nielen o vydávanie, ale aj inšpirovanie, resp. záruku budúcnosti podobnej odbornej či popularizačnej umeleckej literatúry. Monografie a odborné knihy o našich umelcoch (ako píše aj Mária Tomanová v úvode k svojej knihy) sú totiž i dôvodom na to, aby sme si uvedomili, že i pred nami tu bol niekto, kto tvoril a budoval históriu slovenskej opery. Nina Hazuchová bola určite jednou z najpoprednejších umeleckých osobností Slovenského národného divadla.