Zlaté hlasy slovenské opery: Peter Mikuláš

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

– Moja predstava o postave je mojou vnútornou záľahou na duši. Je to maximum, čo ponúkam zo svojho individuálneho hľadania. Ale celková predstava o tom, v akom duchu sa dielo ponesie, je práca režiséra.

– V opere by malo ísť o vyladenie dobrého spevu a nápaditej réžie – pričom obe zložky vychádzajú z hudby. Nad nami všetkými by však mal byť dirigent…

– Spievaná fráza je alfou a omegou operného divadla. Pritom nejde len o nejaké štyri takty, ale o nadhľad nad celkom. Niekedy sa pojem fráza vzťahuje aj na päť strán árie, monológu. Tým chcem povedať, že v momente, keď spevák začne niečo budovať, musí ponechať dielu, postave, skladbe isté stabilné vnútorné nasadenie: od začiatku – do konca. Musí mať nad celkom nadhľad.

– U mňa bude vždy znamenať viac spevák, ktorý prekrásne farbí hlasom, než ten, čo demonštruje hereckú techniku.

– Všetko sa dá definovať, pokiaľ sa týka techniky spevu. Nerobí problém povedať, ako sa robí príraz, ozdoba… atď. Ale v istom bode sa diskusia končí, tam sa začína umenie – neopakovateľné v každom jedincovi, ba v každom predvedení toho istého človeka.

Dizertačná práca – zopár citátov:
„- Som za to, aby sa sólista pokúšal o maximálnu žánrovú pestrosť, pretože tá obohacuje jeho osobnosť a dodáva jej akoby ďalší rozmer. Interpretácia piesne má mať v jeho repertoári samostatné, nezastupiteľné miesto.

– Rozhodujúca bola pre mňa ale aj túžba, ktorá zostala vo mne ešte zo študentských čias, účinkovať viac na koncertoch ako v opere. Je to spôsobené pekným začiatkom kariéry v súbore Musica aeterna. Koncerty ma lákajú aj ako istý kontrast voči opere. Takéto účinkovanie ma obohacuje vždy o nový rozmer, pričom práca na domácej scéne ma dostatočne napĺňa. Tá mi ponúka špičkové role s domácimi inscenátormi, ktorých považujem za dostatočne dobrých a talentovaných v porovnaní so zahraničnými.

– Jednorázové angažmán v opere v zahraničí prináša obrovské riziko samoty a nie vždy dostatočné umelecké vyžitie, pretože človek nevie do akého operného domu vstupuje a s kým tam bude spolupracovať. V Opere Amsterdam som strávil dva mesiace na vytváraní postavy Fassolda vo Wagnerovom Rýnskom zlate a tento čas nebol vôbec patrične naplnený pre nedostatočnú kvalitu režiséra. Neovládal vnútorné vzťahy postáv a inscenáciu staval vrcholne neprofesionálne. Často a nelogicky menil už naaranžované úseky, nepoznal dokonale význam textov a vzťahy postáv. Táto trpká skúsenosť mi postačuje na veľmi dlhú dobu a opere sa mienim mimo materskú scénu venovať len veľmi opatrne. Som totiž presvedčený, že u nás sa robí naozaj dobrá práca, svetovej úrovne a navyše inscenátorov dobre poznám. Toto je tiež veľmi dôležité, pretože pre mňa je podstatné si pri tvorbe s každým rozumieť. Považujem to za podstatný prvok javiskovej spolupráce.

– Ak mi režisér ponúkne taký výklad Gounodovho, alebo Boitovho Mefista, aký bol uvedený na scéne SND, kedy sa nemusím metať po zemi, chŕliac zo seba síru, krútiť chvostom a robiť bu-bu, ale staviam túto postavu ako naše súčasné, do dobra odeté zlo, som v siedmom nebi. Alebo taký Verdiho Falstaff! To nie je opera, to je priam výpoveď o nás chlapoch, našich túžbach, snoch, ale možno aj o zbabranom živote, ktorý sme si spôsobili sami. Vážna téma, u Verdiho – chvalabohu – končiaca smiechom nad sebou samým a svojimi slabosťami. Ako tohto génia inscenovať? Niet alternatív. Každý pokus o „dusenie“ hravej, humornej ľahkosti v pozadí skončí fiaskom a ja sám – nešťastník, by som sa pri stavaní dákeho scestného výkladu len zbytočne vnútorne trápil, preto sa mu radšej vyhnem. Aj toto je kľúč pre moje umelecké šťastie.

– Po dlhých hodinách profesionálneho analytického štúdia hudobného materiálu musí zákonite nastúpiť neopísateľná, tajomná rezerva spontánnej interpretácie, a to nielen hudobnej, ale i hereckej. Na pódiu, na javisku sa totiž stane za večer toľko nepredvídaných situácií a v nich vyhráva ten, kto vie improvizovať a bleskove sa prispôsobiť. Tomu, kto nie je spontánny, padne riešenie takej situácie zaťažko a nevie rozumom nájsť východisko z nej. Ale to nie je všetko. Stačí sa pristaviť pri jednoduchom spievanom motíve. Koľko existuje jeho výkladov, variant, koľko dynamicko – agogických odtieňov! Nie nadarmo povedal dirigent Václav Neumann: „Nejtěžší je to, co není v notách.“ Čiže tu sa nejedná len o celok ako taký, ale skutočne aj o malý detail.

– Ešte pár slov o emotívnom umeleckom svete. Je to svet pre vyvolených. Pre bláznov, dokonale sa orientujúcich v labyrintoch citov interpretačných umelcov. Viem si predstaviť, ako ťažko padne tzv. normálnemu pochopiť svet umenia. V tomto svete totiž už zajtra väčšinou neplatí povedané dnes, neexistujú presné definície umeleckých pojmov, čo je pekné, je pekné takmer pre všetkých, ale pre jedného nie – a naopak. Prečo? Možno ani sami nevedia. Bývajú ovplyvnení svojou školou, tradíciou, citom. Ale nie je to vlastne takto v poriadku? Mne sa to celkom páči… 

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na